Bláznivý román č. 39

Konečne sa dalo dýchať. Červenkavá žiara v pozadí horských chrbátov dávala tušiť, kam sa Oskar pobral skloniť hlavu. Jeho pichľavé lúče, ostré ako ihly na korálkovanie dajú na pár hodín všetkým pokoj. Už nebolo treba žmúriť, privierať oči. Odkiaľsi priletel aj večerný vánok a začal fúkať ľuďom, zverom i rastlinám rozpálené telá. Celý kraj si vydýchol. Košíčky už boli domotkané, čaj vypitý. Kocúr zoskočil z Renkiných kolien a lenivo sa pretiahol. Chvostom zamával na veveričku a spolu sa stratili za mohutným smrekom, čo stál konča záhrady.
„Tuším sa im z toho tepla mozgy pripiekli“, tíško hlesol smerom k veveričke.
„Že sudičky - zase to bude všetko na nás“, vzdychla si veverička, „ale kto tu musí nosiť kožuch aj v lete – my by sme sa mali sťažovať, nie ony!“
Veru – sedeli tam už neviem ako dlho, ale v tej páľave sa každá myšlienka roztopila ako kocka ľadu v nápoji prv, než stihla nabrať konkrétny tvar. Okrem tých košíčkov nemalo ich vysedávanie žiadny výsledok. „Poďme si prevetrať hlavy, malá cyklotúra na zmrzlinu a späť by sa snáď dala zvládnuť. Ak niečo vymyslíme, za odmenu môžeme ešte zbehnúť na bager trocha si zaplávať“, navrhla sudička Adus a vzápätí s vetrom vo vlasoch vyrazili všetky spolu s ústrety chladivej dobrote.
Keď sa dostali k miernemu klesaniu a bicykel sa začal rozbiehať sám od seba, Adus privrela oči a predstavovala si, že sedí na krásnej vyleštenej Harleyke a z celej sily objíma mužnú hruď jej majiteľa, silno pripomínajúceho Antonia Banderasa v „Desperadovi“. „Bože, veď ja sa motoriek bojím,“ ozval s v nej realista a stihla otvoriť prižmúrené oči práve včas, aby nevbehla do kanálu, ktorému chýbal poklop. „Ó Mária, tu je jama,“ chcelo sa jej zaspievať ako v tom vtipe o pútnikoch na Mariánskej púti, ale keď sa pozrela za seba videla, že ostatné sudičky neboli také zasnívané ako ona a prekážku na ceste zaregistrovali. Nechala v sebe ešte doznieť tú myšlienku na Banderasa a v tom sa jej v hlave rozsvietila žiarovka! Ledva sa vedela dočkať, kým budú sedieť v zmrzlinárni nad kornútkami plnými letného pokušenia aby sa mohla podeliť o svoj nápad s ostatnými sudičkami. Prevetranie zjavne zabralo!
„Nataša je skrz naskrz zlá, musíme na to ísť ako v homeopatii, alebo podľa hesla klin sa klinom vybíja. Je úplne jasné, že Erika nemiluje, jej ide o moc, o majetok – a preto ak chceme spraviť jej piklom koniec a tých dvoch od nej oslobodiť, potrebujeme jej podstrčiť návnadu – niekoho ešte vplyvnejšieho, bohatšieho, krajšieho ako je Erik, ale hlavne skazenejšieho ako je ona sama. Chlapa hriešne neodolateľného, s dušou čiernou ako najhlbšie peklo – sám Belzezub by možno nebol od veci. Ale ako sa hovorí „s čerty nejsou žerty“, tak by som pre istotu hľadala radšej niekde inde, aby sme nemuseli dať do zástavy nejakú dušičku – teda tú Natašinu by som pokojne oželela, ale to by musela chcieť ona sama – ak to už dávno neurobila“, začala Adus líčiť svoj nápad ostatným sudičkám.
A sudičky posilnené zmrzlinou dali dokopy prevetrané hlavy a začali spriadať plán .....