Bláznivý román č. 8

„Bude v poriadku? Preberie sa niekedy z tej kómy?“ Ten ustaraný zamatovo mužný hlas patril predsa jej kolegovi Romanovi. Roman a jeho super exteriéry pre reklamnú kampaň, les, rozprávkové bytosti, halucinogény a duchovia (minulých, terajších a budúcich dní – ako vo Vianočnom príbehu Charlesa Dickensa). Ale prečo tie hadičky? Prečo JIS-ka? Veď mala dojem, že tie lysohlávky prekladané durmanom zvláda.
„Roman, o čo ti ide? Čo tu vlastne robíš? Či skôr, čo si s ňou porobil na tej párty?“ Simona prebodla sestrinho kolegu vražedným pohľadom.
„Prečo mám byť za všetky Izabeline problémy zodpovedný ja? Chceš vedieť čo bolo, spýtaj sa Erika! Mal som dojem, že ho „zhltne“ priamo tam na tanečnom parkete, ešte že on mal toľko rozumu a odtiahol ju preč. Pred všetkými by sa totálne znemožnila! Kvôli exákovi, ktorý jej nie je hoden zaviazať „střevíček“, hlavne, že pre ňu bol tým jediným, tým princom na bielom koni......“
Romanove slová sa pomaly strácali v Izabelinom podvedomí, vytlačil ich dupot konských kopýt. Tak predsa ju príde zachrániť, Martin, jej vysnívaný princ, vedela, že sa k nej vráti! Lenže ten kôň, čo sa prirútil bohvie odkiaľ nebol belko, ale vraník čierny ako tá najhlbšia noc a prirútil sa ako tornádo. Tornádo? Zorrov žrebec? Zrazu len cítila, ako sa jej okolo pásu ovinula silná chlapská ruka a vytiahla ju k sebe do sedla. Obzrela sa a na plachte nemocničnej postele videla celkom jasne „Z“.
Prístroje sa znova divo rozpípali a sestrička s lekárom vyhodili Romana a Simonu z izby. „Nemôžeš jej zazlievať, že nedokáže zabudnúť! Ty nevieš, aká veľká láska to bola. Ja ju chápem, že o neho bojuje, aj keď Martin bol dôvodom, pre ktorý sme sa odcudzili.“ Roman pozrel na Simonu zádumčivým pohľadom. „Nezazlievam, keby nebolo všetkých tých zmätkov, nespoznal by som teba,“ povedal skôr pre seba. Simona neveriacky zdvihla obočie. „Moja sestra je ..???... – ani neviem, čo s ňou vlastne je – a ty ma balíš?“

Tornádo prešiel z divokého cvalu do pomalšieho tempa, až zastal na brehu mora, ktorý obmývali pokojné vlny červenajúce sa v posledných zábleskoch zapadajúceho slnka. Oči čo hľadeli na Izabelu spoza čiernej masky boli také hlboké a také upokojujúce. Dych sa jej upokojil, tep spomalil ........ a prístroje sa tiež znova vrátili do normálu.
Lekár so sestričkou vyšli z nemocničnej izby a nasmerovali si to k Romanovi a Simone. „Budeme potrebovať podrobné informácie o každom jej kroku za posledných 24 hodín. Boli ste spolu na nejakom firemnom večierku, pokiaľ si spomínam. Bolo by možné priniesť vzorky jedál a nápojov? Testy, čo sme doteraz urobili nám nedávajú odpovede na jej stav, sú tam nejaké náznaky požitia halucinogénov, ale vy“ – obrátil sa pritom na Simonu – „ste hovorili, že sestra by si nič také dobrovoľne nevzala. Musíme vedieť o všetkom, nič nám nesmiete zamlčať, každý detail je dôležitý!“
„Ja toho veľa neviem, so sestrou sme sa pomerili iba nedávno, predtým sme sa takmer rok nerozprávali. Nestihla mi ešte všetko prezradiť o svojom rozpadnutom vzťahu, ale viem, že bola v depresii. Roman je jej najbližší spolupracovník, možno bude vedieť viac, hlavne o udalostiach na večierku“, nešťastne povedala Simona.
„Večierok sme robili pre nášho nového klienta, ktorému sme mali prezentovať reklamnú kampaň na jeho nový výrobok. Pracovali sme na nej spolu s Izabelou viac ako mesiac .....“ začal svoje rozprávanie Roman.