Bláznivý román č.11

Mladý doktor nečujne vyšiel z izby, mysliac si, že je znova v halucinogénnej kóme. Ale ona sa už preberala. Myslenie čulo prekutrávalo miestnosť. Nemocničné dvere sa otvorili a v družnej debate vkročili Erik s Martinom - dvaja kľúčoví muži jej života.

Prvý si sadol konča jej postele Erik, študujúc svoj mobil, ako by ho videl prvý raz. Na ňu len letmo pozrel, zľaknúc sa toľkých hadičiek. Nemal rád nemocnice, desili ho. Odkedy mu vzali jeho jediného brata.

Erik,syn majiteľa niekoľkomiliardovej firmy, tak prirodzene sebavedomý a zvodný. Husté kučery sa mu pôvabne obtierali o jemne snedú pleť s dokonalými črtami. Dostali ju jeho oči, ktoré na ňu zvykol zádumčivo upierať. Prekvapovali, aké sú belasovomodré. A priezračné svojou nevinnosťou.

A keby nebol tak inteligentný! No predsa len, zvládnuť to štúdium v Oxforde, v tej angličtine, iste nebolo jednoduché. Milovala ho od prvej chvíle, len mu to nesmela dať najavo. Radšej makala na reklamných návrhoch a auditorsky ich vyhodnocovala, len aby mohla aspoň chvíľu spočinúť v jeho blízkosti, nemôcť sa nabažiť jeho pižmovej vône. Najlepší kolegovia. Dokonca ho dostala na starosť, zaučiť, ako to vo firme chodí. Užívala si to. Navonok sa mu smiala a kritizovala jeho prvotriedne obleky na mieru a radila mu pri randení. A tajne závidela jeho milenkám na jednu noc. Dala by za ňu všetko. Len nie ten pocit, že by ho už nemohla vídať. A tak držala fantáziu na uzde a hrala sa na nevšímavú...

Martin ju sledoval a jemne hladil po nehybnej ruke. V jeho pohľade bolo toľko vrúcnosti. Stále ju miloval. Ju, svoju lásku.

Vedela to, no ona už bola inde. Vyliečená. Martin je minulosť. No a čo, že ju on stále ľúbi? Vari to má byť pre ňu nejaký záväzok? Možno pre nejakú puťku, čo si nechá porúčať, ale pre ňu - Izabel, určite nie...

Izabel si vôbec nevšimla výrazu upratovačky s metlou, ako sa zatvárila pri jej snových myšlienkách. Vkladala do tej dievčiny toľko nádeje! A teraz mala dojem, že sa v nej kruto zmýlila. Izabelina cesta, po ktorej má prejsť, bude dlhšia, než ony dve počítali...

Čakala na rozhodujúci moment, aby ich vydesila.

"Ahooojte," vyprskla od smiechu pri pohľade na ňu, ako sa posadila.

"Je mi fajn, hajde sa domov," smiala sa od ucha k uchu, keď len v rozkošnej košielke poletovala po izbe, hľadajúc niečo na seba. Tí dvaja ju sledovali, každý z iných dôvodov.

"Kašlať na formality, podpíšem reverz, nech už so doma. Ozaj, kde je Bony?"

"Ostal u mňa, vieš, ako sme ho boli spolu venčiť v lese..." nedbalo prehodil Erik, skladajúc noviny, čo tu našiel pohodené. Super, že je jej už lepšie. Keby tušila, čo sa deje vo firme, taká spokojná by iste nebola!

Venčili psa spolu? Tá poznámka ho totálne rozhodila. Tak izabel a Erik, sakra, pri tom chlapovi nemá najmenšiu šancu. Určite ho už dole čaká jeho osobný šofér a čo má on? Čo môže ponúknuť Izabel? Ešte aj jej dôveru stratil! Aj keď to bolo úplne inak, než si myslí...

Izabel vnímala napätie medzi nimi, ako jej pomáhali k dverám. Musí si prečistiť hlavu. A to sa nedá, keď je s nimi.

"Tak ja idem a uvidíme sa zajtra," doslova im utiekla pred nosom, sklamaná,že ju Erik nezastavil a neodvezie domov...

Erik i Martin ostali zarazene pred opustenou nemocnicou. Akoby spolu s Izabel zašlo slnko. Osameli. Keby aspoň nebývala priamo vedľa! A tak sa každý zadumaný do svojich myšlienok vydal naspäť do práce. Deň ešte neskončil.

Izabel svižne kráčala ulicou tešiac sa domov. Mala dojem, akoby prešlo veľa času, a nie len dva dni. Až po polhodine pozerania výkladov si uvedomila, že vôbec nevie, kam má ísť. Zabudla, kde býva. Keď si to pripustila, pichlo ju pri srdci. Na chvíľu bola opäť na brehu mora a teraz videla, ako si Matka zem odnáša so sebou jej spomienky...

...máš ich toľko, Izabel a nevážiš si ich...každý deň ťa od jednej odbremením, kým nedôjdeš do cieľa svojho putovania..."

Bola to pravda. Sama vymazávala zo svojho života spomienky. Aby to tak nebolelo. Už aj zabudla, aké je to chodiť s bosými nohami po orosenej tráve, či byť ukrytá v hromade žltého lístia. Spolu s tým vymazala aj iné veci, čo bolo citlivé a živé...zabudla aj koľko má rokov.

Naničmamy, ukážte, že nie ste nanič,a napíšte mi, koľko mám rokov, zabudla som...prvé tri beriem za slovo a budem mať toľko, čo mi pripomenú, len vydelím tromi. A vy budete tie tri naničmamy, čo mi pomohli...

Svet sa s ňou zatočil. Tak to neboli halucinácie? Musí sa ísť prejsť a zamierila k rieke, schovanej v brezovej aleji...Schúlila sa pri jej brehu, hádzajúc do nej drobné kamienky. Nech prehlučia jej vzlykot. Keď tu zočila obďaleč dievčinu, ako chytá ryby. Hľadela priamo na ňu. Veď je to priezračná víla! Prikročila priamo k nej.

"Čo tu robíš?"
"Pozri, chytám ryby,"
A naozaj, chytala ich do sieťky a či ryby sa chytali samy.
"Hodila som do vody zrkadlo, nech odráža svetlo, pod vodou tak vzácne a ryby mi samé lezú do sieťky," vysvetľovala svoju fintu Víla.

Izabel ju pozorovala. Každú rybu Víla vytiahla z vody, premerala, pozorujúc, ako sa trepe na vzduchu a pustila.
"Čo s nimi robíš? Veď si predsa Víla,"
"Ukazujem im nové obzory. Rozširujem ich poznanie. Mením ich. By si neverila, ale rybky po tomto aj vo vode hľadajú vzduchové bubliny a svetlo. Posúva ich to ďalej v poznaní samého seba. A keď idú hlbšie a hlbšie, je to fajn..."
"Načo je rybám trepanie sa na vzduchu? Veď ich to bolí!"nepochopila zmysel tejto hry.
"Aspoň ich poznám z blízka, v ich poctivom zápase v boji o život, pri ktorom sa mi môžu pozrieť do očí...veď som taká príťažlivá," Víla sa jej smiala.

"oklamala si ma, víla. Vraj svet ľudí zmizol a tá tvoja margarétka určite tiež nebola čarovná"

"Nie, neklamala som ti. Svet ľudí zmizol už dávno. Ešte za čias nórskych škriatkov a meluzín. Rozhodli, že sa dva svety spoja, svet mýtov a fantázií a ten váš, svet logiky a ľudí v ňom. Už dávno nič nie je osamotené. Víly či bludičky chodia medzi vami tak bežne, len si ich nevšímate. Varujú vás pre všetkým zlým, ignorujete to. To nič nemení na tom, že každý z nás vznikol miešaním slnečného jasu a svojich pohnútok. Je mi tak smiešne počúvať o nejakých rasách či národnostiach, keď my vás vidíme úplne inak, len z hľadiska žiary, ktorú každý vyžaruje. A tá prýšti priamo zo srdca...veď si len uznaj, ak je toto všetko náhoda, koľko náhod chodí po zemi? Šesť miliárd? Nie je to trošku primnoho?"

"Prezraď mi, Víla, kto to všetko riadi? Aký to má zmysel?"

"Neviem, Izabel, ja len robím to, čo ma baví. Vychutnávam si okamžik. V tom je zmysel môjho bytia, v okamžiku, " odbila ju Víla, chytajúc kľudne ďalej ryby. Ba i notebook mala zapnutý, skúšajúc loviť i na diaľku."

Izabel mala toho akurát dosť. Rozbehla sa preč. Musí ujsť. Bežala po kameňoch, nehľadiac pod nohy. O niečo zakopla. Čo to je? Obyčajná škatuľa.

Čerstvé ryby. Tesco. Tie najbystrejšie. Ochutnajte z našej pravidelnej zásielky. Poradie podľa objednania.

Preč, nech už je prečččččč! Chcela skríknuť, no zo stiahnutého hrdla jej nevyšiel ani hlások....

---------------------------------------------

V miestnosti bliklo neónové svetlo.
"Spadol nám systém." Erik si ustarane prehrabol husté vlasy.

"Bude sa to dať opraviť? Sledujú nás." ba i hlavný klient, objednávateľ tejto veľkej reklamnej kampane, je tu so mnou...

"Nejaký hacker nám ničí softvér, spustil nám tu vírus,"

Kde trčí tá Izabel? Keby tu bola ona, všetko by sa darilo...veď ani mobil nedvíha...