Bláznivý román č.17

Sedela za okrúhlym stolom a na ňom plakalo dieťa.
" Prečo ma nevezmeš na ruky, mama?" prihovorilo sa jej.
" Ja som tvoja matka?"
" Nepoznáš ma? Veď si ma pod srdcom vynosila."
" Skutočne?" ešte stále Izabel neverí. Toto že je jej dieťa? A kto je vlastne otcom?

Pamätá si len nejasne na ten večer. Teraz spätne sa to zdá, akoby bola nejakých ľahkých mravov, ani sama to dobre nechápe.
Sedeli s Erikom neskoro do noci v kancelárii. Bolo dusno, také to predbúrkové. A ona sa nakláňala nad spisy a čumela do počítača. Bolela ju poriadne hlava. Tak si bola v kuchynke pre paralen.
Hodila ho do seba a zapila vodou z vodovodu.

A odvtedy si nepamätá jasne nič. Prišiel tam aj Martin a niečo riešili. Hádali sa s Erikom a ona akoby v polosne len počúvala. Niečo sa jej pýtali, no nepamätá si ani čo ani ako odpovedala. Len vedela, že chce ísť domov. A aj im to povedala.
" Odveziem ťa," počula mužský hlas, ale veru nevie ktorý z nich to bol. A potom len padala a padala.
A ešte si pamätá horúce bozky. A vôňu lesných jahôd. Bolo jej horúco a po tele ju šimrala orosená tráva.
Milovali sa rýchlo a náruživo. Potom zaspala s hlavou na jeho ramene. Aspoň si myslela.
Ráno sa zobudila s prázdnom v hlave.Bola v kancelárii.
Tak bol to sen?
Realita?
Nevie dodnes.
Jediné, čo vie, že už si paralen z firemnej lekárničky viac nikdy nedá.

" Mami, veď ma poláskaj," prihovorí sa jej znova dieťa.
Berie ho na ruky a nazerá do perinky. Uzlíček je malinký a ľahký, akoby v ňom ležala bábika.
" Dôležité je, že si moja," prihovorí sa mu.
" Otca si už samé vyberieš, nech je ním ktorýkoľvek."
Pobozká ho na čielko. Dieťa zavrie očká a zaspáva.

V tom zazvoní budík ...