Bláznivý román č.30

Izabela sedela na pníku a na kolenách ležalo do klbka stočené malé mača. Podvedome ho začala hladkať a dotyk jemnej srsti a tiché pradenie ju upokojovali. Rozhliadla sa okolo seba. „Je tu krásne, ale zostať tu nemôžem! Potrebuje ma moje dieťatko a ja musím všetko zariadiť tak, aby mu nič nechýbalo. Ale ako?“ –začali sa jej preháňať hlavou myšlienky.
Potrebuje prácu – aj keď teraz zrejme iba na kratšiu dobu. Nemal by to byť problém, lebo už aj predtým sa ju konkurencia neraz pokúšala odlákať „na lepšie“, ale ona vždy odolala. Lojalita bola pre ňu dôležitejšia ako peniaze či iné výhody . Ešte aj teraz, keď sa Erik k nej zachoval tak nepekne, nevedela si predstaviť, že by odišla ku konkurencii. Bola si istá, že on s časom zbadá a vezme ju späť. Lenže ona prácu potrebovala hneď teraz. Nebolo to ale až tak naliehavé, pretože o pár mesiacov aj tak ostane na materskej, takže bude stačiť čokoľvek, solídnu prácu, ktorá by ju nielen živila, ale aj bavila si môže hľadať potom.
Ibaže tu bol jeden problém, ktorý musela riešiť oveľa naliehavejšie – bývanie. Bývanie u tety by bolo ideálne, ale .... Na začiatok asi predsa len poprosí Simonu, aby ju prichýlila, dá sa do poriadku a pôjde na políciu. Vysvetlí im, kto je zač, že majiteľka je jej teta a súhlasila s tým, aby u nej Izabela bývala.
Bola tak zamyslená, že sa až strhla, keď sa v jej lone niečo pohlo. Usmiala sa. Prvá myšlienka bola, že je to jej dieťatko, ale vedela, že je ešte skoro. To sa len jej malé mača trochu zamrvilo, keď ho v tom zamyslení zabudla ískať. Cítila sa zrazu tak dobre. Usporiadali sa nielen jej myšlienky, ale priam cítila, ako po všetkých tých dňoch mámení a zmätkov sa každá jej bunka dostávala späť na svoje miesto a ona bola presvedčená, že je opäť schopná stáť pevnými nohami na zemi.
Nestihla sa však ani celkom postaviť, keď sa jej kolená opäť podlomili a Izabela klesla späť na pník, na ktorom predtým sedela. Strnulým pohľadom sledovala, ako sa na chodníku vedúcom z lesa spomedzi hustých konárov stromov vynoril Kocúr v čižmách a za ním Roman so Simonou. Kocúr na ňu veselo mával svojím opereným klobúkom.
„No, to čumíte, čo?“ hovoril jeho pohľad, s ktorým sa obrátil na Romana a Simonu. „Nie je to žiadny zázrak. Ten malý je môj synovec, vedel som kde je a s kým! Práve minulý týždeň som ho začal zaúčať do remesla a Izabela je jeho prvá „klientka“, celkom mu to ide. To viete, ja už mám iba kúsok do dôchodku. Čižmy a klobúk mu ešte chýbajú – to viete, tá kríza a druhotná platobná neschopnosť. Keď to nepôjde inak, podedí výstroj po mne“, - huncútskym žmurknutím ukončil kocúr svoj výklad.
„No, na čo čakáte, ja s vami nepôjdem, musím ešte napísať hlásenie o ukončenej akcii, inak môžem čakať na výplatu do súdneho dňa. Ako keby nejaký papier bol dôležitejší ako to, že akcia dopadla na výbornú,“ – a postrčil Romana so Simonou po cestičke smerom k Izabele.
Roman potiahol Simonu a váhavo vykročili. Po pár krokoch sa obzreli, lenže cestička bola úplne prázdna, ani len rozkolísaná vetvička nenasvedčovala tomu, že by tadiaľ niekto prešiel.
„Simona, uštipni ma,“ povedal ticho Roman.
„Keď mi Izabela rozprávala svoje zážitky z posledných dní, bola som presvedčená, že to majú na svedomí tie halucinogény, ale teraz ....“ – neveriacky pokrútila hlavou Simona. „Ale je mi jedno, ako som sa sem dostala, hlavne že sme ju našli“ – a rozbehla sa smerom k sestre.
Roman ešte vrhol jeden skúmavý pohľad za svoj chrbát a zazdalo sa mu, že nad lesným chodníčkom vidí vznášať sa pierko – presne také, ako mal za klobúkom Kocúr v čižmách. Znechutene mávol rukou a rozbehol sa za Simonou.

„Ako si mi to mohol urobiť“, oborila sa na neho Izabela, len čo sa dostal tak blízko, aby ju mohol počuť, „čakala by som podraz od kohokoľvek iného, iba od teba nie!“ Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil o čom hovorí. Takže už to vie! Ale ako sa to mohla dozvedieť? Bol si istý, že okrem neho o tom nik nevedel. Napriek tomu predviedol chabý pokus o údiv. „Neviem, o čom hovoríš.“ Neznelo to veľmi presvedčivo.
„Tak ty nevieš, o čom hovorím?“ – dostávala sa do obrátok Izabela. „A ten zázračný „nápoj lásky“ mi namiešal Harry Potter, však? Ibaže ten nebol na zozname hostí, pokiaľ mi pamäť slúži – i keď pripúšťam, že tento slovný zvrat možno nie je v mojej situácii celkom na mieste.“
„Ani nevie, ako mi nahrala na smeč,“ pomyslel si Roman v duchu. „To bol predsa pravý opak nápoja lásky. Nemohol som sa pozerať na to, ako sa rútiš do záhuby. Keby si bola doviedla do konca tvoj plán, tak by si sa nielen profesionálne, ale aj ľudsky celkom znemožnila. V branži by si si už ani neškrtla!“
„Tak okrem traviča si ešte aj veštec?“ Irónia sršala z každej slabiky.
„Iza, poznám ťa veľmi dobre. Viem, že keď si niečo vezmeš do hlavy, je priam nemožné zastaviť ťa. Nikdy by si to nedotiahla tak ďaleko, nebyť tejto tvojej silnej stránky. Keby si však bola svoj plán dotiahla do konca, znemožnila by si Erika pred všetkými, hlavne pred jeho klientmi – a to by ti do smrti neodpustil. Bola by si odpísaná nielen u neho, ale aj kdekoľvek inde. Postaral by sa o to, aby si už nikdy nenašla dobrý job.“
„Aha, ale nejak ti to kapánek nevyšlo, keďže som sa aj tak ocitla na dlažbe. Miss bezďák, to som teraz!“ – prehrábla si Izabela rozcuchané vlasy, z ktorých ešte stále kde tu viseli pavučiny.
Simona tam celý čas stála a nestíhala sa čudovať o čom tí dvaja točia. Zvíťazila však je praktická povaha. „Snáď si to môžete dopovedať cestou. O chvíľu je tma a nie som si istá či uvidíme to klbko, ktoré nás má priviesť späť k autu,“ neodpustila si aj ona štipku irónie a začala ťahať Izabelu za sebou.
„Počkaj, ešte musím nájsť svoje mača,“ zaprotestovala Izabela, ale mačiatko jej samé hneď skočilo do náručia.
Cestou k autu začal Roman vysvetľovať. „Mám taký plán........“