Bláznivý román č.35

V izbe niečo puklo. Ako prasnuté sklo.
" Prepáč Izabel, ja neviem čo to do mňa vošlo. Valí sa to na mňa zo všetkých strán, ja ... ja ..." koktal zmätene. Slová z pier vychádzali skôr ako si ich v hlave triedil.
Nechcel byť ešte tvrdý ako skala?
Nechcel sa ešte doťahovať s ňou?
Prečo má pred sebou rastúci život a on stále cíti prázdnotu? Nenaplnil ho ani románik s Natašou, ani tá blondýnka z účtarne. Nič. V jeho živote naozaj niekto chýba. Niekto, kto by to zdokonalil. Ale kto?
" Vieš čo? Necháme to na dnes tak," chytí ho ona za ruku. Má ju studenú a vhlkú. Presne ako Simona v lese, keď sa stratili. A Izabel zas drží niekoho a ťahá, hoc sama by potrebovala potiahnuť, objať.
Erik si ju pritiahne k sebe.
" Ľúbiš ho?"
" Koho?" nechápe, no oči sa jej lesknú v nemej výčitke - "blázon, čo nevidíš, že teba ľúbi? TEBA!"
" Koho? Otca dieťaťa."
" Nie, už nie. No ľúbila som ho."
Pohladí ju po brušku a pod dlaňou zrazu zacíti pohyb. Krátky no intenzívny.
" Pohlo sa. Ono sa pohlo, keď ma ucítilo. Moja krásna, ešte kopni."
Izabel sa usmieva. Mohol by byť z neho dobrý otec. Ten zázrak života v nej ho prerába.
Dieťa sa znovu pohne a Erik pritisne ucho k Izinmu brušku. Načúva.
" Ty hlupák, rýchlo moju mamu pobozkaj!"
Nemôže uveriť vlastným ušiam.
" Počula si to?"
" Nie, nič som nepočula."
Znovu pritisne ucho.
" Po - boz - kať!"
A vtom Erik vstáva zo stoličky a ...........