Bláznivý román č.36

„Stavím svoje celoročné zásoby orieškov proti tvojim novým čižmám, že ju nepobozká“, prehodila veverička na okne smerom ku kocúrikovi a šibalsky švihla ryšavým chvostíkom. „Aby si mi potom nechodila s cigánmi v bruchu žobrať pod okno“, švihácky žmurkol kocúrik, keď videl ako sa Erikove pery nezadržateľne blížia k tým Izabeliným. Delil ich snáď len milimeter, keď sa obaja strhli – „Ty všivák, ty kurevník, to som mohla vedieť, že si šiel za tou šľapkou“, vrútila sa do kuchyne ako uragán rozzúrená Nataša.
„Ja ťa...“, rozbehla sa smerom k Izabele, dlhočizné gélové nechty nabrúsené ako pazúry tej najhoršej bosorky, pripravené zaryť sa do ktorejkoľvek časti jej tela. Izabela stála v skamenelá v nemom úžase, keď sa miestnosťou ozval zvuk, ako keď sa rozsype vrecúško plné guličiek. Prv než sa Erik zmohol na akýkoľvek zákrok voči Nataši, do vzduchu vyleteli jej dlhé nohy v lodičkách od Manola Blahnika a o pár sekúnd neskôr sa roztiahla aká dlhá, taká široká na kuchynskej dlážke uprostred hrachu.
„Checheche“, ozval sa z kúta od sporáku zachrípnutý, skoro až škrekľavý smiech. „Mám to veru dobre natrénované“, spokojne si mädlila ruky zošúverená starena, ktorá tam sedela na drevenom šamrlíku. „Len škoda, že veľkomožný pán Čemický sa už pominuli, bola by aj táto striga skončila za rebro na šibenici zavesená, priam ako ten zbojník vybíjaný!“ Z ošatky, čo držala na kolenách ešte prihodila trochu hrachu, keď videla, ako sa Nataša pokúša zdvihnúť zo zeme.
„Kuš, ty jedna, kam sa hrabeš“, okríkli ju unisono veverička s kocúrikom a Nataša klesla späť na zem v milosrdných mrákotách.
„Ja ....., ja tomu nerozumiem“, zakoktal sa Erik, „kde sa tu vzala?“ Izabela nevedela zadržať smiech – „Toto je nič oproti iným veciam, čo sa dejú okolo mňa, odkedy som tehotná. Mali by sme ju upratať“, nezaprela svoju praktickú stránku. „Predpokladám, že vonku má zaparkované svoje auto, ale samozrejme, v tomto stave nie je schopná šoférovať. Odvezieš ju domov a ja pôjdem za vami mojím autom, aby som ťa mohla vziať späť sem, aby si si potom mohol aj ty vyzdvihnúť svoje auto. A možno by sme mohli dokončiť, čo sme mali rozrobené, keď nás Nataška vyrušila“ – dokončila Izabela s rumencom na tvári a už kráčala smerom k dverám, v jednej ruke kabelka a v druhej kľúče od auta. Erik cupital za ňou ako poslušný psíček a prv než Izabela zavrela za nimi dvere, obzrel sa ešte cez plece, na ktorom mu visela bezvládna Nataša. Kuchyňa bola prázdna – nikde žiadny hrach, žiadna starena ani rozprávajúce zvery. „No poď už“, štuchla doňho Izabela a vystrčila ho von z dverí.