Bláznivý román č.5

Prisnil sa jej sen. Alebo ešte žeby doznieval účinok halucinogénov? ako v pološere videla ľahučké víly, zvŕtajúce sa na čistinke, tak, že popierali všetky fyzikálne zákony... zrazu sa jedna víla potkla o jej odhodené červené lodičky. Oči sa jej rozšírili, keď ju zazrela.

"Poďte sem, niečo som našla?" A už sa okolo nej zhrčil krúžok víl ani hrdličiek. Aké boli prekrásne. A niektoré tak malinké, že by sa jej zmestili do dlane, iné zas s perleťovými krídlami... a všetky na ňu hľadeli súcitnými očami,nechápala, prečo...
" Ty si zo sveta ľudí?Ako si sa sem vzala?" "Neviem, zablúdila som, ale chcem sa vrátiť,len mi ukážte cestu..." Ustarane si vymenili pohľady a drobná víla jej pošepla: "Radi by sme ti pomohli, Izabel, ale ty sa už nemáš kam vrátiť."
Sotva sa stihla začudovať, odkiaľ vie, ako sa volá, keď jej došiel význam posledných slov. "Nemám sa kam vrátiť? Ako to? Veď predsa domov, nie? Pomôžte mi a ja vás neprezradím," skúsila ich obmäkčiť. Ale víly len smutne pokrútili hlavami.
"Ty o tom nevieš, Izabel? Svet ľudí zmizol. už ho viac niet. Zaklial ho modrofúz... to by bolo na dlhé rozprávanie. A už svitá, my musíme ísť... vílami sa rozľahol šum a ony začali priezračnieť v dennom svetle. Brieždilo sa.
"Nie, neodchádzajte, čo si tu sama počnem?!" Kričala som za nimi, úplne popletené /bodaj ho aj stými hubami/. "Neboj sa, necháme ti tu našu margarétku, nikdy nezvedne a poradí ti, čo máš robiť... Aú!

Sakra, čo to bolo?! Spala priamo vedľa mraveniska a čulé mravce okoštovali, či je jedlá... To bol ale divný sen. Keby len... sa na ňu nerútil veľký mravec s krikom: "Čo nevieš dávať pozor? Zavalila si nám dvoch prieskumníkov, bodaj ťa aj..." Pretrela si rukou čelo. Žeby to nebol sen? Pozrela na čistinku, kde rástlo plno margarétok. Ale ktorá je tá čarovná?