Bláznivý román č.9

...Pozerala nemo na neho, svojho záchrancu. Kochala sa pohľadom na jeho vyrysované svaly, čo sa mu črtali spod čiernej košele. Kúsok sa mu z nej natrhol, ako ju zachraňoval a ona zočila jeho neodolateľne zarastenú chlpatú hruď. Ako príjemne by sa na nej ležalo...
Priblížila sa k nemu. Kašlať po tom, kto to je. Už sa tak dávno nemilovala...Jej tajomný rytier svižne zoskočil z koňa, akoby zachytil jej túžbu. Cítila jeho dych a typickú mužskú vôňu. Privrela oči, oddajúc sa neznámemu...
Ale chňapla len na prázdno. Rytiera nebolo.

"Čo, kde sa doparoma podel?!" Červenkasté more mlčalo. Len pýriaci sa zelený drak sa oblizoval neďaleko.

"Ako mi len bodol, na tú moju cukrovku akurát včas..." spokojne si bručal.

"Čo Ty si zjedol môjho tmavého princa na bielom koni?"
Tornádo vedľa zaerdžal. Pozrel sa na seba,či je snehobiely, no videl len svoju starú čiernu srsť. Tá je farboslepá,či čo?

Nevedela, čo robiť. Chýbal jej. Jej princ, vytúžený rytier a možno to bol Martin. Protivný drak. Zúfalo sa rozhliadala vôkol. Slnko sa už kúpalo v krvavom mori akoby plakalo jej srdce.

"Nič nie je také, aké sa ti zdá..."..našepkával jej vnútorný hlas.

"A keď ma budeš potrebovať, dupni si," spomínala si na rozlúčkové slová Matky zeme. ,
A prečo by aj nie! A už dupala ako zmyslov zbavená. Dnes ešte necvičila, treba to nejako dohnať.

Pobrežnú pláž preťala ryha a spoza nej vystúpila jej stará známa. Vyzerala celkom inak. Zahalená do závoja z tisícov kvapiek rosy, v ktorých sa zrkadlila dúha. Puky kvetov sa rozvili a pritiahli k sebe motýle. Vyžarovala z nej majestátna sila. Len silonku mala deravú...

"Matka Zem, pomôž mi, nebaví ma to tu. Drak mi zožral princa či Martina. Chcem ísť už domov. Poraď mi cestu, keď je to také jednoduché..."

"Dobre, poradím Ti, ale nebude to zadarmo," rozľahol sa plážou jej zvončekový hlas ako keď tisíc zvonov bije...

"Myslela som, že si dobrá...čo ti dám, veď nič nemám?" vzdychla si Izabel. Už ani tu sa to nezaobíde bez korupcie. A ešte k tomu takej okatej. Veď Matka Zem to má v popise práce radiť ženám v núdzi.

"Máš toho veľa, Izabel. Ale keďže si to nevážiš, vezmem si čo chcem a ty na to možno ani neprídeš..."

Mala na výber? Už chcela ísť domov, k svojmu psovi, do svojej postele...

"Nuž dobre, súhlasím."
"Je to také jednoduché. Stačí objaviť v sebe svoju ženskosť a ocitneš sa doma. Záleží len na tebe, aká dlhá cesta ťa tam zavedie. Poviem ti, že ak by si konala pred chvíľou inak, už by si bola späť."

A sakra! A kde tú svoju ženskosť nájde?
"Hľadaj len v svojom vnútri. Tam máš svoj kompas. Neboj sa ho nasledovať," odpovedala Matka zem na jej nevyslovené myšlienky.
"A môžeš sa aj okúpať.Začínaš smrdieť,..."

Posledné slová,predtým než zarástla machom a viac jej nebolo.

Izabel si len skontrolovala, či je celá. Čím zaplatila za túto odpoveď? Navonok jej nič nechýbalo. Dobre aj tak.

Odhodila šaty a šup do mora. Pýriaci zelený drak ju sledoval. Úchyl jeden. Pomyslela si, ale už sa oddávala blahodarnej kúpeli. prehriata voda ju nadnášala. Užívala si to. Ako na Kanároch. Len tých švábov a nemčúrov je tu pomenej.

"Staň sa vodou, buď ako my," kričali kvapky mora na ňu. Naozaj ich počula.
"nemožné," so svojimi desiatimi kilami nadváhy sa jej to nepodarí.
"Prečo stále myslíš na to, čím by si mala byť? A čím by si mohla byť? Proste buď. Tým, čím chceš. A basta." Cítila to v sebe. Jej kompas sa prebudil. Vždy tam bol. Len ona ho zanedbávala.
Zavrela oči a cítila...cítila sa ako malá, keď sa kúpala a bola tak ľahká, že ju voda uniesla...cítila, že je v niečom červenom a voňavom a mäkkom...cítila mamin hlas a nežný dotyk otcovej ruky cez bruško. Cmúľala si prst a tešila sa na nich...cítila, že bola...aj predtým...
"Som kvapkou vody. Som milión kvapiek," a cvaklo to. V jednej sekunde tomu uverila. Rozlievala sa ako tyrkys na mori.
"Super, podarilo s ti to," uznanlivé pohľady morských kvapiek ju tešili.
"Tak poďme hľadať Tvoju ženskosť, niekde tu hádam bude..."

A vydali sa ju hľadať. Vylievala sa do mora a odtiaľ cez ústia riek späť do ich prameňov...Nádherná krajina a všade ju vítali s radosťou...Išla s prúdom, s kvapkami, čo poznala....Prechádzali krásnou roklinou.
"Čo je tam hore?
To my nevieme, tam nechodíme.
A skúsili ste? Nečakala na odpoveď a už sa liala po skalách ako opačný vodopád. Stálo to za to. Pred ňou sa rozprestieral ten najkrajší obraz, aký kedy videla. Vyprahnutá púšť sa miešala s nebom a uprostred toho sa rozlievala rieka. Zabudla na všetko - na to, čo hľadala, aj na svet kvapiek. Proste to vnímala celou svojou dušou a duša s ňou.
Vyšli hviezdy a chlad ju prebudil. Ostala sama. Po rieke ani stopy. Len ona ako malé jazierko, čo ostalo z milióna kvapiek. Zaspala unavená.

Zobudilo ju len pražiace slnko. Vzduch sa triasol pod jeho silou. Chúlila sa, ako vedela, aj tak sa z nej vyparila tretina.
Dúfala, že večer prídu ony - jej kamarátky v podobe vody. Lenže neprišli. Monzúmová rieka tadiaľ tiekla posledný deň. Veď ju aj varovali, nech ide s nimi.

To nie, ona musela ísť svojou cestou. A teraz tu zhynie...

Priletel k nej vtáčik. Vysilený, polomŕtvy a celý od prachu.

"Dáš sa mi napiť? Umieram," prosil ju.

Jáj, čo včuľ? Veď ju celú vypije a nič z nej neostane...dať mu a či nie?"

"Napi sa, už je to aj tak jedno, za hodinu vyjde slnko a vysuší ma na prach," rezignovala a obzerala si cestovateľa. Veď je to čajka.

"A ty si sa tu kde nabral? Čo tu robíš?"
"To čo Ty, Izabel, nasledujem svoj kompas," mrkol na ňu osviežený operenec.

"Odkiaľ Ty vieš o mne?"
"Píšu o Tebe na Naničmame, včera som čítal, len potom mi i-pod zožral krokodíl, bodaj by ho..."

Izabela bola celá popletená. Však ona všetkým ukáže, všetkým tým naničmamám, čo sa na nej bavia a ona tu zatiaľ umiera od sucha...s myšlienkou na zožraného princa na bielom Tornáde...

"Ty si nejaká múdra čajka," obrátila sa naň Izabel. Nech sa aspoň pred smrťou s niekým pozhovára.

"To som, počula si o Jonatanovi Livingstonovi?"
"No jasné, brali sme ho v škole. Aj ty si sa o ňom učil? " Nech si nemyslí, že je nejaká zaostalá.

"Ja som Jonatan Livingston, čajka." Hlesol a potuteľne sa usmial.

"A čo keby som tu nebola? Čo by si robil? Veď by si zahynul. Keby som sa neposunula a nenaliala ti vodu do tvojho zobáčika, už by ťa nebolo..."
"Ty si tu bola kvôli mne, Izabel. Ešte ti to nedošlo? " Mávol jej krídlami pred mokrým nosom.

"Už musím ísť, Izabel a drž sa."

"Počkaj a kam ideš?" Kričala za ním celá zbiedená.

"Hľadať Atlantídu. Ešte tam som nebol."
"Veď tá predsa neexistuje."
"Všetko, čo existuje v ľudských mysliach, existuje. Len to treba nájsť."

Nedal sa rušiť Jonatan a odplachtil pred blížiacim sa úsvitom. Slnko už pomaly vychádzalo. Izabel nešťastne pozorovala škorpióny a kadejaké potvory, čo sa rýchlo zavrtávali do zeme, utekajúc pred istým spálením. Aj ona by sa najradšej niekde schovala. Skala pod ňou bola pevná a tak nebolo kam...

"Všetko, čo potrebuješ vedieť, už dávno vieš," šepkalo jej vnútro.
Čo? Hniezdila sa na mieste. Spomínala si na slová, ktoré sa vryli do jej duše. "Si tým, čím chceš byť. Proste tomu uver."

Slnečný lúč sa jej už - už dotýkal. Dobre. Prižmúrila oči a skríkla na rozľahlú roklinu.

"Som," výkrik jej zamrzol na perách, keď ako vodná para v mráčiku opúšťala nehostinný kraj, tešiac sa na svoje ďalšie putovanie...

Táto cesta ju začínala baviť. Kašľať na kampaň, nech dačo konečne robí aj šéf, možno ju potom viac ocenia, keď sa vráti... Ak sa vráti.