Da sa naucit dietatko aby chodilo za ruku? Som bezradnaaaaaa :-)

...mňa napadlo v prvom momente to vodítko na deti...Ale sama som nikdy problém nemala. Moja dcera odmietala dllllho pripútať sa v utosedačke...to bola hroza...a raz ma zastavili policajti a v tme baterkou zisťovali, či je dieťa pripútané...Moj otec, nedbal na jej nárek, takže ju proti vôli pripútal...a aké šťastie to bolo.
Môžem Vám povedať, že to bolo srandovné, ako Zuzu stuhla a od vtedy nemá s tým problém...
Možno, ked sa náhodou akože synovi stratíš, a nebude vidieť kde si, pochopí, že ruka si Ty, a sám ju vyhladá...Šoková terapia....
A ked nič, tak to vodítko to istí ako najnutnejšie zlo.

Aj my sme mali takýto problém, keď sme boli v meste alebo na prechádzke, nedalo sa s ním pekne za rúčky, iba utekal a ja za ním, takže som vo väčšine prípadov všade brala kočiar, bol pripútaný a bolo to v pohode.Začal to robiť asi okolo jedného roka, aj som ho nechala, nech ide, povedal mi pá,pá, a už ho nebolo. Osobne by som to viac neriskovala, lebo také malé dieťa si neuvedomuje nebezpečenstvo. Neskôr, hlavne po nástupe do škôlky sa skľudnil a teraz mi pekne dá rúčku aj na mňa počká, takže príde to vekom.

Ja som mala toto isté so všetkými štyrmi chlapcami.Zavčasu chodili,jeden syn dokonca už ako sedemmesačný "utekal",nechodil,doslova bežal,akoby ho naháňali.Kamarátka sa smiala,že sa už narodil s kolieskovými korčulami na nohách.A lieta do teraz,aj keď v škole odpovedá sa pohybuje,ani doma nevie normálne sedieť za stolom,stále mrví nohami a vyskakuje zo stoličky.
Keď som s nimi šla len tak sa "vyvenčiť" a vybehať po ihrisku,alebo do parku,tak som ich nechala,nech sa vylietajú a chodila som za nimi a dávala pozor.Samozrejme,stále dokolečka ako mlynček som im opakovala,že treba znížiť rýchlosť,dávať pozor aj na ostatné deti,tety,ujov a autá...atď.
A keď som potrebovala,aby šli tam kde musím ísť ja,tak boli v kočíku,či sa im páčilo,alebo nie,ináč by som nič nevybavila.Niekedy aj plakali,ale stále som im to vysvetľovala a veru prišli na to,že kedy "musia" sedieť v kočíku a kedy "môžu" voľne poletovať aj po trávniku.Deti sú múdre,bystré,rozumejú veľmi dobre čo im hovoríme,ale skúšajú našu trpezlivosť,musíš to vydržať,aj tvoj syn sa to naučí.
Kedysi dávno dávali aj taký nejaký seriál,len si už nespomínam ako sa to volalo a tam Krivosudský vravel:Vydržať,vydržať!Tak aj ja ti radím:Laura vydržať!Ešte ho budeš všeličo učiť,želám ti zlaté nervičky

..tá moja malá neplecha tiež neste za ruku!!!máme 1,5 r. a koniec sveta s ňu niekedy...takže ak ponáhlam hybe na ruky a utekáááámééééé

Môj syn má 2,5roka a jemu sa zase nechce veľmi chodiť(a pritom je to riadne šidlo ).Najradšej sa vozí v kočíku,ale keď ideme niekde len do obchodu,na našom sídlisku,tak chcem aby si trocha pobehal,tak nechám kočík doma.No len toľko,čo opustíme náš vchod a už chce ísť na ruky.Minule som išla s nákupom,dve ťažké tašky a tretí on.Tak som oľutovala,že som nevzala ten kočík.

Ja som tiez mala tento problem.Raz sme boli v obchode a stale mi utekal a nechcel sa drzat za ruku.Tak som sa nahnevala a hned som kupila to voditko.Len co som ho zaplatila,dala som mu ho na ruku.Boze to bola hroza,vobec sa mu to nepacilo.Ale nechala som mu ho asi 10 minut a potom som mu povedala,ze mu to dam dole ale musi sa ma drzat za ruku.A zafungovalo to.Sem tam som mu este musela pripomenut to voditko. A od vtedy sa drzime za ruky,ked sme na prechadzkach.Ale som bola rada,ze to voditko som uz nikdy nemusela pouzit.

Môjho syna som niekoľko mesiacov naháňala ako idiot. Nakoniec som sa rozhodla že nebudem nikam chodiť, lebo som ho proste nezvládala. Hádzal sa mi pod autá, bicykle, narážal do ľudí a podobne. Hanba na 100 rokov, aká som bola neschopná. Nakoniec som si povedala, že nesmiem rezignovať, dieťa nesmie nado mnou zvíťaziť. Vyriešila som to takto. Ďalší deň sme išli von na prechádzku a ja som ho chytila ešte vo výťahu za ruku a vysvetľovala som že ho nepustím, že takto pôjdeme von. Samozrejme sa mu nepáčilo, cirkus humberto. Vonku sa mi váľal po zemi, ťahala som ho, dvíhala, ale nepovolila som. Držala som ho nie za ruku, ale za zápästie. Pevne a rozhodnuto, hlavne som sa nedala nijako vytočiť. Vzdoroval ako sa len dalo, ja som ho miestami doslova po zemi ťahala. Keď sme prešli dve ulice tak zistil, že nebude tak ako on chce. Tak začal kráčať normálne. Bola to nakoniec celkom príjemná prechádzka. Na druhý deň sa to opakovalo, len vzdorovanie bolo už len pár metrov. Tretí deň ho to ešte miestami chytilo a na štvrtý deň už sám mi podal pekne ruku a odvtedy tak chodíme stále. Odvtedy sa mi vôbec nevytrhol ani nebol žiadny cirkus. Treba vydržať, stáť si za svojím a nepoddať sa kriku, plaču a hádzaniu sa o zem, váľaniu sa v blate. Za tie 3 dni sa naučil chodiť normálne a teraz už nemám obavy pustiť ho aj s tatíkom alebo starkou na prechádzku. Predtým to samozrejme neprichádzalo do úvahy. Takže prajem veľa trpezlivosti a hlavne VYDRŽAŤ!!!

ten zaciatok ako keby som to citala o mojom Matuskovi, po chodniku som ho nechala vzdy volne behat ale cez prechod sa mohol aj na hlavu postavit ruku som nepustila, tak si zvykol ze cez prechody ideme vzdy za ruku, no a asi posledneho pol roka sa za tu ruku drzi aj sam, neviem co sa mu hlavickou prehnalo,ale teraz je to uz uplne v pohode,mozno musi este trosku "dospiet", tak prajem dobry dych pri nahanani

...moja kolegyna ma uz dospele deti - ked boli malicke, ziadne speci voditka pre deti neboli. Dceru mala hyperaktivnu, tiez len behala, pri mame ani za svet a tak to milu kolegynu unavilo, dieta navliekla do normalnych remenov z kocika (take klasicke kozene), poriadne utiahla, na ne dala take to STOP voditko na psy a chodila von takto ...

Laura, dieťa, ktoré sa samo vyberie "do sveta", je smelé, samostatné, verí si . To je predsa pozitívne .

Samozrejme, treba dbať na bezpečnosť dieťaťa - taký štuplík naozaj nevie odhadnúť, čo všetko sa môže stať. Krásne napísala vyššie Fidorka, ako to vyriešiť, aby aj "vlk bol sýty, aj ovca celá".

A vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať. Dieťa, aj keď nerozumie každému slovu, pochopí dosť na to, aby vedelo, o čo mame ide. Len treba trpezlivo, s láskou a dookola zas a znova s dieťaťom hovoriť, že po ceste jazdia autá, deti chodia po chodníkoch a po tráve, že po ceste sa ide len po prechode a vtedy sa treba držať mamy za ruku, alebo ho mama ten kúsok odnesie... a tak ďalej a tak podobne.

Vytýčený smer sa dá aspoň približne dodržať, ak dieťaťu dopredu povieš, kam idete, prečo tam idete a čo zaujímavé tam naň čaká.
A potom cestou hľadať objekty, ktoré by dieťa mohli zaujať a sú v tom správnom smere ("Aha! Tam ide teta s pekným psíkom! Poď, ideme bližšie, možno ho budeme môcť pohladkať! A tam je zase krásna kvetinka! Skúsime, či aj tak pekne vonia, ako vyzerá! Jéééj, tam v tráve krtko spravil kopček! Pozrieme sa, či tam ešte je? Možno sa už schoval... Krtko, si tam?")
Samozrejme, pri takomto spôsobe presunu je treba na cestu dostatok času. Ale nútiť deti mašírovať takmer dospeláckym tempom a jediným správnym smerom nemusí byť vždy to "pravé orechové". Veď aj tieto hodinové túry do obchodu, ktorý je od domu cca 300 metrov majú svoje čaro .

LAura, akoby som citala o nasom Dominikovi Ten este so smiechom zakrical: "UTEKAAAAAAAAAM!" a len ohniva ciara... Ja som mala este starsieho syna, ktory je SLIMACIK a stale na mne zaveseny. Ked som starsieho nechala stat, kde bol a utekala za mladsim, reval starsi a potom aj mladsi, ked som ho dobehla - super zaciatok prechadzky! Tak som to vyriesila tak, ze som nasla medzi panelakmi akoze atrium, z 3 stran ohradene a tu stvrtu som strazila. Bola tam len trava a chodnicky, ale nejako sa zabavili s loptou, kriedami... Potom ho tatino naucil nosit sa na pleciach, tak vrestal, ked som ho tahala za ruku (hadzal sa na zem). Z kocika mi vyskakoval, raz sa s nim skoro prevratil, ten som zrusila, ked mal 15 mesiacov. Voditko je pre psikov, nie pre deti. Mna tiez nahovarali, ale zda sa mi to nedostojne. Jedine, ked sa zacal vozit na trojkolke, tak som o riaditka priviazala popruh zo sanok. No a tatino musel chodit s nami von - ja som behala za jednym a on za druhym certikom. Teraz, ako zacal Dominik chodit do skolky, tak sa ma drzi ako kliest Tak Ti zelam pevne nervy!