Do akej miery chrániť?, Dojčatá a batoľatá, Diskusie

Ja sa vazne nepamatam, ze by Lucia mala taketo "extremne"pady a zaitky, skor ako by som hasila ked hori, som sa snazila aby horiet ani nezacalo.
Vysoku stolicku sme mali rozlozenu na stolicku a stolcek, alebo jedavala s nami pri stole, na stolicke mala vankus aby dociahla.
Na preliezky sme nechodili. Inak ak sa stala nehoda, ze si na pieskovisku s Barborou vybavovali ucty, barbora svihla lucii po tvari lopatkou, lucia nemeskala a ovalila ju kyblikom- toto som nechavala v klude na doriesenie medzi detmi, pokial si neviseli zahryznute do krku.
Inak neviem...som zastanca prevencie Urcite nejake drobne pady kazdeho stretnu- mna dodnes, ale nejake akrobatocke skaknie zo schodov sme nepraktizovali...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

nooo, aj ja sa tak nejak chystám nechať "ihriskové bitky" na deťoch, uvidíme tento rok Inak preliezačky Nicol zvláda už od minuloročného mája Hnusoba, iné aj o 2 roky staršie deti sa liezť báli, s ňou som to prešla dva krát a už potom ma nepotrebovala
A samozrejme, tiež sa snažím nebezpečenstvám predchádzať, asi žiadna mama nemá rada plač svojho dieťaťa Ale robím to štýlom, že veľké nebezpečenstvá odstraňujem a s tými malými ju konfrontujem. Lebo som videla- keď si privrie prst(sama do zásuvky, nie do dverí) , nabudúce je oveľa opatrnejšia aj pri dverách Väčšinu týchto drobných pádov sme zvládli bez sĺz

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

noznice ju nauc nosit (po byte napr.) tak, aby strihaciu cast mala v dlani, t.j. trci umela hmota, kde su prsty.

ja si osobne mylsim, ze dieta treba trenovat, aby vedelo zhodnotit riziko. davat samozrejme pozor, ale pod dohladom moze robit aj "nebezpecnejsie veci".
a zase zalezi ... su deti, co si davaju vasci pozor, maju nejako priridzene vasci respekt a deti, co mju toho strachu menej .

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

nesmie ich nosiť. Ani ceruzky a podobné predmety--- síce s farbičkami občas šibrinkuje, ale nožnice si nedovolí zobrať- iba keď s nimi robím ja na chvíľu jej ich ukážem, tak jej ich dám ohmatkať. Tohoto sa bojím. Samozrejme vekom sa budem snažiť naučiť ju takéto veci, ale zatiaľ, keď na každom kroku spadne a pod..., nech to v rukách vtedy radšej nemá
A druhý odsek- MOJA REČ

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

moje majú 13-násť a pomaly 6ročkov, a ked niečo v byte buchne, 150pulzov, a hysák, že ktorá sa udrela!!!
furt rozmýšlam o 2 sekundy skôr, ako oni urobia, a nenechávam ich padať...
Robím zle? Možno...ale je mi to jedno...upozorňujem ich obe, na riziká, ktoré môže určitá vec priniesť.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

inak by si asi ani nebola mama , keby nebežíš hneď skontrolovať situáciu Predsa stať sa môže hocičo
A brániš ich od narodenia takto? Aj pred takými drobnými, "prospešnými pádmi"? Vieš, napríklad keď sa učili chodiť, lietala si za nimi stále s roztvorenou náručou? Ja som mala teóriu, že sa musí naučiť padať
A nečakajú teraz, keď sú už veľký stále tvoju ochrannú náruč? Teda... vieš, či vedia riešiť nebezpečenstvo a problémy sami (lebo každý človek, nielen dieťa očakáva od rodičov pomoc, keď ju potrebuje )

A upozorňovanie, to sa ja snažím nerobiť- teda nie formou "pozor, spadneš" ,"nerob to, to nedokážeš", "na to si ešte maličká",... mám dojem, akoby som ju tým automaticky odsudzovala na neúspech. Radšej jej poviem, napríklad keď lezie na preliezku "poď to dokážeš", ale zospodu ju istím, ak vidím, že je to nad jej sily a je to nebezpečné.

A či robíš zle? A robím zle ja? Jasné, že nie Teraz ani nejde o to "ako to cítiš", skôr o to, že každé dieťa je iné

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

U nás bol vcelku kľud,chalani sa sem tam udreli o roh stola a spadli z postele.Zle mi bolo keď Majko asi 4ročný išiel zhasnúť v izbe svetlo(už mali krpci spať a stále sa besnili) ,stál na posteli a tak vymýšľal,až z nej spadol.Tak škaredo si zlomil ruku,ostala mu divne vykrútená,že ja som skoro odpadla. Našťastie tatino bol duchaprítomnejší,bleskom ho obliekol a letel s ním do Piešťan.Môj ocino bol s nimi a potom hovoril,že Majko bol veľký hrdina,doktor mu to naprával za živa.Všetko vydržal a celou cestou sa modlil.Malinký môj...Strašne som si to vyčítala,že sme ho neustriehli. Potom si ako prvák v škole zlomil nohu a nakoniec z toho bola rak......
Adrián bol vcelku pohoďák,zato teraz sem tam príde dozrážaný zo skatu,zletí z bicykla(lebo nevidí o 22.00 večer schody v zámockej záhrade),v škole na telocviku do neho tak vpálil spolužiak,že mal nadtrhnuté ramenné väzivo a pod.A to bude mať 19. Tomino je zasa expert na lietanie na bicykli,raz tak spadol skoro letel pod zaparkované auto pri chodníku.Myslela som,že je dolámaný.Krvi by sa mi nedorezali.Pred rokom si v škole zlomil ruku-obe kosti predlaktia s posunom,v narkóze mu to robili v Trnave.Nuž,či sú doma,alebo v škole,aj tak sa môže niečo stať.Je pravda,že odkedy nám zomrel Majko,som citlivejšia,keď sa im niečo stane.Nechcem to preháňať,ale ten strach je už vo mne. Keď vidím na mobile číslo školy-oblieva ma pot.(pritom mi volajú pracovne-som predseda rady rodičov.)

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Náš beťár stál na nohách už keď mal šesť, sedem mesiacov...na nožičky sa staval už na začiatku štvrtého mesiaca-doktorka mi kázala, veď mu to nedovolte! Tak som sa jej spýtala, či ho mám priviazať?! V tých šiestich, siedmich mesiacoch už chcel chodiť a to bola hrúza...hlavne pre nás od ôsmeho mesiaca do desiatého(ďalej som už nerátala nemalo to zmysel)spadol zo stola na hlavu, priamo na nos...lietačka na úrazovku, podozrenie na dolámaný nos, ďalej to bolo rozťaté ucho-ďalšia lietačka, tri krát vyskočený lakeť-ďalšia úrazovka, rozbité čelo, monokel pod okom, rozťaté ústa-úrazovka, tri krát pád na hlavu z trojkolky...no, neviem, či si o mne budete myslieť, že som zlá mama, ale nášho herodesa bolo ťažké ustrážiť a ku svojej obhajobe musím povedať, že aj iná časť rodiny bola pri tých úrazoch...proste ho neustrážil nik...či už to bola švagriná, tatinko, svokra, alebo moja mama...no prišla som k jednému záveru...pokiaľ sme malého strážili, ako oko v hlave, tak tie boľačky boli, ako na bežiacom páse...ako náhle sme povolili v strážení, tak si chlapina dával vačší pozor a teraz už vie, že sa môže zraniť...a také, ako nožíky, nožnice a pod?...sám do ruky nezoberie, ale už som ho pár krát požiadala, aby mi podal nožnice, alebo nožík...jasné, že očami sledujem, čo robí, ale deťom treba ukázať, že im veríme

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

To je tak- podľa mňa sa nedá všetko ustriehnuť. Napadlo by ťa, že pri páde z postele si dieťa doláme kľúčnu kosť?
A pri takom drobúšikovi- neviem,či si také BÁBäTKO uvedomuje nebezpečenstvo A ako je to teraz? Už aj sám si to uvedomil
Aj ja sa snažím malej vštepiť, že jej dôverujem Hlavne preto, lebo mám pocit, že keď jej tie nožnice ja nikdy neukážem a nevysvetlím jej, že sú nebezpečné, raz ich kdesi vypátra (predsa nie všetky domácnosti, ktoré navštevujeme sú prispôsobené na príchod 3 očného pátrajka ) a odstrihne si prst, pretože nebude vedieť, čoho sú nožnice schopné

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Áno, presne tak, treba deťom vysvetlovať poviem Ti pravdu, ja som neverila, žeby také malé bábo(ako bol náš, keď sa mu to stalo)si dolámalo nos...je pravda, že nebol zlomený, no doktor vravel, že také ešte nevidel...ten nos mal zakrivený na jednu stranu a asi hodinu sa mu narovnával...a či si dieťa uvedomuje nebezpečenstvo?...hm, verím, že áno(aspoň to vidím u niektorých deťoch, že keď spadnú prvý krát(keď sa učia chodiť), tak si už dávajú vačší pozor)...no nášmu to bolo buď jedno, alebo preto, že už taký malý chcel chodiť a bol do všetkého hr, tak si to ešte neuvedomoval...lebo detičky vačšinou začínajú s chodením okolo roka...ale vysvetlovať treba...od koho by sa to naučili, ak nie od nás

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Aj my máme nožnice bežne v byte položené, moji už veselo strihajú ani nepamätám od kedy (dcérka má 3 a syn 5). Nemám s tým problém. Tiež im zakazujem s nimi behať a tiež ako tu už niekto písal, keď s nimi chodia, držať za to ostré, aby plastové vyčnievalo von. Ale sú to detské nožnice s tupým koncom, manikúrové by som im do ruky nedala . A nebehám im za zadkom a keď im niekto iný za tým zadkom behá, som veľmi nervózna, hlavne ak sa len trošku zakymácajú a už hneď panika a idú sa deti chytať. Od malinkatého mala lezú sami na veľké stoličky a pohoda. Ale ak sú inde na návšteve tak hneď panika, lebo idú na stoličku a spadnú... Je pravda, že syn už viackrát akrobaticky spadol na hlavu , ale väčšinou to bolo vtedy keď sme boli na blízku (a to bol malinkatý). Keď im za zadkom nie sme, ani ich také somariny nenapadnú. Moji mi inak aj sami lezú do vane , toto im nedovolím, ale aj tak sú väčšinou rýchlejší ako ja ...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Tak ja mam pred ocami dva priserne pády nasho malého. Prvy sa stal asi predminule leto: Sedela som s malym na jednom vylete pri stole na drevenej lavicke bez operadla. Ja som sedela obkrocmo a maleho som zadrziavala letmo rukou (mal asi skoro 2 roky), ked manzel prinesol kofcu, ja som zdvihla ruku, maly sa pozrel za rukou a spravil salto dozadu. Spadol tak nestasne rovno na hlavu a pod lavickou bol strk tak mal take odrete celo a este som si myslela ci si aj krk nezlomil . No hruza, nastastie len to odrete celo.
Druhy bol na vlaciku v istom nakupnom centre (taky ten za 50 centov co chodi dokola), kde pekne sedel a zrazu v sekunde bol na operadle a prevratil sa dozadu rovno na tu stredovu kolajnicu. Zaver, nastastie mal zimnu bundu a vdaka bohu len modrina ale ja som mala pocit ze sa mi zastavilo srdce.
Vzdy som maleho sledovala a toto boli sekundy okamihu. Ani neviem ci sa da predvidat co sa moze vsetko stat. Nas drobec je dost zivy a stale poskakuje a niekam lezie. Najnovsie sa hra na geparda tak vsade vylieza akoze na strom .
Inak ja ho tiez zvacsa upozornim na dosledok a ked je to nad jeho sily trocha pomozem a ak sa mi to zda nebezpecne s vysvetlim zakazem.
Pekny den

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

áno, mám dojem, že vždy keď sa čosi malej slečne stalo, niekto ju mal na očiach A pritom doma- ja varím a ona behá po byte , častokrát vonku behá po dvore a ja vnútri chystám piť... takže ju nikto nesleduje ako ostriež- ale vtedy si nič neurobí Žeby si uvedomovala, že je na to sama a musí byť opatrná?
A kde je tá hranica, čo absolútne zakážeš? My sme boli minule v MC donalde a to ich detské ihrisko je vlastne také vysokáááánska rúra, jednou vylezie dieťa hore, asi ako na 1- 2 poschodie a druhou sa šmykne dole
A moja hééééérečka sa začala štverať hore Všetkých svätých som videla, hore liezla asi 15 minút a popritom každú chvíľu zastavovala a kričala "mamičkaaaaa" Nebolo jej všetko jedno A ja som jej čo možno najpokojnejším hlasom hovorila "lez hore, ešte kúsok, to zvládneš " Keď po tejto dobe vyliezla hore, bola v tom domčeky ďalších 15 minút- bolo to uzavreté a jediné dve cesty viedli buď tadiaľ kade vyliezla (rúra s rebríkom) alebo po rúre-strmej šmykľavke Skúšala po rebríku, zase 10 minút a potom sa "šmykla" Pišťalo to ako malá myš, čo tak brzdila
Ale prišla dole a síce som mala srdce až v krku, pochválila som ju, ako to zvládla
Síce asi by som to zaradila medzi veci, čo by som jej tuším radšej zakázala

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Verka32, ten vláčik mi pripomenul jeden super detský kolotoč na ihrisku. Decká celé vytešené si naňho posadali a začali sa krútiť, ale nebola na kolotoči lavička ale jednotlivé sedačky (neviem, či vieš aký kolotoč myslím )a postupne najprv jedno a potom druhé dieťa a neviem, či nie aj tretie popadali ako hrušky dole... no kto tie kolotoče vymýšľal ...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

u nás tukám, zatial baby nič, ale syn si užil tiež svoje...

spadol ako sediace babenko z prebaľovátka podvecer, tiež pri tom asistoval tatinko, spadla mu plienka, tak sa zohol a za nimi letela k zemi tyrkisová machuľa, čo som kútikom oka zazrela, ktorá po veľkom reve zaspala... a keďže mimino nesmie zaspať, tak poďho na pohotovosť. Vyšetrenie prebiehalo asi v tom štýle, že pán doktor mal na krku stetoskop, ktorý bol nesmierne ligotavý a zaujímavý...čiže tá klasická kontrola: sleduj mi prsty a máva s nimi zprava dolava proste nefungovala. Chalanisko napriamo tak zíralo na ten stetoskop, že musel na rontgen, ten som už orevala aj ja. Ale bol v poriadku.

Potom okolo roka, keď som bola 3 dni v škole, som ho požičala k rodičom, babka ho požičala dedkovi do garáže ku chlapom. Volám, ako? Doooobre, nič sa nedeje, všetko je v poriadku. Dojdem po troch dňoch a chlapec sa plazí po zemi. ???? Chodiace dieťa. Nič neplakal, len sa plazil a odmietal používať nožičky. Tak som začala pátrať. On spadol? nieeee, stalo sa tu niečo? nieeee .... pytam sa malého...niiič! Len nechodil. Tak som ho sledovala. Zliezol z postele, preplazil sa ku stoličke a vyliezol na ňu. Potom dáko som poskladala čriepky a vyšlo najavo, že mu v tej garáži spadla na nohu motorová píla (chvalabohu, že len spadla), tak som s ním v noci cestovala ku nám domov na našu pohotovosť. Nožička do dlahy, ale držal sa hrdina.

Potom keď už sme vyliečili nožičku, hrali sa deti na sídlisku takú hru, že poďme si okopávať nožičky. Ja šeroslepá, kým som dobehla, tak už bol okopaný po vyliečenej nožičke a ako spadol, dostal aj do bruška. Riešenie tam bolo...chyba bola moja.

Už mal okolo dvoch rokov, keď chodil sám z podkrovia dolu dosť strmými schodmi. Ja som v ten den balila tašku - takú hokejistickú mega cestovku a položila som ju pod schody možno 5 sekúnd pred tým ako sa deco sa hore potklo a zavalilo šiškou rovno dolu. Zalomil a zaboril sa presne do tej tašky. Kriku ako naozaj, ale prežili sme to. Ešte žijeme...

Dcéra skôr vyrába také veci, ako naštartuje auto, zapne cirkulárku!!!! vždy vypneme elektrinu, jediný krát ju zabudneme vypnúť a vtedy just musí stlačiť gombík......vždy sme tam kopa dospelých a just neustriehneme...

Som toho názoru, že dôležitá je prevencia...vysvetlíme, vyskúšame, pohrozíme, ale musia skúsiť. Môžem za nimi behať stále a vždy je riziko, že sa môže niečo stať.... a veľmi sa bojím, ale pravda je, že nevymýšľam scénáre, proste vysvetlíme si a ideme ďalej.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

áno, aj ja si myslím, že je dôležité nevymýšľať strašidelné scénare- síce ja ich mám v hlave stále , ale jej nežnú, malú dušičku nimi nezaťažujem--- hovorím tomu predvídanie a snažím sa tým najhorším problémom zabrániť

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

..to..to.. akir..

pridám čierny humor, malý si poskákal zo schodov už kým bolv maminom brušku. Návšteva reštaurácie, čašník volá: Pani, pozor, jsou tam schody... a ja: KDeeeeee? trask...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

aj ja som takto poskackala, pokotrmelcovala Mamina bola v 8 mesiaci, tak sa smeje, že sa s bruchom už len gúľala Doslova
A vidíš- som tu a vo fyzickej aj duševnej skoro pohode

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

je to tak, pri niektorých deťoch musia stáť minimálne 3 anjeli strážni, sú nonstop v pozore, len čo takýto "beťárik" ráno otvorí oči a na chvíľku si oddýchnu, keď ich večer zavrie. A aj tak všetko neustriehnu.
Ja som zástanca, že väčšinou pomerne nebezpečné (ale nie životu nebezpečné) veci deťom dovolím robiť - je menšie riziko úrazu, ak to deti vedia robiť (napr. loziť po rebríku) ako keď to nevedia a majú to zakázané a raz to predsa len v nestráženej chvíli skúsia.
jediné veci, ktoré neviem predýchať, sú výšky, pádov z výšky sa veľmi bojím. Môjho bratranca rodičia ako 3-ročného našli stáť na balkóne z opačnej strany zábradlia (4.poschodie) . Našťastie sa nič nestalo.
a "naše" úrazy? špecialitou mojej staršej dcérky boli pády na hlavu: spadla cca 3 tak vážnejšie, našťastie bez následkov. Raz sa napríklad ako 2,5ročná zamyslela na sedisku šmýkalky, zabudla, že zozadu nemá operadlo, oprela sa a spadla dolu kovovým rebríčkom rovno na hlavu. Takisto ako 1,5ročná si tak pricvikla palec do vchodových dverí, že je to vytrhlo necht od koreňa (návšteva úrazovky).
Mladšia dcérka si pri hre s ockom vyklbila lakeť (úrazovka), o pár mesiacov nato mi spadla do 1,5 metrového bazéna (mala 1,5 roka a samozrejme nevedela plávať) a o pár mesiacov nato v lese omylom siahla do osieho hniezda, takže ju poštípali osy. Bolo to hodne rušné leto

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

stačia dvaja anjeli- mamička a ocko S tým asi všetci rastieme Ja mám na čele jazvičku- vyskakovala som z kočíka od chvíle, kedy som sa naučila sedieť. Doteraz sa u nás traduje veta "PreBOHA, pred obchodom visí dieťa dole hlavou na trakoch!" A mamina tak nenáááápadne vycúvavala von, lebo jej bolo jasné, aký akrobat to je
Alebo ma zrazilo auto- stáli sme na prechode, mamina ma držala za ruku a ja zdutá, že mi nekúpila ktoviečo som sa jej vytrhla a vbehla rovno pod auto Nuž, po kom je to dieťa akčné?

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

z kocika drobec nevyskakoval, vysoku stolicku sme nemali. v siestich mesiacoch sa naucil davat pozor na vysku - mali sme postel pomerne nizko nad zemou, raz-dva sa naucil, ze nie je nekonecna. stacilo: aby zaregistroval moje NO NO potom nasledoval kotrmelec ... zopakovalo sa to potom este raz ci dva krat(?) a bolo. odvtedy NO NO a NIE bolo svate. (az v 2 rokoch prisla prva puberta )

mozno vypil celu vanu roznymi otvormi na hlave ... a naucil sa drzat hlavu nad vodou jasne, ze som tam vzdy bola, no nemusela som ho nikdy z vody tahat. spamatal sa, vyprskol vodu, pretrel oci a pozrel na mna, ci som to videla .. no videla, das si pozor?

mal jednu nehodu ktoru si vycitam, moja nepozornost, horuci caj na stole a ja otocena chrbtom miesala kasicku ... pobyt v nemocnici, dokonca operacia. mal vtedy rok. a vtedy sme boli vsetci doma a vsetci sme davali pozor.

rebrik na sopu
toto bol moj sok. drobec (2r) behal sam po dvore, s bratrancami sme hladali hojdacku na sope ... rebrik a dieta dole som neriesila, vidite ako su tie tycky od seba vzdialene ... ja mam problemy na tom rebriku doteraz kvoli vysokym stupnom. len zrazu krpec beha s nami po sope a hlada hojdacku. spotila som sa, ked som zistila, ze tam vyliezol sam("ja sam!") ... uf, este mi je nevolno .

najviac som sa nahulakala asi prvykrat na stretku na boci. drobec - trojrocny, sa zalubil do de-ninho nikiho, spolu s filipkinou adkou behali ako sarkani - hotel na kopci, dedina sa zvazovala k potoku a dole hrubou a skalami posypanou asfaltkou si to maly trielil za starsimi kamosmi. cez obed tam nespaval, neoddychol si - vtedy som sa ja dost nervacila na prechadzkach. a to mi on potom vracal - nepokojom, ofucanim sa, odmietanim.

spava na poschodovej posteli a musi to zvladnut sam aj v noci ked ide cikat. pre mna je to rovnake ako ked si musi sam obliekat pancusky, zapinat sandalky ... v duchu sediviem, trikrat zopakujem a ratam do milion.

napriek tomu vsetkemu mi drobec veri, ked place utisim ho. zalepim celo, ked ho bolel clenok po nevydarenom skoku sli sme na RTG. su aj zle dni, nevyspate, chore, nervozne dieta alebo mama. ci on nie je uplakany kvoli mojmu kludu alebo ci som ja pokojna kvoli jeho "v pohode" prejavu - neviem. kazdopadne - ked nervacim ja, vracia sa mi to na jeho reakciach. on vie, ze mu vela veci dovolim ... a preto rozmysla, ci mu to stoji za to vobec skusat "kadeco".

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Prosím ťa, veď na Boci bol skvelý Normálne decko Ja si z toho, že neposlúcha ťažkú hlavu nerobím- v strese som preto, lebo to neviem JA riešiť

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

my mame jedno super foto, urcite vam ho uplodnem, len ho tu teraz nemam.
alex bol riadna kostra, niekedy v lete, t.j. v nejakych 10m nevedel chodit, ale vydriapal sa holy len v plienke smykackou smerom hore, uplne sam bez pomoci

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Akira,
kvitujem, ze k vychove pristupujes s premyslanim .
Podla mna je rozdiel, ak si ublizi dieta, na ktore dospely kasle, nevedie ho k tomu, aby rozoznavalo rizika, ako ked nestastne spadne dieta, ktore k tomu rodic vedie a "chybicka se vloudi".
Aj ja som, podobne ako ty, nechavala deti, aby nadobudli skusenost. Moja svokra ma tendencie ich stale okrikovat, nech "behaju pomaly" . Spociatku mi to liezlo na nervy, teraz sa nad tym pousmejem , lebo viem, k comu deti vediem.
Ja mam vsak inu "uchylku" - deti ochranujem pred "urazmi duse".
Eva

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

ďakujem, Evi Síce celkom neviem, či je to najsprávnejšie Iné moje kamarátky si nad tým hlavu nelámu, konajú v každej situácii ako konajú a neriešia, či správne alebo nie. Stalo sa a hotovo. Ja potrebujem nájsť vinníka a pracovať na tom, aby sme sa tomu nabudúce vyhli
A úrazy duše sú aj podľa mňa oveľa boľavejšie, ako tieto fyzické Ale tam je aj oveľa rozporuplnejšie, ako ich chrániť, preto sa do takej témy radšej nepúšťam

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

su, su, par som ich zazila a prave preto sa snazim svoje deti pred nimi chranit, mozno by som az tolko nemusela...
tazka tema, naozaj...
Eva

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

...mne sa páči to spojenie "úraz duše"...len dve slová a koľko je toho za tým....

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

vela, crystall, vela...
Eva

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

No, behať niekomu za zadnicou nie je ako behať niekomu za zadnicou - niekedy mám dojem, že teraz keď sú veľkí sa nabehám viac - aj keď nie zrovna kvôli bezpečnosti.
Prinajmenšom od prvého vážnejšieho zranenia svojej prvorodenej, ktoré sa jej prihodilo za "plného dozoru" dospelej zodpovednej osoby som pochopila, že tadiaľ cesta nevedie. A fakt - keď boli decká relatívne "bez dozoru" - nikdy sa nič nestalo. Naproti tomu, keď mi sedela dcéra na kolenách, rozbila si hlavu tak, že si na sluchách doslova oskalpovala časť kože aj s vlasmi, keď ustieľala s babkou posteľ opäť si raz rozbila hlavu, tentokrát pre zmenu na čele, dva krásne "typle" vo forme dvoch rovnobežných vypuklín, ktoré boli výsledkom úderu hlavy do radiátoru si vyrobila, keď som ju sediac v rozkladacej stoličke (na tej nižšej úrovni, chvalabohu) kŕmila polievkou,.......
Nie, myslím si, že nemá zmysel dieťa nadmieru "ochraňovať", lebo raz príde ten moment, keď bude musieť byť bez ochrancu a ako to potom bude zvládať???

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ja keď to tak počúvam, hneď som našla zopár ďalších našich úrazov- napríklad pred mesiacom slečna zletela z kuchynskej linky Drahý išiel do obývačky pre pohár a keď bol asi 2 metre od nej, slečna skočila. Zase pod tušákom, že ocko ju chytí Buchla si zuby , ešte som ju aj vyhrešila. Ale aj ocina, lebo sama tam nemala vôbec sedieť. Nuž čo...
A presne s tým súhlasím- v tomto mám jasno--- za zadkom nebehám.

Skôr mám problém--- keď už spadne--- ako riešiť?
Príklad- minulú zimu sme sa boli korčuľovať. Väčšia partia. Kamarátkina dcérka- vtedy vo veku 2+ si nechcela dať rukavice. Behala pomedzi nás, čo samé osebe bolo absolútne nebezpečné. A kamoška ju celý čas napomínala- "nebehaj, to je ľad, spadneš, daj si rukavice, budú ťa bolieť ruky..." Samozrejme nebolo treba dlho čakať a malá spadla. Všetci sa zhŕkli okolo a pozerali, ako malá plakala. Jej "pohotový" ocko ju zobral na ruky, začal jej ruku mágať a pýtať sa "bolí to?". Hovorím mu "najskôr ju upokoj, takto ti nepovie nič. Je zľaknutá, všetci ste sa okolo nej zbehli a aj ty ju tým iba stresuješ" Začal na mňa kričať, že to môže mať dolámané. Samozrejme malá neprestávala plakať a každý jeho dotyk ju bolel. Zobral ju na ruky jej krstný a odniesol na druhú stranu "klziska", tam jej ukazoval stromčeky a za chvíľu prišli s úsmevom.

Aspoň on (sa podľa mňa zachoval rozumne)- ja som si nedovolila to urobiť- predsa na výchovu tam mala svojich rodičov.

LENŽE! Povedali by ste jej na to volačo? Ja by som ju po tom, čo sa upokojila "vyhrešila"- povedala by som jej, že spadla lebo behala a ja som ju na to upozorňovala a že aj ručička ju bolela preto, lebo nemala rukavice. Aby pochopila, že ju neupozorňujem len tak zo srandy. Ale oni nič. Dokonca mi tento ocko raz povedal, aby som sa nečudovala, keď ma Nicol nebude mať rada- vraj občas treba aj poľutovať...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

nuž, neviem, či idem na to dobre, nemám patent na rozum, ale tiež idem cez to upokojenie. Ak sa u nás teraz niečo s plačom prihodí a ja pri tom 90 % nie som, musí mi to deco vysvetliť, čo sa stalo. Ak vidím, že je to taký plač "abymabolopočuť", tak sa tvárim, že nerozumiem a musí vysvetliť znovu, aby som ROZUMELA, čo sa stalo...poväčšine sa nielenže zabudne plakať, ale dôjdeme k podstate, lebo mi musí povedať čo robila, prečo sa to stalo, čiže automaticky dôjdeme k tomu následku, takže vidím, že chápe a pochopila. Deti dôverujú aj deťom, pre mňa je ideálne, keď sa k vysvetleniu pripojí starší syn a všetci traja sa rozprávame.

...tú príhodu, čo opisuješ, ideš na to dobre, mne sa to páči, ja si myslím, že mohli to s drobenkou rozobrať aj nemuseli. Nie každý si rád "kazí" spoločné chvíle s druhými dohováraním dieťaťu. Stať sa niečo stalo,d opadlo to dobre, ideme ďalej... keď bude iná príležitosť, viac času, možno dohovoria vtedy... KEď je deco rozrušené z okolitých vnemom, krátke dohováranie nemá význam a na dlhé nie je čas. Koniec koncov, je to ich dieťa, ich výchova...svoj názor si si dala najavo...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ja zase riešim všetko hneď a zaraz, myslím že vracať sa k tomu neskôr nemá význam a prejsť to mlčaním sa mi tiež nezdá vhodné.

Ja celkovo mám dojem, že od plačúceho dieťaťa sa nedozviem nič. Keď mala Niki zlomenú kľúčnu kosť- zobudila som sa na ohromný plač, zobrala som ju na ruky a tíšila ju "neplaaaač, nič sa nestaloooo" a podobne. Utíšila sa, položila som ju na zem a sledovala--- jednoznačne jej niektoré pohyby robili problémy. Len teraz zistiť či to má udreté, alebo naozaj nalomené alebo nebodaj zlomené. A tak som začala robiť pokusy- dala som jej do rúk fľašu- zdvihla ju k ústam a napila sa Ok. Stisk je teda silný a takýto pohyb jej nevadí. Dala som jej cukríky- pekne ich papala, až do chvíle, než jej niektorý spadol a ona sa preň nezohla, čo by za iných okolností urobila. Bolelo ju to a hoci už neplakala, bolo jasné že sa niektorým pohybom vyhýba, tak sme išli na pohotovosť. Proste sa mi to, na tom klzisku zdalo ako úúúúplne nerozumné správanie

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ked bol drobec mensi tak som ho aj ja zacala zabavat niecim inym aby zabudol, ale sucasne som si ho nenapadne prezerala ci je cely. Dnes, ked uz ma tri prec, tak sa musim priznat, ze mu niekedy poviem, ked po par upozorneniach a vysvetleniach dalej robi to co by nemal a spadne alebo sa udrie, ze "a mas ho" alebo "bolo ti to treba?" Niekedy mam pri nom pocit, ze kym sa neudrie alebo nespadne, tak proste skakat bude ako keby si povedal, ze "co ked mamina len tak strasi?"
Tiez niekedy, ked sa smykne na parketach tak mu poviem :A kde je zajac? Mal maly chvostik a usiel ti?. On sa potom zacne smiat a ja s nim.
Ale zase ked sa udrie silno tak aj pofukame a pomojkame.
Ja sa snazim vzdy jednat tak ako to vychadza zo situacie a ci je to spravne? Tak to netusim,mozno tak trocha citim zo vztahu moje dieta a ja, ze by mohlo

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Jasné, to aj ja- okukávam či nemá rozbitú hlavu a taaaaak, ale keď je zľaknutá, tak na otázku "bolí ťa to?" určite odpovie áno, veď keď to hovoríš ty mami, určite je to pravda
A aj poľutujem a pomojkám- hlavne vtedy, keď je v tom nevinne-napr. spomínané dievčatko našej slečne rozbije ústa tak asi raz do mesiaca- zavesí sa na ňu, zhodí ju a tak Alebo keď sa jej niečo nepodarí- keď sa učila schádzať sama z obrubníkov, tak som ju povzbudzovala "to zvládneš, je to iba maličký schodík a ty si veľká šikulka" a keď spadla, zobrala som ju na ruky a hovorila jej, že "to nič nie jeeee, už si to skoro dokázala! U mňa to je pomojkanie, naozaj vety typu "ty moje chúďatkoooooo" nehovorím

A to "tak ti treba"? Aj ja to používam, viem že sa to nepovažuje za správne, ale keď po 8 upozorneniach sa stane to pred čím varujem, nie som ochotná ju ešte poľutovať. Väčšinou ju zoberiem na ruky, poviem "No teraz neplač, varovala som ťa. Ale veď sa nič nestalo, tak už neplačkaj"...

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Tak, ja skor pouzivam :"no, pod ty maly hrdina mamina ti pofuka alebo da carovny boztek." a potom dalsie vysvetlovanie preco sa to co robil nema a co sa moze stat (zvacsa ked sa blaazni). Lebo ak sa mu nieco nepodarilo, preto-lebo mu to jednoducho nevyslo a potom baaac, tak to skor nasleduje po pofukani povzbudenie, ze nabuduce to zvladne.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

mozno je 2r dieta male na nejake uvedomenie si dosledkov - neviem, uz som zabudla
Ja vascinou upozornim, trebars uplne rovnako aj s tymi rukavicami a ked dieta spadne a udrie si ruku (stalo sa ), tak zopakujem, ze s rukavicami by to bolelo menej.

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

motno robím velku chybu...ale za drobcom chodím z otvorenou náručou a čakam kedy spadne a či spadne dobre. ked vidím že neletí na hlavu , nechám spadnúť, nech si zvyká :D je zvedavý, všetko musí chytiť, ochutnať, tak dávam veeeeelky pozor... v kuchyny je o patrný , v pohode pri nom navarím, umyjem riad... a padá poriadne, na dupu...

ocko ma na neho iné "šťastie", nevarí, neumýva riad,iba dáva na adamka pozor... a vždy padne rovno na hlavu...

nehodu takú väčšiu mal našťastie iba jednu..tiež strážil ocko ... a fakt pri tom nerobil nič iné.. a synček spadol zo sedačky v obývačke rovno na stôl..plač bol riaaadny, hrča ešte väčšia,ale prežili sme

o adamka sa strašne bojím,vždy myslím na najhoršie..aleto bude asi tým častým pobytom v nemocnici do jeho prvých narodenímn

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte

tak som sa dnes konecne dostala k tym fotkam

Mal v tom case 10m, nevedel chodit, no vyliezol, kde sa dalo. Toto dieta zastavovat podla mna moc nemalo zmysel, radsej mu dovolit pod dozorom robit vsetko, co kedy chcel, dostatocne skoro mu kupit prilbu a pod

pred casom sme boli na termalnom kupalisku na sloevsnku ... milion krat som mohla povedat, ze si ma davat pozor, lebo podlaha je klzka ... existuju podla mna len dve moznosti - bud nechodit na miesta "nebezpecia" (a to by sme sedeli doma - aj tam to nie je iste, vselico sa stalo uz aj doma), alebo dufat, ze to zvlada a vhodne to trenovat.
tam raz nezvladol (lietali k toboganu) ... smykol sa a padol na hlavu. asi to bol pad, pri kt. som sa doposial najviac bala - bola som tam sama s tromi detmi, okolo mamicky, co mi vysvtelovali, ze oni by na tu pohotovost isli ... isli sme to predychat na lehatko, dala som mu vodu, obvolala som manzela a sestru, aby som vedela, kam mam ist, ked bude treba. a on zacal po chvili revat, ze on chce ist naspat do vody ... no radost som sa citila skutocne vynikajuco, lebo ludia (asi) netusili z akeho dovodu reve, mohol revat od bolesti nakoniec som nejako zvladla ho este chvilu drzat na lehatku a coskoro nadisiel nastastie !!!! cas odchodu, inak neviem ... pozorovali sme cely vecer a nakoniec nikde nesli