neviem ako dalej ...

Inca - nepíšeš nič o manželovi. Máš? Ak áno, čo on na to? A dcérka? Si s ňou na materskej dovolenke, alebo ti ju niekto opatruje a ty chodíš do práce?

Pri troch deťoch nie je žiadny div, že si unavená a nervózna. Ale neboj - niečo tu spolu vymyslíme. Len napíš trošku viac, dobre? Nech ti tu zbytočne nepíšeme rady, ktoré aj tak nebudeš môcť použiť .

Čo je Aspergerov syndróm?

No, Inca - dosť máš toho na pleciach... A vlastne si na to sama, keď manžel asi moc často domov nechodí...

Píšeš, že si skúšala s deťmi všetko možné. A skúsila si im povedať, že si nevieš rady? Že si unavená? Že by si sa najradšej zbalila a odišla, aj keď ich ľúbiš?

Vieš, deti si často neuvedomia v tých svojich hlavičkách-makovičkách, že aj rodičia sú len ľudia. Pre deti sú dospelí tí, čo všetko môžu, všetko zvládnu, a na svete sú len preto, aby sa starali o deti. A mnohí dospelí si myslia, že priznať pred deťmi vlastnú slabosť a omylnosť, bezradnosť a únavu je niečo strašné....

Tvoji chlapci sú už dosť veľkí. Majú doma nejaké povinnosti? Plnia ich? Veď by ti už v mnohom mohli pomôcť! Skús im to vysvetliť, že si na nich vlastne sama a sama si aj na domácnosť a všetko ostatné. A povedz im to pokojne, vysvetli im to ako seberovným, len veku primeranými slovami.

A ešte - za chvíľku začne školský rok. Chlapci budú celé doobedia v škole. Nájdi spôsob, ako aspoň na pár hodín za mesiac zabezpečiť starostlivosť aj o dcérku (u kamarátky, u tvojej mamy, u svokry...). A ten voľný čas, čo ti takto vznikne, nevyuži na doháňanie zameškaných domácich prác, ale na to, aby si si užila trochu mieru a pokoja. Napusti si vaňu, pusti príjemnú hudbu... A užívaj si! Oddýchni si! Potrebuješ to ako soľ.

Keď sa dostaneš aspoň trochu do pohody, prenesie sa to aj na deti. Oni totiž presne kopírujú tvoje správanie - ty kričíš, oni tiež kričia. Ty sa rozčuľuješ - oni tiež.... Ty sa usmievaš a pokojne rozprávaš - oni sa tiež upokoja .

Teda, to s tým sluhom mi hovorí aj dcéra (má 7r), tak ja jej tiež poviem: A čo som tu ja kuchárka? (keď príde za mnou, že je hladná) Synátorovi pekne vysvetli, že buď prispeje svojou prácou, alebo nech si perie (pekne v rukách), varí, zháňa sponzorov na oblečenie SÁM. Síce neni sluha, ale je to tvoj syn a okrem svojich práv má i nejaké povinnosti. Ak si nebude plniť povinnosti (pomáhať pri varení, upratovať a urobiť čokoľvek o čo ho požiadaš) odňala by som mu práva ktoré má - Tv, PC, prestala by som mu prať (veď ani ty nie si jeho slúžka, alebo ano?), variť a nech si to pekne krásne skúsi jednoducho sám.
Inca, len nesmieš povoliť, musíš byť pevná a neoblomná. Uvedom si, že ani ty nie si slúžka pre svoje deti, oni MUSIA tak isto pomáhať tebe.

Moja dcéra si napríklad sama spraví chleba s lekvárom, lebo XYkrát sa mi stalo, že jedlo, ktoré som jej spravila na jej vlastnú žiadosť odmietla. Už nechcem. Tak som sa nasrala a dievča zlaté, keď chceš jesť, najdi si niečo v chladničke sama! A predstav si! Ona si fakt ide, nájde a zje čo chce! Bez mojej pomoci.

Keď aspoň tvoj mladší syn pomáha, dopraj jemu nejaké výsady, ktoré by zlanárili aj staršieho do práce. Napr. za pomoc mamine každý deň dostanú raz za týždeň... neviem, vymysli ty, čo by tvojich synov potešilo? (plaváreň, papierové peniaze - ak túžia po nejakej veci, nech si na ňu takto zarábajú, 40Sk za hodinu, nech vidia, koľko práce to stojí!!)Nestaraj sa o nich tak samozrejeme, ak nechcú pomôcť pri príprave večere, dobre, nech nepomáhajú. Ty si daj zeleninový šalát a ich nechaj o hlade. Nechcú upratovať izbu? Neper ich veci. Skús im niekedy nastaviť zrkadlo - správaj sa presne ako oni.

Dievča drž sa, je to veľmi ťažké byť s deťúchmi sama, daj vedieť ako sa ti darí zapojiť ich do práce a hlavne nevzdávaj to! Ja sama s dcérou bojujem, viem, že by to išlo ľahšie, keby sme najak spoločne v láske a porozumení išli a urobili čo je treba, ale ja na ňu nemám nervi a vždy to končí vreskom. Tak veľa zdaru!

Ešte ma napadlo, chodíš s deckami niekam, na nejaké aktivity vonku? Túra, bicykel... Niekde kde by sa decká unavili, ty by si aspoň chvíľu bola mimo domu a mali by ste aspoň raz za čas nejaký spoločný plusový zážitok. Aby ste sa cítili ako rodina, aby to aspoň niekedy bolo cítiť, že patríte k sebe, že si máte pomáhať, že sa máte radi a jednému na druhom záleží. Namiesto výletu to môže byť napríklad nedeľný obed...

Ja dcéram hovorím odmala, že sú sestričky a musia si pomáhať, lebo nijakých iných súrodencov už mať nebudú (he-he, tak som sa rozhodla a rozhodnutie nezmením). Nikto iný im nebude tak nablízku. Ja zomriem, ale budú mať jedna druhú. No verím tomu, že chalani sú divokejší a s nimi to nejde tak ľahko.

Keď je citlivý na PC tak by som mu ho nezakazovala, ale mal by dovolené ho otvoriť LEN AK si splní svoje povinnosti. Bodka. Kým nesplní... čo je u vás doma bezplatná internetová kaviareň?!! Bojuj jeho zbraňami Inca, nedj sa, napíš sem keď ti dochádza kyslík. Vieš, teraz má 14, ako bude vrieskať a vyhrážať sa, keď bude mať 20! Otec doma chýba, ten má taký ten prirodzený rešpekt, pri ňom by si vrieskať nedovolil.

Ty maš predchádzať tomu aby sa syn rozčúlil? Nech sa rozčuľuje, ale pánom domu si tu ešte stále ty!! On rozčuľuje teba, nemám pravdu? Ale ty máš predchádzať tomu, aby sa on nerozčúlil? Ja by som mu prízvukovala to o tých právach a povinnostiach. 14r chalanisko už nie je dieťa, ak nepochopí, že tieto dve veci idú ruka v ruke, tak nebude mať žiadne povinnosti ALE ANI ŽIADNE PRÁVA.

Inca, Filipka ti to veľmi pekne napísala !

Máš to komplikované synovou diagnózou, o to je to ťažšie. S deťmi, ktoré nemožno rozčúliť - ej, to musí byť veľmi ťažko. Odbornú pomoc si vyhľadala?

Tak, či tak - naliehaním nič nespravíš. Keď on nemusí - pokojne mu povedz, že veď ani ty nemusíš. Povedz mu znova, čo všetko pre neho robíš a nemusíš. Povedz mu to pokojne. A povedz mu, že už to nebudeš robiť. A vytrvaj! Neper mu. Navar - ale len pre teba, toho mladšieho a dcéru. Neuprac mu veci. Nenachystaj desiatu. A tak ďalej! A vždy sa na neho usmej a povedz: "Dieťa moje, ty nie si môj sluha, ale ani ja tvoja slúžka. Keď chceš, budeme si navzájom pomáhať. Si už veľký, rozumný chlapec a ja potrebujem tvoju pomoc. Ak nebudeš pomáhať ty mne, nebudem ani ja tebe!"

S mladším synom sa tiež porozprávaj. Tak pekne, osamote. Povedz mu, že starší syn je chorý a ty potrebuješ jeho pomoc a že si veľmi rada, že ti pomáha. Povedz mu, že ako 7-ročný nemôže robiť veci ako jeho starší brat. Je mladší a okrem toho zdravý. Povedz mu, že ich oboch ľúbiš rovnako, ale nemôžeš k nim rovnako aj pristupovať.

Veď ty nájdeš správne slová!

A s tou opaterou.... Nemáš kamarátku, čo by ti s tým vypomohla? Nemôžeš si dovoliť aspoň na pár hodín mesačne platenú opatrovateľku?

Oddýchni si, oddýchni si, oddýchni si! Inak sa načisto zosypeš. Urob to pre seba, aj pre svoje deti. Ale hlavne PRE SEBA! Zaslúžiš si to!

Inca, ak sa môžem spýtať, pre čo sa chalani bijú a hádajú?
Ono to môže byť tak, že v dectve sa súrodenci žerú ale keď dospejú, budú si rozumieť a budú oporou jeden druhému. Len to tak môže a nemusí byť.

Inca, to chce mp3 sluchátka do uší a ak to neprehluší ich vyrypovanie a hádky, kúpiť poriadne sluchátka! Alebo zobrať smeti a malú, vonku predýchať a skús si ich nevšímať, keď sú v sebe (mne to ziapanie tiež nejde nepočúvať, ale trénujem). Skús to aspoň raz, nechaj nech si to vyriešia sami, nezasahuj do toho.
Ale máš moj obdiv, dievča.

Uf, uf... čo by ich spojilo do hromady, aby oni dvaja boli na jednej lodi, aby spolupracovali proti niečomu, na niečom... neviem... alebo keby starší mal vlastnú izbu... bolo by to lepšie?

Ináč, radšej dať decku preplesk, ako ich nechať nech si rozmlátia kotrby. Mne sa tiež ten návrh zákona nepáči.

Pánečku, Inca, mne to celé už príde také prešpekulované z jeho strany. Je pravda, že kedysi ťa psychológovia nerozložili do diagnóz tak ako dnes, a veruže ti poviem, že mám často pocit, že je to len vyhováranie sa, lebo on je toto a ona zase hento.

Za našej puberty by to rodičia riešili fakt striktným zákazom niečoho, alebo pár po papuli. Lebo toto vyzerá u tvojho chalana fakticky tak, že už keď teraz máš brať ohľady na jeho rozčuľovanie - ak dospeje, čo z neho bude? Na pracovisku bude robiť čo keď mu šéf zadá úlohu? Tomu človeku bude treba žiť medzi ľuďmi ešte hodných pár rokov, takéto správanie by si mu mala nejakým spôsobom zaraziť. Jednoznačne by som dotiahla muža domov nech mi pomôže. Na toto ty sama nevystačíš.

Príp. pouvažovať nad tým diagnostickým ústavom či čo ti to radili... Aspoň do tej miery, aby sa chalan spamätal - môj hnusne neskutočný pocit je, že ťa len sebecky zneužíva.

A ako babenky vraveli/písali vyššie, pekne si "dospelácky" pokecať aj s mladším synom. A plus uvidíš, aké výsledky donesie práca so psychológom...

Veruže by som v tvojej koži byť nechcela. Ja totiž keď dôjdem do amoku, darmo mi rozum kričí - prestaň to dieťa tĺc, veď mu niečo vážne vystrojíš, ale keď ten ma dožerie tak hrozne, že ho len bijem a bijem a bijem a isto idem mimo plienku, aby ho to bolelo, lebo fakt, baby, dva - tri dni v mesiaci sa s ním čosi začne diať a teraz na mňa nechoďte s tými drístami typu objať a s bohorovným pokojom to prehtlnúť - prosto mi u môjho zaberie poriadna sekačka a ja som následne v šoku z toho, aký po zvyšok ostatných dní vie byť naraz aj rozumný, aj reaguje na prvýkrát normálnym hlasom prednesenú výzvu... Skúša a skúša a skúša, lenže ja som na neho taká už od samého začiatku. Teraz má 2,5 roka a ja mám dojem, že s ním cvičím ako s cirkusovým koňom. A nepovolím, keby neviem čo bolo. Z môjho dieťaťa nesmie vyrásť sebecký a arogantný jedinec!

Okolo seba vidím veci, z ktorých mi rozum stojí: matka rysuje deň pred maturami svojmu synovi výkresy, na ktoré sa nezmohol od neviem kedy, a sú podmienkou k pusteniu k mature: to by ste videli! Dospelý chlap by si šiel oči vyočiť ako by ho vyšmarili zo školy a ako by ho čakala igelitka s tričkom, riflami a ponožkami pred dverami...

Alebo chalan mal 9! - dobre vidíte, došiel do školy ožratý jak doga, doma babke nadával do kuriev a píč a zároveň ju kopal do zadku na jej dvore? No prepáčte - choďte si všetci demokrati viete kam aj so svojím novým zákonom o nebití dieťaťa. Ja na neho ruku zodvihnúť nesmiem, ale on mi vo svojich 10-tich rokoch vrazí nôž medzi rebrá?!

Dá sa fungovať aj na úplne inej úrovni, ale ruku na srdce: čo všetko odkukajú od kamošov, to si chcú skúsiť aj doma. Ale kým ho ja budem živiť, bude doma pomáhať s upratovaním, bude ovládať základy slušnosti (a dúfam, že aj niečo navyše), bude sa vedieť krátkodobo postarať o svojho prípadného mladšieho súrodenca, keď dovŕši dostatočný vek na to, aby mohol zarábať, pôjde pekne-krásne na brigády, nech vie, o čom je ten chlieb, ktorý má na raňajky na stole...

Tiež som sa rozohnila, sorry...

Incaaaa... este ma napadlo, co keby si ich oboch prihlásila na džudo. Nech sa mlátia tam. Ale chlapci zlatý aj tam objavia nejaké PRAVIDLÁ, čo môže podčiarknuť to, čo od nich vyžaduješ (že majú svoje práva ale i povinnosti a tie sa dodržujú pravidlami, ktoré si ty ich matka stanovila).

A Polárkine kone sú tiež dobrý nápad. Chodím s dcérou na hodiny jazdenia, aj sama sa sem tam učím "hopsať" na koni, je to neskutočný zážitok.

Inca moj syn je tiez taky flegmatik keby mal gumaky na nohach aj v tych by spal ani on sa nechce umyvat to musim na neho nakricat je to tazke chapem ta drzim palce