neviem,ti Gabulka,poradiť,som z východu.Ale ti strašne držím palce a blahoželám,že si nabrala odvahu zmeniť svoj život,nielen kvôli malému,ale aj hlavne kvôli sebe.
Dávaj na seba pozor,aby mal tvoj synček mamičku šťastnú a drž sa,preži pekné sviatky a daj vedieť,či sa podarilo niečo poriešiť.Drž sa!
Ďakujem ti, glloria17. som síce dosť odolná a silná, ale už to pomaly začínalo na mňa doliehať. uľaví sa mi, až poriešim technickú stránku bývania. ešte raz ti ďakujem. aj ja tebe prajem krásne a veselé veľkonočné sviatky. gabika
Ja osobne by som ho udala obmedzovanie osobnej slobody ešte na dôvažok by som ho kopla medzi .... veď je od teba starší možno aj nemotornejší ten monokel by si zapamätal a išla by som do centra pre týrané matky a za mesiac dva niečo vyhútaš ale určite by som pri ňom nezostala. 
Máš pravdu, moccka. ale v tej chvíli, keď sa to dialo som si nebola istá, či dobre trafím a či sa trafím dostatočne silno. a tiež som nevedela, kam v takej chvíli ísť. bola polnoc a syn mi spinkal. ale už to teraz neriešim. je to za mnou a predo mnou dileme, čo ďalej a kde a ako bývať. ďakujem za tvoje podporu
Ahoj Gabulka, no jedine ze by si chcela zbehnut do Anglicka, to by som ti vedela poradit...
Ale vazne - rozbehni co najviac inzeratov a urcite sa najde zena v podobnej situacii.Prajem vela stastia.
Ďakujem, mischel.
môžem ti zatiaľ poradiť DOR-ku, domov pre osamelých rodičov, buď sa podľa trvalého bydliska nahlásiť na Úrad prace a rodiny, alebo cez soc. pracovníčku Majáku Nádeje do Domova pre Osamelých Rodičov. Platí sa ubytovanie aj tam, ale nie toľko ako keby si mala sama ťahať byt. A medzitým skúšaj tú inzerciu cez internet. Samozrejme však pozor na ľudí, aj sa dá prever si s kým pôjdeš bývať.
Držím paste
Ahoj Natinka. Ano, bola som so soc. pracovníčkou Majáku nádeje. Vypísala som žiadosť, dostala prísľub, ale veľmi sa na to nespolieham. Asi je nás takýchto mamičiek veľa, alebo sú aj ťažšie prípady. Každý deň pozerám na avizo a dávam si tam inzerát. Teraz je to tak, že do konca mája mám kde bývať, ale dovtedy si potrebujem niečo nájsť. Tak hľadám. Zatiaľ som nemala šťastie. Ako sa mi to bude krátiť, budem musieť zobrať aj drahšie. Keďže mám veľmi nízky príjem, je to pre mňa zložité. Aj som premýšľala, že do toho 2-i bytu, kde som teraz so synom (po odchode priateľa-nepriateľa) si zoberiem nejakú kočku. Sesternici (tiež prejavila záujem bývať) nevoňalo, že by sme spali v jednej (takmer 3x5m) spálni, kde by som so synom mala len posteľ a celá izba by bola pre ňu. Nevedela sa s tým zmieriť. Ozvala sa mi jedna kočka, ktorá má 25 a pred dvomi rokmi jej zomrelo dieťa. Je to pre mňa úplne cudzia osoba. Trochu sa toho bojím. Asi bude lepšie, keď budem so synom bývať sama v nejakej predraženej garsónke, ale bez obavy z cudzieho človeka. Tiež si neviem predstaviť, že by som s cudzou osobou zdielala so synom jednu spálňu.
Ahojte mamičky. Tiež som už viac ako 6 rokov mamička. Ešte živo si pamätám, aký nádherný pocit bolo môcť konečne po 40-tich týždňoch čakania vidieť tú "šišatú" makovičku s drobučkým telíčkom.
Nikdy na to nezabudnem.
Tajne si želám, aby sa mi to vrátilo naspäť 
. Viem, čas nikto neoklame. Milujem svoje dieťa nadovšetko a urobím v živote všetko preto, aby bolo zdravé, šťastné, naučilo sa správať asertívne a bolo hodnotným prinosom pre celú spoločnosť. Len bohužiaľ som nemala zrovna šťastie na "chlapov". Po niekoľkých fyzických útokoch manžela sme sa rozviedli. Dnes komunikujeme normálne - teda len o potrebách syna, ale takto je to dobré. Aj syn to chápe. Dnes stojím pred trochu inou otázkou. Muž, s ktorým som sa rok po rozvode rozhodla bývať v jednom prenajatom byte (starší odo mňa o 21 rokov, bez vlastného bytu) sa stal mojim nepriateľom. Po polroku psychyckého nátlaku, podozrievania, urážania a túžby kontrolovať a vlastniť ma, som to schytala. Doslova - monokel, modriny, zlomené rebro. Snažil sa dať náš vzťah doporiadku - akoby sa nič nestalo. Ale z mojej strany už nebolo čo dávať dokopy. "Nemôžem tomu uveriť, nemôžem ... tomu uveriť ..." týmito slovami po tom, sa zo mňa vytratila posledná kvapka úcty a akákoľvek chuť ostať s tým človekom. Teraz stojím pred otázkou zabespečenia bývania. Nemám rodinu, ktorá by mi vedela alebo mohla pomôcť - ani finančne. Musím si pomôcť sama. Ani neviem, kam o svojom probléme napísať. Ak mi viete poradiť, prosím dajte mi vedieť. Keďže mám hlbokopodpriemerný plat, z tkorého si horko-ťažko zaplatím 1-izbový byt niekde pri Drieňovej v Bratisalve (syn mi tam má ísť od septembra do školy), obraciam sa na každého, koho poznám - nájde sa nejaká milá mamička, ktorá tiež rieši v tej lokalite možnosť bývania? Mohli by sme si prenajať a rovnakým podielom platiť väčší byt. Výjde to lacnejšie ako keď je každá sama v garsónke. Verím, že by sme si vedeli aj navzájom pomôcť - s varením, so strážením detí, aj programe pre detičky.
Mimochodom ma všetci odpinkávajú, že v garsónke ubytujú len jednu osobu - dieťa je na obtiaž.
Alebo je to tak ďaleko, že sa mi viac oplatí úplne sa odsťahovať z Bratislavy. Ale bolo by toho na mňa v jednu chvíľu priveľa - nájsť si aj inú prácu a rýchlo riešiť synovu školu niekde úplne inde. Začínam byť trochu zúfalá. 