Nitra a okolie 29.8.2008 o 15:00

áno, ja viem. Snažím sa ako dokážem, prekonávam vlastnú, tvrdohlavú podstatu na obraz čohosi, čím chcem byť- tolerantnou, spokojnou, samostatnou, milou, usmievavou, dobrou a ešte všelijakou inou. Ja sama sa ešte hľadám, môj vek mi to ešte umožňuje. Ale dovolím si tvrdiť, že čosi podstatné som už objavila. Musela som dospieť o trošičku skôr ako moje kamarátky- musela som čosi obetovať vzťahu, dieťaťu, životu ako takému a oveľa viac som obetovala skúsenostiam. Akým? Táto otázka je na mieste, ale aj vo svojich dvadsiatich rokoch som sa už stretla s bolesťou, stratou, utrpením, strachom a aj popieraním vlastnej zraniteľnosti. Nemám patent na šťastie, ani na totálnu spokojnosť alebo pravdu, držím sa toho, s čím som sa za svoj život stretla a hodnôt, ktoré mi vštepili rodičia. Bojujem so strachom, že nie som dobrá mama a že s týmto príšerným chlapom mám stráviť celý svoj život. Áno, bojujem, pretože som takou mamou akou dokážem, sama sa učím byť ňou a hoci to moje dieťa občas vôbec nerešpektuje, viem, že ma ľúbi, čo je dobrý jav. A bojujem preto, lebo ten chlap je v prapodstate skvelý, len každý máme svoje muchy, osy, včely a aj netopierov čo pijú krv. Kričím, jačím, bijem sa, občas hryziem... väčšinou však pradiem, usmievam sa, plačem, šepkám "milujem ťa", objímam a tíško hľadím kamsi pred seba- do krásnej budúcnosti, ktorá ma čaká.
Napríklad sa strašne bojím, že ma ktosi odsúdi, že niekomu ublížim a že nebudem pochopená. Bojím sa, že keď nevidím to, čo vidíte vy, som medzi tými "spiacimi", ako píše Key. Ale nedokážem sa tváriť, že som zobudená. A nemôžem pripustiť sebe samej, že spím. Mám otvorené oči, vidím, že vy /teda najmä Key a Polárka momentálne/ ste kdesi inde, obzerám sa, vidím že ostatní tiež hľadia okolo seba, hľadajú sa. Ja stojím kdesi v strede- pozerám pod nohy aby som sa nepotkla, pretože na chrbte nesiem moju lásku Nicol a kútikom oka na ľudí naokolo. Niektorí narážajú jeden do druhého, je to také upokojujúce narážanie aké poznám, nežné objatie. A tí druhí tam stoja, ľudia sú okolo nich ale oni sa nehýbu- hľadia kamsi do neznáma a usmievajú sa pokojom, aký iba oni dokážu. Držia sa s inými za ruky, ale mám z nich pocit, že si v mnohom ani sami nerozumejú...
/idem vyhľadať toho psychiatra /