Georginka mne nedá ako 
perfektné ako vždy od teba
O očakávaniach
reklama
reklama
Manny, ďakujem. 
A co ked by som sa snazila chovat ako opisujes.. ako vyriesit problem, ze v praci robis aj veci, ktore robit nechce, tak isto aj doma.. odpoved mojej polovicky je "mne sa nechce" alebo "mna to nebavi" to je ako u pubertaka.. lebo mna asi bavi zehlit, varit a prat.. nerobim to rada a nikdy to rada robit nebudem, robim to, lebo musim..
A ako si vysvetlit vo svojom vnutri otazku.. "kto chce psa byt palicu si najde" teda ty si na vsetkych super duper a oni sa aj tak nemenia.. do kedy to clovek vydrzi? Neviem, ci sa dokazem vyjadrit, dufam, ze pochopis a mozeme dalej rozoberat, zaujimalo by ma ako si to vo svojom vnutri "vysvetlit" a nebrat to emotivne...
No, myslím, že ti rozumiem... Keď nezodpoviem na tvoje otázky, pokojne sa pýtaj ďalej. Možno to spolu rozlúskneme. A možno sa pridá ešte niekto ďalší a štýlom "Viac hláv - viac rozumu" nakoniec prídeme na to, kde je pes zakopaný...
Takže, čo sa týka práce.
Ani ja nie som z mojej pracovnej náplne nejako extra vo vytržení. Ale - je to moja práca, robím ju, aby som dostala plat a mohla si za tie peniaze plniť iné svoje potreby. Môžeš to brať ako nutné zlo a každý deň ísť do práce s hnevom. A môžeš to brať aj tak, že to síce nie je tvoja vysnívaná práca, ale vieš ju spraviť poriadne a zodpovedne. A nájsť uspokojenie v tomto.
Zo všetkého si môžeš zobrať niečo dobré, čo ťa poteší...
Čo sa týka domácich prác.
Tebe sa nechce, Matejovi sa nechce. Ale samé sa to nespraví. A to ešte nemáte deti. Takže - komunikovať, komunikovať, komunikovať. Nejako sa treba proste dohodnúť, najlepšie po dobrom. Je to síce na dlho, ale je lepšie sa pár týždňov, či mesiacov snažiť o dohodu, ako sa celé dlhé, dlhé roky jedovať, že všetka starostlivosť o domácnosť a deti je len na tebe.
Mimochodom - aj domáce práce sa dajú robiť s radosťou a láskou. Znova - je to len o uhle pohľadu, ktorým sa na vec pozeráš...
Pozri ešte trebárs blogy: "Asertivita" a "Pomoc v domácnosti."
http://www.nanicmama.sk/ja-zena/asertivita
http://www.nanicmama.sk/my-skoro-dokonale/pomoc-v-domacnosti
K tomu poslednému.
Hej, sú aj takí ľudia, že ty dlhodobo ideš na nich po dobrom a oni ti dlhodobo vracajú len zlé. V tom prípade máš zase dve možnosti:
1. Dotyčného nejakým spôsobom vylúčiš zo svojho života.
2. Hľadáš, kde je problém a snažíš sa ho odstrániť. Vždy sa nájde nejaká cestička. A kto chce, ten ju aj nájde...
Su veci, o ktorych viem, ze ich nezmenim ale viem aj to, ze ma rozculuju.. lebo na ne vynalozim pracu.. tieto stavy "explozie" pridu potom raz za cas a su silne, ale som z tych,co rano vstavaju a veria v novy den.. hadam si v sebe najdem nejake tie otazky a aj odpovede a ked si to rozlezim v hlave, urcite sa este ozvem
Dik Georgina, este si to vsetko precitam znovu a pozorne
Eifi, tvoje písmenká si vždy rada prečítam - či už sú vyrehotané, alebo urevané... Teším sa už teraz na ďalšie. 
(Ale radšej píš také tie veselé, OK? 
)
Tak ja sa posnazim.. o tie vyrehotane dufam viac 
ocakavania:neviem ci to dobre napisem.Na dvore mame hrusku a minuly rok ked bola u mna"kamoska" aj s detmy tak som jej dala par tych hrusiek.Nic som za to nechcela.No na druhy den prisla za mnou a hovori mi ze jej mame velmy chutia ci by som jej este dala tak do tasky a sama sa ponukla ze oni maju take co vydrza do Vianoc a da mi z nich.A ked som sa jej pred Vianocamy pytala ze ci nezabudla tak ona mi povedala ze nemaju ani jednu lebo vsetky pozavarali.Takze ocakavala som zbytocne a toto iste sa mi stalo so susedom.
Inca, fajn, príklad zo života. Tak si ho môžeme skúsiť rozobrať.... Lebo toto je zatiaľ o nedodržanej dohode.
Dala sa kamarátke pár hrušiek, lebo máš dobré srdiečko a chcela si jej urobiť radosť. Super!
Na druhý deň prišla kamarátka s ponukou na dohodu: "Ty mi daj teraz z vašich skorých hrušiek, ja ti dám potom z našich neskorých." Na dohode nie je vôbec nič zlé, celý náš systém spolužitia je na nich založený. Ty si sa slobodne a bez donútenia rozhodla, že dohodu prijmeš. A celkom pochopiteľne si predpokladala, že kamarátka dohodu dodrží, veď dohoda je dohoda. Tvoja kamarátka však dohodu nedodržala.
Nuž, na jednu vec to bolo rozhodne dobré. Zistila si, že kamarátka je "kamarátka", že sa nemôžeš spoľahnúť, že dodrží slovo.
No a teraz sa zase môžeš slobodne rozhodnúť, čo si s týmto poznaním počneš.
1. Môžeš sa na "kamarátku" hnevať, môžeš jej vynadať...
2. Môžeš sa hnevať na seba, ako si naletela "kamarátke" a niekomu sa na ňu vysťažovať.
3. Môžeš si z toho zobrať ponaučenie a druhý raz chcieť napr. akúkoľvek dohodu dať na papier. (Viem, že to je v prípade tašky hrušiek smiešne, ale aj táto možnosť ponaučenia tu je: "Nebudem veriť ústnym dohodám.")
4. Môžeš si o "kamarátke" pomyslieť svoje a prerušiť s ňou styky (takého človeka v živote nepotrebujem).
5. Môžeš s "kamarátkou" hovoriť a vysvetliť jej, že sa ťa jej jednanie dotklo, že to od nej nebolo fér.
No, a teraz sa konečne dostávame k očakávaniam. V rôznych možnostiach riešenia tejto situácie to môžu byť napríklad takéto očakávania:
1. Môžeš očakávať, že keď "kamarátke" vynadáš, vstúpi si do svedomia, pôjde a kúpi ti dve tašky neskorých hrušiek ako odškodnenie.
2. Môžeš očakávať, že ten niekto, komu si sa vysťažovala, ťa poľutuje a spoločne s tebou si na "kamarátku" zanadáva.
3. Môžeš očakávať, že keď budeš chcieť vždy akúkoľvek dohodu spísať, už nikdy sa ti nestane, že niekto nedodrží dohodu, ktorú s tebou uzavrel.
4. Môžeš očakávať, že "kamarátka" po čase pochopí, že jej nevoláš, nenavštevuješ ju ap. preto, že sa na ňu hneváš a príde sa ti ospravedlniť.
5. Môžeš očakávať, že "kamarátka" pochopí, že ti ublížila, ospravedlní sa a bude sa snažiť nejako to odčiniť.
Netvrdím, že sa sklameš vo všetkých typoch očakávania. Ale je veľmi pravdepodobné, že sa sklameš.
Taaakže....
Nie je to o tom, že nemáš od nikoho nič chcieť - napr. dodržanie dohody, pomoc, pochopenie... Svoje požiadavky na druhých predsa môžeš pokojne a slušne predniesť komukoľvek. Ale neočakávaj, že ti v tvojich požiadavkách vyhovejú. Nik nie je povinný plniť čo ti na očiach uvidí. Nik nemusí dodržať dohodu, nik ti nemusí pomáhať, nik ťa nemusí chápať.
Ak niekto dodrží dohodu, pomôže ti, pochopí ťa - urobí to len preto, že to urobiť chcel.
Tvoja "kamarátka" nechcela dodržať dohodu. To je jej slobodné rozhodnutie a zodpovednosť zaň nesie ona.
Ty si môžeš myslieť o ne/správnosti jej jednania čokoľvek, môžeš jej to aj povedať, dokonca to môžeš povedať komukoľvek... Proste môžeš slobodne urobiť čokoľvek ako reakciu na jej jednanie. A za to jednanie zase nesieš zodpovednosť iba ty...
dakujem georgina vies ja som asi taka naivna a dvoverciva ale uz ma viac krat sklamala, a vynadat jej?to nie ona by ma poohovarala vsade kde sa da,takze uz ju nevyhladavam a ked sa stretneme tak mam taky zcvlastny pocit v sebe a som taka napata a neviem sa uvolnit v tom zmysle ze si musim davat pozor co jej poviem aby to zase nezneuzile
Nemyslím si, že si naivná a dôverčivá. Proste predpokladáš, že ľudia sú hlavne dobrí a na tom nevidím nič zlé. Akurát neočakávaj, že naozaj sú všetci dobrí.... Rátaj s tým, že niekto tvoju dôveru sklame... Tak, ako ju sklamala tvoja "kamarátka"...
A nerozumiem, prečo sa pri "kamarátke" cítiš nepríjemne ty. Veď ty si nespravila nič zlé. A skutočne sa nemusíš s ňou baviť, keď sa náhodou stretnete. Keď ťa pozdraví, s úsmevom odzdrav (slušnosť je pozdraviť, ešte väčšia odzdraviť) a choď si po svojom.
My máme takúto známu. Veľmi rýchlo sme prišli na to, že sa jej neoplatí vôbec nič povedať, pretože všetko prekrúti a potom poohovára, kde sa len dá a hádam aj tam, kde sa nedá... No a ona má taktiku ešte vylepšenú tým, že chytí človeka za lakeť a vypytuje sa. Takže keď sa náhodou stretneme, pozdravím ju, chvíľu ju nechám, nech ma drží za lakeť a potom si ho medzi rečou pokojne uvoľním. Medzitým beží dialóg: "Jeeej, dlho sme sa nevideli, čo máte nové?" "Nič zvláštne, deti rastú, sme zdraví, chvalabohu..." "A v robote ako?" "Ako vždy, ďakujem za opýtanie." "A čo vaši susedia?" "Aj tí majú všetko po starom, pokiaľ viem... Ach, prepáč, už musím ísť. Maj sa krásne, pozrav si rodinku!" A odchádzam...
georgina no takato nejaka je aj moja "kamaratka"a tiez snou vediem takyto rozhovor ale ked jej poviem ze sa ponahlam tak sa ma nezabudne opytat ci som nahnevana.
No a si na ňu nahnevaná? Ak áno - byť tebou, trochu na tom popracujem... Živiť v sebe hnev škodí len mne - nie tomu druhému...
Pozri, ja sa na tú našu známu nehnevám. Je, aká je - to je jej problém, jej život... Ja ju nezmením, aj keď sa na kocôčky pokrájam...
Jediné, čo s tým môžem spraviť, že sa zariadim podľa toho, čo o nej viem... Nedávam jej proste žiadne informácie... A keď sa s ňou rozlúčim, v duchu jej zaželám, nech konečne nájde svoj pokoj a potom sa zase venujem svojmu životu... Načo riešiť veci, s ktorými nič viac nemôžem urobiť...
Nie som na nu nahnevana,len to ma mrzi ze si musim davat pozor na to co poviem aby to nezneuzila proti mne.
No, ale prečo ťa to mrzí? Veď to nie je tvoja chyba, že si pred ňou treba dávať pozor na ústa!
tak potom sa nemam o com s nou bavit
Inca, teraz neviem, či ja nerozumiem tebe, alebo ty mne... Skúsim teraz napísať znova, ako to vidím ja a potom zase skús ty, dobre?
OK, je tu nejaký človiečik, s ktorým nemám potrebu sa stretávať, ani rozprávať, pretože mi jeho postoje jednoducho nesedia (nedodržiava dohody, ohovára, klame... doplň podľa potreby). Ak sa s ním náhodou stretnem, pozdravím sa s ním a odchádzam...
Ak sa to z nejakého dôvodu nedá (prípad mojej známej, ktorá si chytením za lakeť poistí, že sa tak ľahko od nej nedá dostať), komunikujem len na úrovni spoločenskej, ničnehovoriacej úrovni. Pri prvej vhodnej príležitosti rozhovor ukončím a odchádzam.
Nemienim sa na človiečika hnevať, nemienim sa nad ním a jeho správaním pohoršovať, necítim sa vinná za to, že ho nemusím...
No a teraz ty, Inca...
Ty sa chceš s tou "kamarátkou" baviť? Ak áno, prečo? Ak sa s ňou nechceš baviť, prečo sa cítiš nepríjemne?
ASI NEVIEM NAJST VHODNE SLOV.KED SA MI NARODILA MALA PRED 2 APOL ROKOM TAK SOM SA PRECHADZALA SAMA A ROZPRAVALO SA O MNE ZE SOM NAMYSLENA A POVYSENECKA A CO JA VIEM CO ESTE A TO LEN PRETO ZE SOM NEMALA POTREBU SA S NIEKYM PRECHADZAT A OHOVARAT.vED JEDNA DRUHU OHOVARAJU PREDO MNOU A KED SU SPOLU TAK AKO KEBY SA NECHUMELILO.ASI SOM CUDACKA ALE CO UZ.
Ufff, Inca - a prečo ten Caps Lock? Ty sa hneváš?
OK, tak som snáď konečne pochopila, čo si mi chcela povedať 
. A ak som to pochopila správne, tak mi to vychádza tak, že očakávaš, že ťa bude mať každý rád... No, ale to nejde... A tým skôr to nejde, keď ťa ohovárajú "kamarátky"...
Zdá sa mi, že ty nechceš, aby si o tebe ľudia mysleli niečo zlé. Ale aj keď sa budeš správať ako anjel, vždy sa nájde niekto, komu bude na tebe niečo prekážať.
Čo už? Nie si zodpovedná za jednanie a myslenie druhých. Nech si každý ne/robí a ne/myslí čo chce. Pokiaľ si ty spokojná s tým, čo a ako ne/robíš a ne/myslíš si - nemáš čo riešiť...
georginka nieee som nahnevana len tu bol moj syn a hral nejaku hru kde ma zapnuty caps lock a ja som si to vsimla az ked som mala toho vacsinou napisane a uz sa mi to nechcelo mazat.Ja neviem ako by som to v rychlosti napisala.Ja viem ze sa najde vzdy niekto komu bude na mne nieco prekazat.No proste som divna,hold co uz se mnu asi nist
Hm, a tvoja "divnosť" spočíva v tom, že si berieš k srdcu, že tvoje "kamarátky" (pochopila som správne, že sú vlastne dve?) ohovárajú pred tebou jedna druhú, a keď ste spolu všetky tri, tak sú na seba milé a tebe je úplne jasné, že keď sú spolu oni dve, tak ohovárajú zase teba? A okrem toho ťa ohovárajú ešte aj všade inde? Pochopila som konečne?
(Ach, jaaaj, ja som tiež divná - keď niečomu nerozumiem, budem špekulovať a špekulovaaaaať ...)
ano takto som to myslela a este by som mohla o nich pisat vela ,ale to by uz bolo ohovaranie vsak?
Ufff.... BINGO! Ale mi to trvalo, čooo????
Pozri si axiómu čislo 4., prosím. Žiadny dospelý, svojprávny človek nie je zodpovedný za správanie druhého dospelého svojprávneho človeka...
Inka - kýchaj na ne!
Inca, prepac, ale ten problem je skutocne niekde inde .... z toho, co pises usudzujem, ze mas o sebe pochobnosti, rozmyslala by som na tvojej mieste o tom, preco mi vadi, ze ma ktosi ohovara.
Ak nieco nechcem robit (trebars ohovarat), tak to nerobim, aj ked za to utrzim ohovaranie.
postav sa k tomu aktivne, bud mila, ustretova, radsej povedz ihned, ze ohovaranie ti vadi, alebo si najdi iny okruh ludi .
svetlanka ja som im uz obidvom povedala ze nech predo mnou jedna o druhej nehovoria,tak sa snazia ale ku koncu rozhovoru zase sklznu a zacnu"a vies co a ona...."a vtedy ja jej skocim do reci a opytam sa uplne na nieco ine.Takze tak.
tak sa proste netrap 
YES!
georginka,svetlanka dakujem za pochopenie ja sa pokusim len ked potom sa nemam komu postazovat a s kym podebatovat(samozrejme okrem NM )len chyba ten zocivoci kontakt
A stretnutia naničmám sú načo?
Svetlanka, ešte by som doplnila...
Je mi úúúplne jasné, že vždy sa nájde niekto, kto si na mne "zgustne." Neriešim!
Ale keď o niekom viem, že VŠETKY informácie o mne prekrúti a použije na moje ohováranie, nebudem s ním predsa vedome spolupracovať, že? Jednoducho mu nepoviem nič, čo by mohol takto použiť .
...z toho vyplyva, ze viac energie vynalozim na hnev a stupnovanie nedorozumenia, ako na kompromis...cize musim dopredu zvolit tie varianty, tak, aby som dosiahla cestu kompromisu....samozrejme, ak uvazujem, ze som s clovekom, na ktorom mi zalezi....aj mne vychadza, ze treba komunikovat...komunikovat...komunikovat...ked nejde verbalne, lebo mam napr. jaskyniara, tak neverbalne...len treba ist do toho....ved to je to najmenej,sklonit sa v ramci rovnocenneho spoluzitia....ked to nedokazem, alebo to nejde...tak zas treba ist od toho a nenechat sa trapit navzajom.
Crystall, nemám k tvojmu komentáru čo dodať!
Georgina, ty si genialna! Ohromny prispevok - poucny a zrozumitelne podany. Aj ked sa to zda tazke az, nemozne, da sa kludne naucit podla toho fugovat. Ocakavania (hlavne tie prehnane) mozu riadne komplikovat zivot.
Eifelovka, citala som aj ten tvoj prispevok. Ja si myslim, ze je uplne legitimne ako sa ty citis. Pravdepodobne tvoj fidanzato nenaplna tvoje ocakavania. Myslim, ze nie su z tvojej strany az tak prehnane. Len on je taky aky je. Prepac, ze ti to pisem sem. Chcela som reagovat na tvoj prispevok - len ozaj nie je mojim zvykom hovorit druhym do ich vztahu. Takisto ako ty zijem v Taliansku, ja som tu uz doma.
Ked mozem, mam len jedno suggerimento: Laska chodi cez zaludok! A v Taliansku to plati dvojnasobne!!!
Sem tam, ked nie si moc unavena z prace prichistaj mu nieco dobre. Ale fest dobre - hlavne nech to dobre vonia. Nemyslim tym vysedavanie v restauracii: priprav ty sama pre tvojho muza nieco vynikajuce. Alebo nejaku tortu - ta vona evokuje pocit domova, bezpecia rodinneho hniezdocka. Usa la fantasia a volontà!
Moj napriklad je blaznivy do masa. Tak robim grilovane s vonavymi bylinkami, salsu tzatziki, salat. Potom musim normalne pred nim utekat
Prosim ta, len si nemysli, ze ta nejak kritizujem, ze mu nedavas najest . Mam na mysli nieco specialne taka cenetta intima pripravovana s laskou 
Ked si das troska namahu raz, dva razy za mesiac -mozno sa lady pohnu
Utiekli mi tu nejake talianske slovicka. Pre teba to bude zrozumitelne, ostatne damy prepacte mi
Simossimo, ďakujem za pochvalu, až sa tu ...
Máš pravdu v tom, že naše očakávania (hlavne tie nenaplnené, samozrejme) nám môžu poriadne skomplikovať život...
Talos je talos, ale velakrat si myslim, ze viac som taloska ja aj ked blondava ako on a to spravanim
Vcera som sa posnazila a veceru nachystala som na to myslela cely den, skocila do obchodu, nachystala a taaaak A ked prisla prva humorna poznamka, tak som vedela, ze uz revat nebudeme
Ono, problem je skor moj, on sa nezmeni, ja si musim v sebe nejako vnutorne "vysvetlit", ze aj ked so mnou vsade nechodi, neznamena to, ze chce byt bezomna
Dakujem za rady, aj ten moj je "masovy" a "cenetta intima" obcas naozaj robi zazraky
Ďakujem za všetky pochvaly.
georgina,
skvele a teoreticky uplne jasne. Ale v praxi pre mna - vybusnu, emotivnu, velmi tazko realizovatelne. Cize - robim co najlepsie doma aj v praci, mam ocakavania - uznanie, pochvala, pomoc atd. a ked nie su naplnene, zurim . Je tazke byt nad vecou. Prajem ti vela stastia!
Eva
Jaaaj, Evka, už som tu niekoľkokrát písala, že som od prírody ťažký cholerik. Keby si vedela, ako som ja vedela prskať a zúriť! A hááádať sa div nie do krvi!
A máš pravdu v tom, že naučiť sa byť nad vecou a pokojná (hlavne pre cholerické povahy) je veľmi ťažké. Ale nie je to nemožné... Len to dlllho trvá...
Pozri, som tiež len človek a občas mi to ešte ujde a naštvem sa... Už som sa však naučila v takým prípadoch odísť aspoň na chvíľu z "miesta činu" a predýchavať, predýchavať, predýchavať... A premýšľať: "Krucinááál, PREČO som sa tak naštvala?" A keď sa upokojím, zväčša na to prídem, vrátim sa a komunikujem. A keď aj na to neprídem, vrátim sa a komunikujem tiež...
Ver mi, bez výbuchov negatívnych emócií sa mi naozaj žije lepšie... A aj ľuďom okolo mňa...
Veľa šťastia aj tebe!
to ti zavidim georgina ja som bola flegmoska a teraz prskam na vsetky strany
No a ja som bývala mladá a krásna a teraz je zo mňa... No nič, povedzme, že praženica .
No, vidíš - ako nám ten život dáva zabrať, čo?
georginka ty si kader ta prazenica ma dostala
To ja nieee! To vymyslel pán Satinský! On mladé dievčatá volal čučoriedky, tie okolo 30-tky si nepamätám ako nazýval (doplňte, kto vie!), a tie nad 40-tku už boli len praženice!
jej ozaj ja som na to celkom zabudla,rehocem sa tu az mi notebok nadskakuje,a tooooo ale akoze tie prazenice su dokedy????
ty ma vzdy pobavis
Lusesita, pochopila som pána Satinského tak, že od 40-tky vyššie sú už len praženice a basta fidli!
Páči sa mi, že z toho ide tak nááádherný láskavý nadhľad .
takze sme teda prazenice hmm.. pan Satinsky bol tiez pre mna srdcovka,no co uz ?utechou pre nas,je len to,ze dnesne praZENICKY sa viac o seba staraju a predsa vyzeraju ako cucoriedky-aspon vnutorne-tak ako ti povedal Sarkan.Dcerka ti udrzala mladost aj krasu,ste obe rozkosne a basta fidli
Ďakujem veľmi pekne.
prazenica ?to hadam nie.A ten zivot (ale hlavne moje deti a muza moc neriesim)mi teda dava poriadne zabrat.Povedz cim sme si to zasluzili mi taketo nanicmamy
inca ine nic ma nenapada,len pesnicka:Zivot plyne jak voda.... jednou si dole ,jednou nahore......
i ked nam to niekedy pada na hlavu,treba to brat tak,ze vsetko trva len docasu a zas bude dobre,a ked su tie dni dobre,tak treba nacerpat silu na tie dni podmrakom a poriadne si kazdy den vychutnat,lebo nevieme,co bude zajtra.
Dobre píšeš, Lusesita!
Prosím ta Georgína, aj teraz si krásna a od praženice máš ďaleko.
Och - naozaj ďakujem! Také písmenká potešia VŽDY!
Evka, žeby sme boli identické klony??
no,zaujímavé,ja viem,ale ako píše Evka,niekedy veľmi ťažko realizovateľné,hlavne v situácii,kedy mám depku.
Vyvyka, depka je zas len o tom, z akého uhla sa na vec pozeráš...
Ale - na druhej strane, keď sa niekedy zadarí taký deň blbec, tak padne celkom dobre si chvíľu zadepkovať. A poriadne si to potom užiť !
No a potom si utrieť slzičky, usmiať sa povedať si: "OK, tak tento deň sa nejako extra nepodaril, ale zajtra to bude lepšie!"
Vieš,Georga,ono sa to u mňa nezdá,kto ma pozná,tak povrchne,tak by neveril,ale kto moc blízko vie,že ja som staršne citlivá duša a na mne zanechá stopy kde čo.Môj manžel mi často vravieva,že si nemôžem veci brať príliš k srdcu a má pravdu.Veľa na tom pracujem,ale niekedy sa to proste nakopí a nezvládam to.Tak to bolo aj tento víkend všetko so všetkým súviselo,nakoniec to on povedzme zaklincoval,a to už bolo na mňa príliš moc.Ale ešte šťastie že ho mám,lebo to aj "opravil"a už som povedzme nie celkom v pohode,ale je to lepšie.Ale stále sa mám čo učiť.
vyvyka asi sme zrejme na tom rovnako,je to velmi tazko mat takuto povahu,ale zmenit sa to neda,teda aspon mne to nejde,no stastie,ze mam vzdy niekoho kto ma podrzi.
Hej, mať pri sebe ľudí, ktorí v ťažkých chvíľkach človeka podržia a dodajú mu zase energiu - to je úúúúžasné!
Máš pravdu georgína,najhoršie na svete je to,ked nemáš komu povedat,aký bol dnes krásny deň
LIDUNKA ja to obcas riesim "pisanim" takeho nazvem to "srdcovníčka"a ver,ze to pomaha zbavit sa tazoby z toho miesta kde to srdiecko mame.Ja uz ich mam veru zopar,lebo aj ked niekoho mame na blizku,vzdy to nejde, tak akoby sme chceli,je to uzasne,ked si v klude a tichu svojom "vlastnom"mozeme napisat svoje myslienky boliestky ci radosti....lepsie popisat harok papiera ako to nechat vsetko vo vnutri....trapit sa a casom, ked si to precitas,budes zo sebou spokojna... toto tam budes mat
aj ja som taká. A hlavne vidím už dopredu ako je niekto vypočítavý. Najprv mi muž neverí, povie že to zase komplikuje , ale potom príde na moje slová.
Ifinka, pozorujem, že väčšine mužov je ženská intuícia na smiech. No, lenže ona FUNGUJE!
Citala som nieco podobne uz davnejsie a je to skutocne pekna teoria. To, ze v stave "ohrozenia" nastupuju emocie, je nam dane a ma to svoj ucel. Clovek ako aj iny cicavec je schopny vacsieho vykonu pokial ma emotivny impulz. Emocie nie su zle, pokial nezacinaju byt destruktivne. Tieto uzasne navody na uzasne vztahy a nasledne na uzasny zivot...ja neviem..Som trochu skepticka.
Aj bez nich udrziavam dobre vztahy, obcas sa vytocim a vela si z toho nerobim... co je proste ludske. Nikoho pritom nezmasakrujem ani fyzicky, ani verbalne...Nevykazala som negativne emocie z mojho zivota. Su tu ako nieco prirodzene. Ved nemoze byt vsetko nadherne, trava vecne zelena, deti a mamicky stale usmiate...pripomina to parodiu na zly americky film. Do zivota patri aj to negativne, patri tam nasa schopnost sa s tym vyrovnat a nieco sa cestou naucit.
Niektore velke umelecke diela vznikli vdaka vyslovene negativnym emociam. Snazime sa zrobotizovat? Naladit sa na vecnu pozitivitu? Nechapem tu snahu o dokonalost.
Suhlas. Mne sa tiež páči moje mrchavé JA. Robím veľa pre to, aby bolo pod kontrolou a prejavilo sa len výnimočne... ale je mojou súčasťou. Bez toho zlého vo mne by som to nebola ja.
Filipka, bez tvojho mrchavého JA by si to naozaj nebola ty. Presne tak, ako všetci ostatní. Každý má svoje dobré, aj zlé stránky. A pokiaľ sa darí tie zlé "držať na uzde", tým lepšie!
Jahôdka, veď ja netvrdím, že treba vykázať z nášho života emócie. A dokonca ani tie negatívne. Veď ako by sme si vedeli poriadne užiť radosť a šťastie, keby sme nepoznali smútok a hnev... Všetky emócie patria do života...
Človek je napr. smutný, keď odchádza z jeho života niekto, koho mal rád. Hnevá sa, keď sa mu napr. niečo nedarí... V poriadku, to je predsa normálne. Ale nie je nutné, aby človek robil rozhodnutia pod vplyvom týchto emócií... Hlavne rozhodnutia v návale hnevu málokedy bývajú k niečomu dobré...
A tento blog je aj o tom, aby si človek odpustil zbytočné negatívne emócie, ktoré vyplývajú z očakávaní...
Súhlasím s tebou v tom, že sa treba vyrovnať aj tým nepríjemným a negatívnym, čo nás v živote postretne. A súhlasím s tým, že sa vždy dá niečomu pri tom naučiť...
Snaha o dokonalosť... No, neviem, mne sa zase zdá, že je človeku celkom prirodzené, že sa snaží, aby sa vo svojom živote cítil stále lepšie a stále lepšie sa mu vodilo... A k tomu patrí aj to, že sa učí, ako svoj život prežiť pokojnejšie a spokojnejšie... Aj keď je každému jasné, že k dokonalosti sa ešte žiadny človek nedopracoval.
Mimochodom, take udobrenia vedia byt krasne
Súúúhlasíííím!!!
georgina ,veľmi si mi pomohla, ešte si to prečítam asi 30x, aby mi to zašlo pod kožu. začínala som mať zas depky lebo sme mali stužkovú a táák som sa snažila, aby bola najkrajšia..no od chváľ narástla 5cm, dobre sa jej to počúvalo--len to uznanie pre mňa
..ale nevadí lebo tvoje rady vytlačím a budem ich čítať každý deň
georginka opat dakujem,aj ja dodavam,ze toto si kazdy nevie uvedomit,neriadi sa tymito pravidlami,lebo ich nepozna a je to aj o povahovych vlastnostiach ci vychove z domu.Ja si myslim,ze je to aj o trpezlivosti,obetavosti,ochote a laske,ked nieco uprimne davame,nemali by sme ocakavat odozvu hned,ak ta druha strana potrebuje cas,je to ako s davanim daru,kto ma vacsiu radost,kto dava,alebo ten co dostava?a tiez suhlasim s ja-hodkou,zivot je aj musi byt o emociach.
Lusesita, krááásne si to napísala.
A s Jahôdkou ohľadom emócií súhlasím tiež .
no ja to tak nejak vidim. Vsetko moze byt prinosom. Nemusim sa chovat podla nejakej sablony. A niektori ludia vedia tak nadherne vybuchnut... Keby sme vsetci boli taki super idealne moderovani, kam by sa podela poetika ludskeho charakteru. Vsetky tie male chodiace umelecke dielka
Iste, úúúplne všetko môže človeka niečím obohatiť. Dokonca aj taký človiečik, čo nááádherne vybuchol mi môže byť v niečom prínosom... Aj keď sa to trebárs na prvý pohľad ani nezdá a dokonca aj vtedy, keď si ten výbuch zrealizoval na moju osobu...
Tie momentalne vybuchy nie su problem. Ved nikto nie je dokonaly, treba si obcas ponadavat, aj ked treba vykricat si niektore veci. Problem nastava vtedy, ked sa to zmeni na nenavist a ten dotycny si ju v sebe priam pestuje.
Veď to! Tiež poznám ľudí, ktorý si z nenávisti spravili priam životný program... Nerozumiem tomu... No, ale to je môj problém, však?
Ooooooch, Lyduška! Ďakujem za príspevok!
Dufam ze k tomu netreba nijaky komentar a kazdy si v tom nasiel nieco pre seba. Skratka emocie akekolvek ano, ale naco si "zaneřádit" vnutro hnevom, strachom a smutkom...
Certica, ja by som este doplnila tvoj komentar - mozem chciet byt nahnevana, mozem byt VELMI nahnevana, mozem chciet byt ironicka, velmi ironicka, ale MUSIM TO CHCIET SAMA. Sorry, byt dotlacena do takejto situacie nejakym clovekom, situaciuo ... nie dakujem odvykla som si, snad ....
ja si o sebe napr. myslim, ze viem byt katatsrofalne ustipacna a neprijemne pravdiva, logicka, .... a vela ludi by sa to urcite doklo, keby som vtedy prehovorila .... no ale s plnym vedomim a mne uz to takmer nidky za to nestoji, proste sa pobavim, dalej sa mi nechce, prehovori o tom iba s velmi blizkymi ludmi.
Vidíš Svetluš, presne tieto slová mi tu chýbali: "Mozem chciet byt nahnevana, mozem byt VELMI nahnevana, mozem chciet byt ironicka, velmi ironicka, ale MUSIM TO CHCIET SAMA. Nie byt dotlacena do takejto situacie nejakym clovekom."
Toto si napisala krásne.
no ved predsa viete, ze clovek ma slobodnu volu ....
asi to je presne to, ze on ju v skutocneosti az tak slobidnu nema, ked kona impulzivne
Filipka, príklad zo života...
Od začiatku leta sme vybavovali v nemenovanej banke úver na našu novú strešnú krytinu. Keďže som doma na MD a mám tým pádom viac času a kedže v čase mojej pracovnej aktivity som robila na finančnom oddelení, uzniesli sme sa s manželom, že jednanie s bankou povediem hlavne ja.
Spočiatku šlo všetko pomerne dobre, ale potom začala vystrkovať rožky celosvetová finančná kríza a pracovníci v banke v reakcii na ňu pýtali od nás stále ďalšie a ďalšie papiere a potvrdenia. Hovorila som s nimi slušne, vybavovala a nosila ďalšie papiere. Keď neskôr začali po nás chcieť až absurdnosti, pokojne a dôrazne som povedala NIE! A absurdnosti zrazu neboli potrebné...
Po troch (!) mesiasoch sme sa dopracovali až k podpisu Zmluvy o úvere. Ale prieťahy pokračovali, z banky chceli zas a znova ďalšie potvrdenia... OK, doniesla som aj tie. Tri týždne po podpísaní zmluvy zvonil telefón a pani z banky mi oznámila, že peniaze môžeme konečne čerpať, ALE ešte má nezrovnalosť s jedným z našich papierov. A už som toho mala naozaj dosť.
Kým mi pani z banky vysvetľovala, v čom konkrétne spočíva jej problém s naším potvrdením, premýšľala som: "Už som toho urobila viac ako dosť, aby som preukázala, že sme ako klienti v poriadku. TOTO už nebudem tolerovať! Myslím, že je najvyšší čas ukázať trochu hnevu!"
A keď pani z banky dohovorila, povedala som jej hlasom, z ktorého jej bolo viac ako jasné, že na mojej strane skončila všetka sranda a tolerancia: "Pani XY, chápem, že máte svoje predpisy a nariadenia. Na druhej strane, my sme klientami vašej banky vyše sedem rokov. Celý ten čas riadne splácame hypotéku, banka s nami nemala za celý ten čas ani najmenší problém. V prospech vašej banky máme založený dom, v ktorom bývame. Tri mesiace sme na vaše požiadanie promptne nosili všetko, čo bolo na vybavenie úveru potrebné. Pred troma týždňami sme podpísali obojstranne platnú zmluvu. A peniaze napriek tomu stále nemôžeme čerpať! Aby som vám pravdu povedala, už sme asi 1 000 x obanovali, že sme sa obrátili práve na vašu banku. Žiadam vás, aby ste si vaše nezrovnalosti riešili s vašou nadriadenou, pretože inak sa obrátim na ňu ja. A ak to nepomôže, pôjdem s tým aj vyššie. A, samozrejme, je tu ešte aj možnosť medializácie celej záležitosti!"
Pani XY po mojom prejave niečo zahabkala v tom zmysle, že teda dobre, ona to skúsi ešte nejako vybaviť a že mi ešte zavolá.
Volala za dve hodiny s tým, že peniaze sú uvoľnené a sú k dispozícii na našom účte. A ospravedlnila sa za zdĺhavé jednanie. Slušne som jej poďakovala a ukončili sme hovor.
Takže - čo z toho vyplýva?
Aj hnev má v našom živote svoje miesto a priestor. Ale myslím si, že je vždy lepšie, keď sa pre takú reakciu rozhodnem vedome a celý čas mám túto emóciu pod kontrolou.
Mohla som pod vplyvom rečí pani XY vybuchnúť ako Etna, vynadať jej najhorším spôsobom, akého som schopná... Ale zrejme by niečo také moc nepomohlo. Pani XY by sa s najväčšou pravdepodobnosťou akurát urazila na smrť a urobila by všetko preto, aby nám spôsobila čo najviac ďalších komplikácií a nepríjemností.
Takto pochopila, že aj naša trpezlivosť má svoje hranice a že by sa ľahko mohlo stať, že nepríjemnosti bude mať ona. A zrazu sa našiel spôsob, akým nám vyhovieť!
Týmto dlllhým pokecom som chcela vyjadriť, že plne súhlasím so Svetlankou v tom, že aj negatívne emócie sú na niečo dobré, keď ich prežívať CHCEM!
lyduska dakujem,toto je na mna ako uliate,spravny typ na blog.
Podľa mňa si to vôbec neodporuje-myslím tým emócie a to čo napísala georgina...emócie sú fajn- pokiaľ neubližujú druhým...
Hej, presne, Klódik! Neubližovať druhým - ale ani sebe!
Súhlasím s tým, že pokiaľ emócie neubližujú druhým sú fajn. A tak isto má pravdu i Geo, že viac menej vždy zostaneme len pri snažení a i dokonalý kľuďas sem tam vybuchne.
Ale kde je potom to "všetko zlé je na niečo dobré"? Aj keď nezvládnem svoje emócie a ublížim tým svojim blízkym, možno im nedám do života ten pevný a láskavý základ. Základ bude možno trochu vratký, bude tam i kopec zlého materiálu, ale... proste snáď i to zlé je na niečo dobré. A dá sa i to zlé "využiť" pretransformovať...
Recepty
Sezónne recepty
reklama
Návody a nápady na tvorenie
reklama
Na začiatok si dajme štyri axiómy:
1. Každý dospelý, svojprávny človek má v živote nejaké potreby.
2. Každý dospelý, svojprávny človek si môže slobodne vybrať, akými spôsobmi bude svoje potreby napĺňať.
3. Každý dospelý, svojprávny človek je za svoje chovanie plne zodpovedný.
4. Žiadny dospelý, svojprávny človek nie je zodpovedný za správanie druhého dospelého, svojprávneho človeka.
Takže z toho vyplýva: môžem si vybrať, ako sa budem správať k sebe, k druhým, aké stanovisko zaujmem k situáciám, do ktorých sa dostávam. To, čo si vyberiem a to, či si vyberiem ne/správne, je môj problém.
Moje správanie vyvoláva u druhých nejakú reakciu. Som zodpovedná za svoje správanie, nie som zodpovedná za reakcie druhých. Reakcie druhých (výber vhodného/nevhodného správania) – to je ich problém.
Dobre.
Moje potreby sú takéto: chcem byť dobrá partnerka, matka, priateľka, pracovníčka... A tak sa starám o manžela, deti, pomáham priateľom, v práci odvádzam najlepší výkon, akého som schopná... Robím, čo môžem a koľko len vládzem a očakávam, že moja snaha a práca pre druhých bude patrične ocenená, pochválená, že druhí budú vďační.... Som unavená, v časovom strese a pochvaly sa mi stále nedostáva. Cítim sa preto nepochopená, nedocenená, poprípade až zneužívaná. A tak kričím a hnevám sa. Vyčítam druhým, že mi nepomôžu, že mi nerozumejú, že ma nemajú radi... A očakávam, že to tí druhí konečne pochopia, začnú si konečne vážiť, čo pre nich robím... A stále NIČ! A tak kričím a hnevám sa ešte viac...
Postupom času mi začína svitať v hlave, že tadiaľto asi cesta nevedie. Rozmýšľam, študujem knihy, debatujem so skúsenejšími...
Ahááá! Problém je v mojich očakávaniach! Veď nik nie je povinný ich plniť! A je môj problém, nie problém druhých, že ja niečo od nich očakávam! Tak načo sú mi moje očakávania? Len ma frustruje, že mi ich druhí nespĺňajú! Preč s nimi!
A tak síce ďalej robím to čo doteraz, ale uvedomujem si pritom, že to robím preto, lebo to robiť chcem, je to moje rozhodnutie. A som spokojná, pokojná a usmiata. Deti dobre prospievajú, sú šťastné. Manžel sa ku mne správa milo a ohľaduplne. Priatelia ma majú radi, cítia sa v mojej prítomnosti dobre. V práci dostávam za svoju prácu slušný plat. Viac mi netreba.
Viem, že konám v súlade s mojimi potrebami - chcem byť dobrá matka, manželka, priateľka, pracovníčka... Urobila som rozhodnutie - starám sa o rodinu, pomáham priateľom, chodím do práce... Prevzala som za svoje rozhodnutie zodpovednosť – všetko robím preto, lebo to robiť CHCEM! Nik ma k môjmu jednaniu nenúti, nik nie je povinný mi za moje jednanie ďakovať, chváliť ma, vážiť si ma, mať ma rád, či dokonca milovať.
Paradoxné na tom je, že práve pri takomto prístupe sa človeku dostane aj chvála, aj vďaka, aj ocenenie, aj láska...
Dobre, poďme ďalej.
Nie je to len o mojich očakávaniach na druhých, o mojich problémoch, ale aj o tom, že druhí niečo očakávajú odo mňa, a chcú riešiť svoje problémy.
Zastavila sa u nás naša priateľka. Sedíme v kuchyni, pijeme kávu. Priateľka sa pýta: "Mohla by som u vás nechať v sobotu dcérku? Potrebujem ísť do školy a môj manžel musí ísť do práce." Manžel hovorí: "Ale ja som sa na sobotu sľúbil kolegovi pomôcť mu s drevom na zimu. Takže, žena moja, mala by si potom na starosť sama tri deti." A ja vravím: "No, a ja som navyše sľúbila našim deťom, že pôjdeme spolu v sobotu do kina."
Premýšľam - s deťmi pôjdem rada do kina. A dokonca by sme mohli zobrať aj priateľkinu dcérku. Takže deťom i priateľke ich očakávania naplním. Bola by som však omnoho radšej, keby šiel s nami aj manžel. Ale to je moje očakávanie, však? Aha, nie je povinný mi ho splniť! Viem, že manžel návštevy detských filmových predstavení práve nemusí...
A tak naplním aj manželove očakávanie: "OK, choď ku kolegovi, a ja pôjdem do kina so všetkými troma deťmi. Veď to hádam spolu zvládneme." Všetko pokojne, s úsmevom.
Slobodne som sa rozhodla, že im všetkým vyhoviem. A keď budem náhodou po tej detskej akcii v sobotu večer unavená, tak si akurát tak môžem povedať: "Vidíš? Tvoj problém! Nemala si toľko brať na seba!"
Ale rovnako by som mohla priateľke povedať: "Je mi ľúto. Tri deti naraz, z toho dve mladšie ako tri roky - to by bolo na mňa priveľa!" Priateľka by sa mohla nahnevať, uraziť, dokonca by mi mohla vynadať. Ale to by bola jej reakcia, za ktorú nie som zodpovedná, jej problém. A ja nie som povinná plniť jej očakávania, nie som povinná riešiť jej problémy.
No a ešte: minule mi prišiel mail s veeeľmi dlhým, ale aj veľmi zaujímavým pojednaním o tom, ako naše emócie ovplyvňujú naše reakcie. Takže prikladám link pre tých, ktorým sa chce študovať:
http://www.radsvetla.inky.sk/novic/resources/anatomieemocnehoprestrelen…
Pre tých ostatných vyberám:
V našom mozgu jestvujú dva výkonné okruhy. Prvý pre okamihy pokoja a pohody, kedy si spokojne robíme svoje, nič strašné nám nehrozí a môžeme si veci pokojne rozmyslieť a uvážiť. Vtedy sa riadime rozumom. Druhý slúži na okamihy nebezpečenstva, kedy musíme konať inštinktívne (pretože na uvažovanie nie je čas) a nasadiť do svojej záchrany a prežitia všetku svoju energiu a schopnosti. Vtedy sa riadime citmi (teda aj strachom a hnevom).
V okamihu, keď sa cítime ohrození, preberá výkonný okruh CITY kontrolu nad organizmom a našim konaním a odstavuje okruh ROZUMU na vedľajšiu koľaj do úlohy štatistu. Ohrození sa cítime napr. aj vtedy, keď niekto znevažuje naše postavenie, dôstojnosť, pocit hodnoty. Pocit ohrozenia vytvára aj stres. Ten, aj keď je v malých množstvách, sa spočítava. Malé ústrky, malé poníženia, irónia okolia, podrazy, neúspechy, tlak... - to všetko tečie po kvapkách do pomyselnej nádoby kdesi v našom vnútri. A keď potom príde relatívne nevinný človiečik a urobí niečo samo osebe nevinné, tak táto "posledná kvapka" spôsobí, že zrazu vybuchneme s ohromujúcou silou, nakričíme, vynadáme... K ohromnému údivu jeho a (po desiatich minútach, keď hnev opadne) aj nášho.
Takže: keď nás niekto nahnevá, urazí, keď sa niečoho/niekoho zľakneme, povedzme si: "STOP! Nádych - výdych, počkať aspoň desať sekúnd! Nebudem jednať pod vplyvom emócií, premyslím si veci rozumom. Koho je to problém? Koho očakávanie?"