reklama

AKO?

ivana052011 , 19. 09. 2013 - 12:24

reklama

Mám potrebu sa Vám vyrozprávať. Pred rokom a pol prekonal manžel vážne ochorenie, celý rok sme žili v strachu a strese. Bola som ako ztuhnutá, prestala som sa smiať. Manžel býval predráždený. V strachu o neho som začala robiť chyby, preháňala som to so starostlivosťou o neho. S ochorením prišlo aj telesné odcudzenie, z jeho strany. Ale vždy som si myslela, že všetko prekonáme, veď sa máme radi. Chcelo to čas. Zmenil robotu, dostal novú kolegyňu a všetko sa zmenilo. Zrazu bolo po jeho depresii, prišiel z práce a stále mal potrebu o nej rozprávať. Bola nezainteresovaná, nevedela nič o jeho problémoch. On mi pripadal, ako keby som ja bola vinná len preto, že všetko o ňom viem. Nemohla som to nijako ovplyvniť. Keď som sa bránila, aby o nej toľko nerozprával, tak sa začudoval, že veď s ňou nič nemá, rozpráva mi len o zážitkoch z práce. Zistila som, že jej vypisuje aj na FB, také veci, čo mne nebol schopný roky povedať. Ako je závislý na komunikácii s ňou, ako ju potrebuje. Zrútila som sa z toho. Nechápal, ako môžem robiť cirkus z nevinného dopisovania. Neprikladal tomu žiaden význam. Lenže mňa sa ani nedotýkal, ani mi nič pekné nerozprával. Po mojom výstupe sľúbil, že už nebude vypisovať. Ja si naďalej pripadám ako na druhej koľaji. Viem, že v práci ju obskakuje, má zmysel pre humor, doma nie. Ako mám získať späť dôveru v neho, ako mám vedieť, že má rád? On to tvrdí, ale nedáva to najavo. Podkopal moju sebadôveru.


reklama


reklama

Kamila, Št, 19. 09. 2013 - 13:03

Veru neľahká situácia Objímam Objímam Objímam Objímam Objímam

anjeli, Št, 19. 09. 2013 - 13:08

Ako tak čítam Tvoj príspevok, mám pocit akoby si stále žila v strachu...či už z jeho choroby, alebo z odsudzenia či z konkurencie jeho novej kolegyne...zrejme ten Tvoj strach viac menej aj paralyzuje Vaše zbližovanie...alebo chce Tvoj manžel už zabudnúť na chorobu a ťažké obdobie, ktoré ste prekonali a Ty mu ho pripomínaš nielen svojou prítomnosťou, ale ja tým, že sa nedokážeš smiať, odviazať, byť spontánna.
Viac menej len hádam, ale čo by Ti mohlo pomôcť je rozprávať sa as manželom, nie raz, nie len o minulosti, nie byť žiarlivá a majetnícka. Skús si zaspomínať, ako si sa k nemu správala pred vypuknutím choroby, skús byť aj Ty "bezstarostná", nájdi si čas na seba, svoje koníčky, priateľky...aby si Ťa dokázal tiež "vychutnávať" ako prítomnosť jeho novej kolegyne, ktorá naňho pôsobí ako čerstvý vietor, a možno to mu dodalo novú chuť žiť. /A tu dodávam, žeby som na Tvojom mieste bola rada, že prekonal depresie a po prežitom období sa zo života znovu teší/.
Ja neviem, ale pokiaľ by som ja mala na výber, ustarosteného, prehnane starostlivého a žiarlivého manžela a dobre naladeného, vtipného kolegu, ktorý ma dokáže rozosmiať...hádaj koho by prítomnosť by som radšej uprednostnila. Navyše aj Tvoj manžel ju zrejme vidí len ako kamarátku, ktorá Vaše manželstvo neohrozuje, tak prečo Ty potrebuješ vymedzovať presné hranice?

priskaa, Št, 19. 09. 2013 - 21:02

... Anjeli, škoda, že som Ťa nepoznala pred 20 rokmi. MOžno by inak dopadlo moje manželstvo... Dávaš múdry všeplatný recept na vzťah, nielen manželský ...

anjeli, Št, 19. 09. 2013 - 23:37

Hambím sa polichotila si mi, priska_ke, ďakujem...
ale žiaľ, univerzálny recept na akýkoľvek vzťah neexistuje. Ja žijem s jedným človekom už 19 rokov /a to započítavam aj naše "chodenie/, nás od začiatku delilo 40 km, takže, keď chcel byť so mnou, tak jednoducho dochádzal. Mobily, internet neboli a dokonca ani jeden z nás sme nemali pevnú linku...takže od začiatku sme si "museli" navzájom dôverovať. A za ten čas sme si prešli všeličím, dobrým aj zlým, milovali sme sa celým srdcom aj hádali do krvi. Pár krát som pomýšľala aj na rozvod - ale nevzdala som to. O tom život je, nielen brať a nielen dávať, nepodozrievať so slovami "veď ja mu verím", neťahať manželstvo sama /sám/ a druhý sa bude viezť, nekritizovať, nezosmiešňovať, neponižovať a ani si to nenechať, komunikovať, pretože ani jeden z nás nie je jasnovidec /i keď mne sa vyvinul šiesty zmysel a vycítim všeličo/, a rozprávame sa o všetkom možnom /o robote, o vzťahoch, dokonca mu tolerujem kolegyňu - kamarátku, s ktorou v práci pokecá a je mi šumafuk, keď vetu začne "Milka povedala...", pretože milujem Ťa od neho počujem ja/. Vety ako: "milujem Ťa, chýbaš mi, dávaj ne seba pozor" a pod. používame denno-denne a predsa ich myslíme vážne. Na druhej strane mu nesnorím v mobile, v mailoch v pošte,,,a takisto ani on mne.
Nie sme dokonalý pár, len sme sa naučili spolu žiť, obrúsili sme tak ostré hrany. A pritom podľa astrológie by sme my dvaja spolu nemali absolútne vedieť spolu vychádzať: on je rak a ja váhy Chichocem sa ... a pritom jediné čo ma v poslednej dobe napadá je: ako ja bez neho budem raz žiť?
Ale rozpísala som sa ako v nejakej telenovele...ide mi len o to, že ľudia si dnes problémy vo väčšine neriešia, nebojujú, nemajú na to čas, trpezlivosť, nervy...tak radšej idú od seba...žiaľ.

ivana052011, Pi, 20. 09. 2013 - 08:05

Anjeli pekne píšeš,dobre píšeš,len u mňa to má háčik.So mnou sa mu komunikovať na takéto témy nechcelo a nie je z tých, čo by chcel niečo rozoberať. A bolo treba.A ako píšeš o kolegyni a potom doma. Ak by to bolo u nás, žiarim šťastím. Lenže on porozprával o kolegyni a tie vety, o ktorých píšeš som ja nepočula.Nerozprával mi nič pekné, nedokázal to. A ani nedokáže. Už keď videl, že je zle tam mi povedal, že ma ľúbi.Vieš, ak by to dokázal,správať sa ku mne ako k žene, ktorú má rád tak mi je ukradnutá kolegyňa aj Fb aj všetko.Lenže ja som od neho nemala nič.Kde som mala brať silu?A ani stretávať s priateľmi sa mi nechce.Ak je človek v pohode, chce byť medzi priateľmi ale keď sú problémy,bočím,nemám síl sa s niekym stretnúť.

anjeli, Pi, 20. 09. 2013 - 11:02

Ivana, plne chápem Tvoje pocity...a seba som nedávala za príklad, že takto má fungovať a basta! Úsmev
Hovorieva sa: Kde je vôľa, tam je cesta...Ty vôľu máš, len musíš nájsť správnu cestu a to nemusí byť len cesta spoločného života. Mala by si fakt začať od seba, očistiť sa od všetkého toho trápenia, ktoré Ťa ubíja a nedovolí Ti vidieť nič, len to čo máš najbližšie. Nemyslím tým, aby si šla na nejakú žúrku, kde by si sa rehotala pre nič-za nič na celé kolo, len som mala na mysli, aby si sa konečne uvoľnila, meditovala, hľadala zmysel aj svojho života, našla si čas pre seba, robiť niečo čo Ťa baví /alebo kedysi bavilo/, zasmiala sa aspoň z času na čas riadne od srdca... alebo vyjadrila Ty lásku manželovi /niekto začať musí/, povedala mu ako veľmi pre Teba znamená, ako je Ti s ním fajn /jednoduché pozitívne veci, ktoré muži ocenia/ na začiatok sú to malicherné maličkosti, ale pokiaľ si z nich človek urobí každodenný rituál, začne sa dobíjať a pozerať na svet aj inak.
Manžel Ti teraz môže pripadať ako zaujatý sebec, ktorý si hľadí svojho, lenže možno práve on už prešiel svojou "očistou", zbavil sa toho negatívneho a chce veriť v optimistickejšiu budúcnosť.

priskaa, Pi, 20. 09. 2013 - 20:06

... pekne... prajem veľa vlahy pri pestovaní vášho kvetu Láska:)

Polárka, Št, 19. 09. 2013 - 13:14

Aj internetová nevera je nevera a pokojne môže prejsť do fyzického kontaktu. Ale tým, že mu to budeš vyhadzovať na oči dosiahneš presný opak toho čo by si dosiahnuť chcela.
Verím, že je to ťažké ustáť s chladnou hlavou. Najmä keď s človekom mávu emócie. Na úvod by som prestala s obviňovaním, emocionálnym vydieraním, a prestala by som mu čokoľvek vyhadzovať na oči týkajúce sa jeho správania voči tebe a voči kolegyni. Nikdy nie je zlé sa ísť poradiť s odborníkom čo v takej situácii je dobré robiť a čo zas nie. Teraz byť tebou sa starám najmä o seba, svoje reakcie, svoj život Mrkám Objímam

ivana052011, Št, 19. 09. 2013 - 14:04

Viem,máte pravdu.Súhlasím na 100%, len podľa toho prinútiť sa správať je niekedy nadľudský výkon.Nebola som taká,bývala som smejko,dobre naladený.Žiarlivosť a iné emócie som nepoznala.Ale ten rok bol veľmi ťažký a ja som trpezlivo čakala na to, ako sa to všetko vráti do starých koľají.Veď som mu bola k dispozícii,pripravená pomôcť. To precitnutie bolo potom veľmi nepríjemné.Áno bola som rada. že pri kolegyni ho prešli depresie.Lenže ak by sa správal tak doma, aj ja by som sa naladila pozitívne.Potrebovala som duševnú blízksť toho druhého.
Priznávam, už to neviem ustáť s tou chladnou hlavou a potom sa to nabaľuje.Ale vďaka za písmenká,budem si to čítať a prinútim sa podľa toho konať.

anjeli, Št, 19. 09. 2013 - 14:18

Úsmev chce to len trpezlivosť a poctivo "trénovať" každý deň...keď sa začneš odpútavať od všetkého čo bolo a čím ste si museli prejsť, tak postupne prídeš aj Ty na chuť životu. A keď manžel nie je doma dobre naladený, nič Ti nebráni vyhľadať si priateľov, pri ktorých sa odreaguješ a naberieš náladu. Mrkám

Polárka, Št, 19. 09. 2013 - 14:17

Tvoje reakcie vzhľadom na celú situáciu sú podľa mňa úplne bežné (tým nechcem povedať že sú aj správne). Ok zatriaslo to s tebou, vybuchla si ale teraz ide o to, ako fungovať ďalej, lebo tak sa mi zdá, že aj sama si uvedomuješ, že toto nijak nepomohlo zlepšiť celú vec.
Ísť za odborníkom, a popracovať na svojom konaní nie je žiadna hanba. Párovú terapiu pokojne môžeš absolvovať aj sama. A iste aj tebe dobre padne ak sa niekomu vyrozprávaš, niekomu, kto má profesionálny prístup a potrebný nadhľad Objímam
Zameraj sa chvíľku na seba. Pri toľkej starostlivosti o muža ti určite na seba neostávalo veľa času. Treba sa trošku odstresovať, uvoľniť, predýchať.

púpavienka, Št, 19. 09. 2013 - 14:38

Konečne sa maj rada aj ty sama a nech ti na sebe záleží, ostatné ako napísali vyššie.
Nič nemôžeš zmeniť ak to zašlo daleko, ale on sa môže znovu zamilovať do svojej inej ženy. Objímam

ivana052011, Št, 19. 09. 2013 - 14:39

Preto som vyhľadala Vás,namiesto odborníka.Rady od normálnych ľudí, ktorí nie sú profesionálne zaťažení.Choroba nás vyšťavila po psychickej stránke, nevedeli sme nájsť pôdu pod nohami.Nemohol dobre spávať,budil sa. Ja tiež, ale som sa k tomu nepriznala.Tažko sa mi o tom píše, nemohla som spraviť nič,čo by ho dostalo do normálu.A to som sa fakt snažila.Je to veľmi zložité.

Kamila, Št, 19. 09. 2013 - 15:36

Internet je niekedy zradný, alebo odpovede na nom. Inak psychologa o radu mozes poziadat aj u nas v psychologickej poradni. Klikni hore v riadkovom menu na poradne. U psychologa mozes zo seba dostat, vsetky svoje obavy, o ktore si sa mozno nemala s kym podelit, o nevyspate noci, strach co bude dalej ... a o situacii, ktora nastala teraz, chapem ze vnimas krivdu, citis bolest .... Na nete nemozes napisat vsetko a niekedy pomoze vyrozpravat sa, hlavne ak mas ustat "boj" o manzela s chladnou hlavou a nadhladom. Verim, ze to znie ako zo sci fi.

Buba (bez overenia), Št, 19. 09. 2013 - 17:17

Aj ja by som toho psychologa, presne kvoli dovodom, ktore popisuje Kamila. Len sa vyrozpravat a vypocut si nazor cloveka s nadhladom a nezainteresovaneho, ale predsa profesionalne podkuteho v lieceni ludskych dusi. Mozno Tvoj manzel nasiel takehoto "psychologa" v svojej kolegyni.

Toto, co opisujes, som zazila niekolkokrat v mojom zivote. Nie v takej vaznej situacii ako je choroba. Snazime sa odburat, zabudnut, prekonat zle obdobie odrezanim od starych vztahov a najst ludi novych, veselych nezainteresovanych. Mozno takych, ktori o nas tak vela nevedia. Zacat akysi novy zivot, mozno?

Ty si manzelka, Ty v jeho zivote zostavas, si vycerpana, ale aj Tvoj manzel. Spomen si, ako ste si slubili, v dobrom aj v zlom. Raz taha jeden, raz druhy. Skus si aj Ty najst veselu kolegynu, kamaratku, svoje zaujmy. Ak ste uz chorobu prekonali, prestan na nu mysliet, skus sa odreagovat a nechaj na to cas aj manzelovi. Ak je Vas vztah ten pravy, cestu k sebe si najdete.

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama