Dum spiro spero, dum spero amo,dum amo vivo

naozaj uplne kazdy moze zit zivot aky chce. uplne kazdy jeden z nas.
zavisi to len od toho, co je pre to ochotny urobit, niecoho sa vzdat, do ineho sa "donutit" a kolko trpezlivosti je do toho ochotny vrazit. pretoze strasne vela ludi vsetko vzda prave preto, lebo to nepojde tak rychlo, ako by oni chceli (a to dokonca, aj ked su vopred ochotni "obetovat" tomu desta rokov, ale bolot reba retbars jedenast). a preto, lebo vysledky uvidi trebars az potom, co bude prechadzat obdobim, v ktorom to bude vyzerat, ze to ide dole z kopca namiesto hore. preto, lebo vela ludi, ked vidi, ze sa to nezlepsuje, ma pocit, ze im to nie je dane, maju smolu, su narodeni v zlom znameni, im nebude dopriate, nemaju na to... ano, kazdy ma hranice, za ktore ho jeho schopnosti a zrucnosti nepustia. ale mnohi sa nedotrepu ani na vzdialenost, zeby na tie hranice dovideli, kdesi daleko pred nimi uz kricia - potialto a dalej ani krok neurobim navyse, podajte mi pakel vreckoviek, idem plakat nad tym blbym zivotom.
nemudrujem, na toto si postupne prichadzam sama, ze fakt si mozem posuvat hranice dalej a dalej, kusok po kusocku. zalezi na trpezlivosti a ochote robit to. dat si pauzu, oddych, ked sa mi uz nechce a zase ist dalej. a k tomu vsetkemo potrebuje clovek este navyse nieco, co ho drzi v pohode. japonci tomu hovoria ikigai. nieco, preco sme ochotni kazdy den vstat a preco nefnukame, ani ked sa nam ta snaha ist vpred zrovna prave viditelne nevracia a vyzera to, ze sa nam nedari.

barborka, pripominas mi studenta, ktory si povie - dnes sa toto naucim. a tak si najprv teda uprace izbu, prerovna sufliky, pouklada knihy a pera na stole, proste urobi vsetky mozne pripravy, uplne vsetko, co by k tomu uceniu mohlo viest, len tomu uceniu sa vyhyba.
ty urcite vies, co vsetko mas urobit, aby si sa pohla prec z tych chmar, co mas v zivote. ale zatial robis vsetky pripravne prace, zbieras povzbudenia a podporu, sama na budzujes k tomu kroku. len urobit ten krok - sa zatial bojis.

Barbora odkial si? Ja sa s Tebou chcem stretnúť. Vážne.

Barborka

Myslím si,že potrebuješ odpustiť hlavne sama sebe,ak to dokážeš, budeš žiť slobodnejšie.Nemá význam stále žiť v minulosti a trápiť sa.Každý deň máme možnosť začať znova.Odpustenie nie je pocit.Je to čin našej vôle.v knihe(Odpusť a zapomeň) sa píše

...odpuštení je jediným způsobem,jak můžeme být upřímní sami k sobě...Představte si, že vůbec neodpouštíte a že vždycky,když si v paměti vybavíte lidi,kteří vám ublížili,pocítíte bolest.A představte si,že jste nuceni na ne (nebo na to,co vám způsobili)neustále myslet.Stávate se tak zajatci své staré bolesti...Jediná cesta,jak se zbavit této bolesti,která sama neodchází,je odpustit člověku,který ji způsobil.Když změníte předmět svých vzpomínek,odpuštení vyléčí i vaši paměť.

poslala som ti e mail

Barborka osud ti nadelil veru veľa bolesti tvoje srdiečko prahne po láske ktorej sa ti dostávalo v tvojom živote, tak málo (brokenheart)
ak veríš v osud musíš veriť aj v jeho zmysel ...lebo nič sa vo vesmíre nedeje len tak....
teraz ma napadlo...je to možno stupídne prirovnanie....aj malému bábätku v bolestiach zuby rastú ...ešte nestihlo ani nikomu ublížiť a musí zažívať neradostnosť bytia...zuby však bude veľmi potrebovať ešte o tom vôbec netuší...
skús si počítať trochu v tomto blogu http://baricak.blog.sme.sk/r/31508/VZTAHY-Uvahy.html
možno ťa niečo osloví, a možno až keď príde ten správny čas
prajem ti veľa šťastia

Barborka, posielam ti vela sily a napriek tomu, ze sem zavitam ozaj raz za uhorsky rok si prave na teba velmi dobre pamatám. Viem co si si vsetko prezila. Viem, ze mas krasneho synceka , samna si velmi pekna zena, a aj ked si zranena, si velmi silna. Nebud upata na muzov v svojom okoli. Aj ked sa to lahko hovori, stratit zakazdym blizkeho cloveka je v bodovej skale stresovych situacii na pozicii najvacsej zataze. Tes sa zo svojich anjelikov, ja viem o com hovorim, mojim vedomim uz prešlo vela roznych zivotnzch pribehov. Tebe zivot vela vzal, ale aj vela dal. Drzim ti palce a posielam objatie. Si uzasna, ze to vsetko takto zvladas.

Draha Barbora,
dlhsie sledujem tvoj pribeh a mala by som len par praktickych poznamok.
Z opisu tvojho citoveho stavu usudzujem, ze prezivas stres a uzkost (anxietu).Takato situacia ma nepriaznive ucinky na teba ale zialbohu aj na dietatko. Tvoje telo je vystavene nielen vplyvu tehotenskych hormonov ale aj stresovych (adrenalin,noradrenalin, kortizol), ktore vo zvysenych hladinach koluju v tvojom kardiovascularnom systeme a maju schopnost penetrovat placentarnu barieru a ovlyvnuju aj tvoje babatko.
Zo skusenosti (som porodna asistentka) viem, ze zeny, ktore pocas tehotenstva prezivaju stres, uzkost, strach maju afinitu k poporodnej depresii.Velmi by som odporucala konzultaciu s tvojim gynekologom, ktory moze doporucit vhodnu liecbu. Tehotentstvo v poslednych fazach nie je kontraindikaciou k uzivaniu liekov, ktore mozu zlepsit tvoj stav.
Drzim palce.