Hnev podla Elin ;-)

kedze tento blog vznikol asi na popud mojho tak sa veru vyjadriim... hnev je siice nieco negatiivne aj u mna ale zas aj nieco co patrii k zivotu..a moj muz mi pred chviilou povedal ze tiez vcera vypustil ventil a vsetok nahromadenyy hnev zo seba..moja smola bola ze som si to zlizla ja..za vsetko za praacu za kriizu za blbuu situaaciu v staate...ale je to tak...hnev ako takyy berem pretoze u naas je to troska tak,rychlo sa nahnevaam nakriciim ale zas sa aj rychle upokojiim..nedokaazem napr.mat tichuu domaacnost tyyzden..siice som sa vcera zastraajala ze to spraviim,ale dnes sa s muzom baviim uz relatiivne normaalne..aj on pochopil ze vcera fakt prestrelil..ano mali by sme po hneve liecit laaskou a pochopeniim..a niekedy sa to aj daa...ale mysliim ze suu situaacie v ktoryych to napravit nejde...ked sa clovek pohnevaa z niekym z fakt vaazneho dovodu ktoryy akosi uz nejde zmazat....

elin čo si to ty za ťažkú tému vymyslela?

Hnev zraňuje a nielen toho kto je ním zasiahnutý,ale pri troške citlivosti aj toho kto ten šíp hnevu vystrelil. Teda vlastne pri tej troške citlivosti je schopný si to človek vlastne uvedomiť...

ja sa viem aj ospravedlniť a aj pochopiť keď je nahnevaný on. Najhoršie je, keď sa však stretnú dve príšerné nálady a vtedy obaja vykypíme a potom máme obaja nutkanie ospravedlniť sa. Ono to ale ide postupne- ja väčšinou precitnem skôr a začnem sa "vtierkať" a on ešte do tohoto štádia nedospel a moje ospravedlnenie odmieta. A potom je na ťahu on a ja trpezlivo čakám. A keď už niečo vyriešime, trvám na tom, aby sme sa k tomu nevracali. "Nedusím ho vo vlastnej šťave"- keď sa ospravedlní, viem to prijať- ak išlo o niečo vážne, rázne mu poviem, že sa mi nepáčilo to a to. Ako vždy sľúbi nápravu a ak sa to opakuje niekoľký raz, tak aj to mu poviem. Poviem mu, že ak je to už toľko razy povedané- hoci v hneve, musí si to aj myslieť. A diskutujeme- nehádame sa, tieto rozhovory sú v objatí a v znamení lásky.

Teraz však riešim súvisiaci problém- drahý začal chodiť s kamarátom na ryby. Mojim životným krédom je, že sme manželmi preto, aby sme si pomáhali napĺňať svoje sny, nie si po nich stúpali. Lenže tento koníček žerie príšerne veľa času a aj peňazí. Mňa vôbec nezaujíma a skôr ma obťažuje, pretože manžel mi chýba . A tak celkovo, viem že on má problém dodržiavať časové termíny a keď je v spoločnosti kamarátov...je mi jasné, že toto je vážny problém. Pretože budem kdesi doma čakať a čakať Povedala som mu toto všetko, lenže vidím na ňom aký je z toho nadšený a preto toto rozhodnutie nechávam na ňom... Nechcem mu stáť v ceste, chcem držať za ruku keď po nej bude prechádzať Lenže tu...no akosi sa tie cesty rozchádzajú a ja sa teda snažím zostať s ním aspoň po telefóne. Hoci štipku dúfam, že tento koníček ho dlho baviť nebude, pretože mne naozaj veeeeľmi chýýýýba

Tak moj hnev sa podoba vlne cunami. Ked sa nastvem, neostane kamen na kameni- kricim, ziapem a mlatim hlava- nehlava... Vsetci ale cakaju, kym lava vykypi a je ticho- naivne si myslim, ze nastal cas, a kazdy sa nad sebou zamyslel- opak je vsak pravdou a casto je vsetko po starom....ale obcas moj hnev sa ucinku neminie a dostavi sa naprava- vtedy sa pytam, ci im to zato stalo takto ma vytocit.
Hnev je emocia a treba ju prejavit, vypustit. A kazdy to robi po svojom- niekto krici, niekto place, niekto bucha po stole alebo si rozbije tanier.....je to ludske. A partneri su aj na to, aby tolerovali aj tie horsie stranky povahy.
ivet

samozrejme,že bolí.bolí ma,ked na deti kričím,či sa hnevám.nechcem,to,ale niekedy to inak nejde.veľmi ma trápi,ked sa musím na nich hnevať.a potom si v duchu premietam celú situáciu a nájdem tisíc dalších spôsobov,ako sme to mohli riešiť,bez hnevu.ale ja som tiež výbušná,neviem najprv počítať do desať.a bolí ma aj hnev,ktorý trvá už skoro dva roky medzi mnou a manželovou rodinou.Hoci problém vyrobili oni,bojujem s nutkaním zavolať a riešiť.ale tá druhá strana nemá záujem.bolí ma len pomyslenie,žeby som sa hnevala s kámoškami,niekedy to už bolo "namále",ale sme to zvládli bez hnevu.

Co je pre mna hnev?
Pri detoch : nalhy naval zlosti,ked nieco nieje tak /ani po piatom upozorneni - upratovanie a nejake domace povinnosti/ ako si to predstavujem ja,alebo ked sa niekde "flakaju",nedvihaju mobil a ja trpnem kde su a potom ked sa objavia vo dverach s usmevom na perach a s nechapavou otazkou "za co" na ociach po tom co im moja dlan pristane na lici.
Pri manzelovi : ked tvrdi nieco co nieje pravda a ja mu protirecim,ale on v tej chvili neuzna ze sa myli,chce sa hadat,zuri,zacina nadavat a ja to nechcem nechat zajst tak daleko,ze ja alebo on v navale negativnych emocii nieco povie,co by toho druheho mohlo zranit a nemohol by to vziat spat. Branim sa tomu tak,ze ked citim,ze "vzduch hustne" vezmem svoje kluce,rychlo sa prezleciem a vypadnem na hodinku von.Za tu dobu sa obaja skludnime,vydychame,popremyslame a cakame co bude ked sa vratim spat.Vacsinou sa nebavime a vtedy je to dobre.Za dva dni pride a ospravedlni sa,ze som mala pravdu.A vtedy ho zasa lubim.
Po oboch pride upokojenie,vysvetlenie,ospravedlnenie, a odpustenie.
Pri mne : ked som doslova nanicmama a som zla na svojich najblizsich.To si viem ja malokedy odpustit.
Len tak odveci : zacalo von straaasne liat,hrmiet a bliskat sa.

No hnev fakt môže byť aj veľmi prospešný a osožný...Kedysi keď to ešte Filipovi v škole tak neklapalo ako teraz a učiteľka bola naňho doslova vysadená, buzerovala ho doslova za každú blbosť, v jej očiach bol lajdák a naschváľ robil niektoré veci ktoré ona chcela za každý cenu z neho vykoreniť som to vnímala asi tak, že vlastne ona aj mala pravdu, lebo bol kus pravdy na tom ako to ona vnímala...No na druhej strane som si uvedomovala, že moje dieťa je osobnosť a to čo nie je až také fajn na ňom asi nikdy nezmením a nema zmysel to meniť skôr to treba jednoducho rešpektovať...No a potom ju to vytáčalo a mňa tiež až to vyvrcholilo na jednom rodičovskom kde ma už fakt vytočila...Snažila som sa sňou tam diskutovať, argumentovať, ale s ńou to nešlo lebo ona je pani učiteľka ktorá má 30 ročné skúsenosti a basta.No tak som sa tam pekne rozjela anandala jej to, ona sa urazila, istý čas sa mi vyhýbala, ale účel to splnilo, lebo prestala s tyranizovaním nášho syna a on po čase prestal byť lajdák a prestal mať tie prejavy ktoré ju tak vytáčali.Niekedy to proste bez hnevu nejde, lebo človek by pokojne, pokojne, pokojne argumentoval až do svojej smrti a nič by sa nedosiahlo...Niektor´í ľudia sa dajú stopnúť len hnevom...

Myslím si že rozumný a prístupný človek sa dokáže dohodnúť aj bez hnevu,učitelka bola asi "mimo" - lebo neexistuje iba jedna pravda.A ak sa dala naozaj presvedčiť /nenapadá ma lepší výraz/ iba takto,tak dobre že si zvolila takúto formu...

Ano na ňu zabralo len toto, potom presedlala na ináho chlapčeka...mamina tohto chlapca to riešila tak, že zašla do pedagogicko- psychologickej poradne, doniesla jej papier z vyšetrenia ktoré veci má ako rešpektovať, čo vyžadovať...učiteľka sa mamine vysmiala, že ona má dlhoročnú pedagogickú prax a keď je dieťa lenivé ona to vie rozlíšiť od "diagnózy"...S niektorými ľuďmi sa diskutovať fakt nedá, alebo to nemá zmysel, alebo je to proste strata času...Ja som vtedy bola taká vytočená na tom rodičovskom, lebo v ten deň Filipovi zrovna jeden chalanisko vybil predný zub, pusinu mal opuchnutú a ja som už bola maximálne vytočená a dotrepala som aj Filipa na rodičovské a učiteľke som šplechla do tváre, že ona sa zapodiéva totálnymi blbosťami ktoré zveličuje zatiaľ čo na druhej strane po meste behajú výrastkovia-10 ročný ktorí neváhajú pre peniaze na cigarety takto ublížiť decku...Ono to bolo mierne od veci vtedy ale vysvetlila som jej že moje dieťa dobré, krásne a šikovné také aké je a nech to rešpektuje a hotovo, že ja už ďalej nemienim tolerovať jej poznámky a hotovo.No bola som fakt maximálne vytočená, ale padlo to na úrodnú pôdu. Naozaj..Na konci školského roka vyzvala Filipových spolužiakov aby mu zatlieskali ako sa polepšil...Myslím, že to vtedy bol potlesk aj pre pani učiteľku...asi sa aj ona trošku pohla vpred...