hovori sa, ze sa treba najprv "vybujacit" a potom zakladat zodpovedne rodinu, aby sa nestalo, ze po rokoch pri detoch sa ti zaplia lytka a zruinujes si rodinu aj manzelstvo pre pocit, ze si este vobec nezila a nemozes dychat pod jarmom rodicovskych a manzelskych povinnosti.
ale nemusi to byt pravidlo. su zeny (aj muzi), pre ktore je materstvo proste zmysel zivota. najdu sa v nom a uplne ich naplna. mozno si jedna z nich.
nakoniec, nic ti nebrani sa pocas skoly vydat sa a mat deti a studovat s upravenym studijnym planom, ci externe.
aspon na zaciatok vsak skus, ci predsa len nepodlahnes caru VS, lebo svoje caro rozhodne ma, a uvidis co dalej.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Celá ta neistota (rozmýšľanie o tom, či som nepochybila alebo sa o niečo neukrátila) v kombinácii so zvykaním na prácu, spoločný život, samostatné hospodárenie...trošku chaos, keby prišlo bábätko. Ak cítiš, že konáš správnu vec, nie je problém nastúpiť na VŠ, zasnúbiť sa, rozmýšľať o finančnej stránke a snívať. Ak to nevyjde, dokončíš VŠ a nič nestratíš. Ak ťa túžba ovládne, štúdium sa dá zvládnuť aj dištančne. Asi by bola troška škoda nepokúsiť sa spraviť titul hneď po škole. Predsa len, popri vodení ratolesti do škôlky, chystaní dvoch variant obedov a prípadnej práci + s patričným odstupom od maturity to musí byť o dosť náročnejšie. A uplatnenie na pracovnom trhu naozaj mizivé. Držím palce, nech sa rozhodneš správne
A ešte sa napríklad priznám s tým, že už cca 4 roky si vo chvíľach radosti (spravená skúška, mimoriadna prémia, narodeniny) zhromažďujem miniatúrne kusy oblečenia vo veľkosti 56. Len už ich tak jednoducho potajomky neukryjem, asi je najvyšší čas ich využiť.
taktiež by som radšej odporučila trochu väčšiu veľkosť, 56 sme obliekali iba pár týždňov 
,ale mrzi ma,že nešla na VS.je to jej život a jej rozhodnutie...rešpekt..
Ahojte
. Mám 16 rokov, študujem na gymnáziu, som 3 roky šťastne zadaná a mám veľmi pozitívny vzťah k deťom. Môj „problém“ spočíva v tom, že ma takpovediac desí predstava, že jedného dňa by som mala odísť do iného mesta na VŠ. Nie tak ani kvôli tomu, že by som sa bála neznámeho alebo, že by som sa bála, že ma partner bude podvádzať atď. = brala by som to ako skúšku lásky – ak je dostatočne silná, zvládli by sme to. Ale skôr toho, že mám pocit, že ma to akosi zvláštne oberá o život. Každý mi hovorí aké sú to krásne roky na VŠ, roky zábavy, nezodpovednosti, spokojnosti, ale ja o dosť viac túžim po šťastnom manželstve s deťmi. Viem, každé obdobie človeka je na niečo stvorené a taký „dospelácky život“ mi neutečie, ale po niečom takom bažím už teraz. Keby je na mne hneď by som sa presťahovala s partnerom a pracovala na miminku. No uvedomujem si, že so základným vzdelaním dosiahnem fakt, že nič a dieťa potrebuje aj veľa materiálnych vecí. 3 roky čakania by boli podľa mňa ideálne. Ale 8 rokov?? Zdá sa mi to ako večnosť a ubíja ma tá predstava. Možno si myslíte, že ďalšia hlúpa 16tka s ružovými okuliarmi, ale ja hlúpa nie som. Viem ako v dnešnej dobe hľadia ľudia na titul, ale skutočne je správne hnať sa viac za takýmito vecami ako za láskou a niečím čo je nám súdené-deťmi?? Asi sa zamýšľam príliš dopredu, ale to som ja. Uvedomujem si, že je risk mať v dnešnej dobe dieťa, ale to mám prirodzenú túžbu potláčať len kvôli tomu, že sa zmenila doba a na prvé miesto sa presunula kariéra? Poteším sa každej odpovedi a ospravedlňujem sa za dĺžku môjho príspevku.
