A super je na tom to, ze ked nad tym vsetkym premyslam, tak sa mi v hlave miesaju vsetky tie negativne pocity cez ktore som presla. Ktore ma trapili a ktore ma suzovali. Potom prispevok odoslem, idem k nemu a citim len vyslovnu nehu, lasku a len sa k nemu tulim ako maca.
Ja viem ze ho lubim, ale nejako to mam v sebe pokrcene.
On sam mi vravi, nech idem domov, ze tam budem casom citit, co vlastne chcem a ze nas cas tak ci tak uvedie na svoju cestu. Je velmi mudry.
Citim sa vinne, ze nedokazem hodit vsetky mladicke somariny za hlavu a pustit sa do toho bez toho vecneho strachu, ako ten jeho vek bude u neho prebiehat.
Na dieta sa neda nahovorit, totiz je velmi zodpovedny. Ja si myslim, ze by som sa uz len cetrovala na dieta a nas dvoch a nezvazovala tolko obe moznosti a zila na dvoch stolickach.....kto vie, ani koza rohata mi nerozumie.
Dievcata moje, asi by mi vedrom po hlave bolo treba dat. Moj krasny muzik, moje dobro chodiace (cela rodina sa zhodla v tom, ze tak dobreho muza je tazko najst) a ja sa trapim ako taka tepsa. Ale je pravda, ze sa trapim velmi aj pre tu financnu zavislost od neho.
Je to tazke.....srdiecko ma boli a lieta ako dive. Davam si MagneB6 ale bije ako o zavod.
Dakujem kazdej, co sa mi ozve.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
, alebo možno sa mu nebude zdravie zhoršovať postupne, jednoducho to príde a koniec, alebo možno bude on nakoniec ten, čo bude všetko ťahať sám bez nej (prosím vás, toto je len také suché vymenovávanie, nechcem niekomu drásať city a maľovať čerta na stenu). Tých scenárov by bolo... Inak podľa toho tvojho popisu by mal ten môj byť niekde na začiatku 60ky 
Pasivita je lepsia, ako chyby unahlenych rozhodnuti - mladucka otehotniet, "musiet" sa vydat a po prvej krize si vlasy trhat.
.Aj ked si povedzme rozumia,ale v tomto prípade sa ani to nezdá,tak o pár rôčkov bude ten rozdiel ešte viditelnejší - a to teraz nemyslím len fyzickú stránku...a čo ked prídu deti /ak prídu/,aj na to treba brať ohlad...Myslím si vyskúšaj ten pobyt na Slovensku bez neho a uvidíš.Vieš kolko fešákov tu pribudlo 
Ahojte zienky,
dnes vam chcem nieco napisat o sebe. Vsetky ste skusenejsie odo mna, a to o dost. A ja sa nejako sama v sebe stracam. Tak zacnem po poriadku.
V 4.tom rocniku na VS som spoznala Manuela. Je o 29 rokov starsi. Spociatku to bolo velka pritazlivost, zacali sme si spolu, ale akosi som si ho nevazila, hlavne ma velmi trapilo, co si o mne vsetci pomyslia. Vodili sme sa spolu za ruky, ja navonok som bola ok, ale vo vnutri som trpela, kto ma s nim uvidi a tak. K tomu som zacala mat psychicke problemy pre situaciu v rodine, velmi tazko som to znasala.
Skoncila vyska, odisla som za Manuelom do Spanielska. Zacali sme spolu zit. Ja som sa velmi trapila, ze nemam pracu. On sa venuje burze, tak mi zalozil ucet a zacala som sa ucit obchodovat aj ja. Popri tom trapeni, ze nemam normalny vztah (pritom som nevedela z toho vztahu vycuvat), som prehravala na burze a este viac bola frustrovana. Casom som sa naucila stabilne na burze drzat, obchodovat pomalicky a pomaly navysovat ucet. Super. Ale moje stale depresie z toho, ze som so starsim muzom, ktory sa mi v mnohom nemoze vyrovnat, tak sposobovali vykyvy, z casu na cas som akoby za trest voci sebe spravila na burze nejaku blbost a zase zacala pomalicky stavat vsetko nahor. Stale ma trapilo, ze nie som poistena, ze vlastne bojujem s tym najtazsim co je na svete a nesnazila som sa to vidiet ako nieco, co je uzasna moznost na osamostatnienie sa od celeho sveta. Do toho mi velmi chybala rodina a nejake kamaratky. Totiz Manuel je dost antisocialny, je rad doma, sportujeme vela, pozerame spolu filmy, v podstate ked nema sezonu, tak je nonstop doma a dobre si spolu rozumieme. Aj ked vidim ako negativum to ze som stale doma a pracujem z domu.
Avsak pracu som si nikdy nehladala. Som v letovisku, kde su hlavne sezonne prace a aj sme si povedali, ze by sme si tak nerozumeli, keby sme neboli tolko spolu. My dvaja doma sme ako holubkovia, vyjdeme vonku, a mne akoby dochadza realia a som z toho hotova.
No, to bolo aspon takto pred rokom. Tento rok som akosi dozrela. Netrapim sa tolko, je mi jedno co si kto mysli a je nam spolu fajn. Avsak slubila som rodicom, a hlavne sebe, ze pokial to s burzou nepotiahnem stabilne (tak ze by som si mohla sama platit odvody a poistne a tak), tak si najdem pracu doma na Slovensku. A v tom je kamen zakopany. Zajtra sa vraciam na Slovensko, v podstate som to planovala par mesiacov. Ale nie som stastna, ze odchadzam. Je mi ho luto nechat tu doma. Je mi luto tohto naseho vsetkeho. Od casu, ked som bola este na vyske ked som ho nemala ani spoly tak rada ako teraz, som sa ho naucila respektovat a vazit. Manuel je muz cinu, svoje city mi dokazuje cinmi (malo rozprava), je ako taky rytier. Je velmi charakterny a naucil ma toho vela. Trpezlivosti, doslednosti a poriadkumilovnosti. Ja som sa ho naucila milovat. Nejako nam je teraz spolu lepsie, nez bolo.
Ale ja sa v sebe nevyznam. V Spanielsku sa necitim az tak stastna, a bojim sa, ze ak toto vsetko hodim za hlavu a ostanem tu, tak zase prepadnem frustracii a podobne. Ja uz naozaj neviem co citim. Na jednej strane neviem a ani nechcem mat ineho muza, chcela by som s nim mat deti (je pre mna na vrchole charakteru a ako otec bude uzasny), na druhej strane mi velmi chyba moj domov tatransky a nasa forma zivota. SOm ako medzi dvoma mlynskymi kamenmi, a dusim sa. Moja teta mi vravi, ze mam sa rozhodnut a nad druhou myslienkou uz neuvazovat. Ale neviem ako na to. Teraz idem domov na Slovensko za ucelom najst si pracu a zazit cvsetko na vlastnej kozi. A bojim sa ze sa mu odcudzim, ze mi nebude chybat a ze vsetko toto je o nicom, a ze vlastne kvoli mojej snahe mat pracu a byt od neho nezavisla, sposobi ochabnutie nasej lasky. A vlastne to bude moja vina. Lebo som sa mu nevedela prisposobit a chcela som viac zit.
Ja viem, ze toto je asi na hlavu cele, dufam, ze mi napisete nejake nazory.
Mozno mi otvorite viac oci. Lebo toto je na hlavu a vidim, ze to kvalitne nici moje zdravie.