evkaKa :
zdravím ťa 
nehovor manželovi nič zatiaľ , aspoň kým si to neusporiadaš v hlavičke. a ty si na Facebooku ? ak nie , tak choď aj ty - alebo choď na Pokec. Mne sa trošku zvýšilo sebavedomie po schudnutí...inak,tiež som hrozne žiarlivá 
A ako to zvládaš?
Som tiež na Facebooku, začala som skôr ako on, vlastne ja som ho tam zaregistrovala, lebo hľadal kamaráta... A práve kvôli tomu, že viem o čom je pokec aj FB, ma to neskutočne hnevá, že je tam. On tam teraz nechodí, nemá veľa času, len si popridával medzi priateľov spolužiačky a spolužiakov. Moja fantázia nemá hraníc a ja vôbec nechcem aby niekedy večer, ked ja pôjdem spať a on bude na FB začne debatu s nejakou husou slobodnou a túžiacou po neviem čom... Ja nechcem a nepotrebujem veľmi chodiť na také fora, väčšinou sa debaty točia okolo jedného a to ja nemusím. Tam sa človek odviaže... Ja viem že ho neoddelím od iných žien, že príde situácia ked budú komunikovať, ale ako mám vedieť či sa to nezvrtne a prečo sa máme popáliť na vlastných chybách a možno riešiť problém - ktorý by som ja iste nezvládla. V podstate viem že ho nič také neláka... ale... strašne sa bojím. Neviem či si potrebujem zvyšovať sebavedomie niečím ako je cvičenie, vzdelávanie sa, alebo neviem čo iné... nejako mi to nedáva súvis. Čo ak ja budem vyzerať lepšie, ak budem mať viac sebavedomia, on prestane chodiť do školy? alebo na Facebook? alebo nebude komunikovať s nimi? Alebo sa budeme po večeroch držať pri telke za ruky a budeme myslieť každý na to svoje? Som zúfalá a ani psychologička mi nič neporadila. Zatiaľ. Povedala že dáme najprv dokopy mňa - moje myslenie... Chvíľami ma chytá panika, keby sa to už ukľudnilo, keby bolo všetko ako predtým...
Potrebuješ si zvyšíť sebavedomie. On neprestane chodiť do školy, ani na Facebook a bude komunikovať s kým chce, ale TEBE to nebude vadiť... a nebudeš doma konšpirovať, či tam kecá s nejakou babenkou a o čom... prípadne ho vypočúvať a robiť histerické scény. evkaKa, mňa by si týmto prístupom-ako slobodymilovnú osobu, ktorá chce voľne dýchať, zabila a od seba odohnala... Nehovoriac o tom, že si napr. bola na Facebooku zaregistrovaná skôr - a zrejme aj kecala s niekým, keď vieš, o čom sú tam debaty-ja napr. neviem... Tak čo ti dáva právo mu prípadne niečo vyčítať? Navyše, keď vieš aký je, že mu môžeš dôverovať. Nemaľuj Čerta na stenu.. Psychologička má pravdu-čo si od nej chcela počuť? "Zavolajte manžela a ja mu vysvetlím, že no no no, nepatrí sa ženatému chodiť na Facebook..."
evKaKa, s Tvojou fantáziou by som sa určite zamyslela nad napísaním nejakého románu 
Ale teraz vážne, moja sestra je tiež tak žiarlivá. S tým ale nič neurobí jej partner, aj keby sa zmenil tak, že by 24 hodín denne trávil len s ňou, zožierala by sa tým, že sa na neho možno na ulici pozrie nejaká úžasná žena a on sa do nej zamiluje a ona ostane osamotená, smutná a ubitá.
EvKaKa svoje zmýšľanie môžeš zmeniť len Ty. Je to o sebadôvere a dôvere. Urobil Ti Tvoj manžel niečo, kedy si zistila neveru, alebo zamýšľanú neveru? Nie? Tak to neprivolávaj. Lebo Tvoj manžel sa pri Tebe môže začať cítiť stiesnene, a nakoniec naozaj spraví to, čo si si v hlave vytvorila, a Ty ho do toho de facto dotlačíš. Váž si, čo máš a teš sa z každého dňa, lebo nikdy nevieš, čo bude ďalej, ale hlavne mysli pozitívne. Viem, že je to ťažké, ale dá sa to naučiť.
ja som tiež kedysi bola strááášne žiarlivá, dokonca aj teraz ma niekedy ,,pichne,, pri srdci, ale čím dlhšie sme spolu tak žiarlivosť ustupuje, ono je to asi tým že ako starnem tak získavam vačšiu a vačšiu sebadoveru, no a ked mi nejaký muž navrhol aj niečo viac /samozrejme som odmietla/ tak som bola tak sebavedomá že až, na druhej strane tiež mi chodilo všeličo po rozume ale nechávala som si to pre seba, a asi to aj bolo dobre, aspon som mu neliezla na nervy
tiež sa mi sebavedomie zvýšilo ked som schudla, len teraz som zase pribratá tak chudnem znova, a viem že budem zase viac v pohode,
Ziarlivost je ta najhorsia vlastnost zeny. Ja som tiez ziarliva a pritom nemam byt naco. Mam to jednoducho v sebe a neviem to ovladat. Niekedy mam pocit, ze ta moja ziarlivost zabija vsetko co tak velmi milujem. Uplne ma ziskala a ovlada moje myslenie. Co mam s tym robit??? Vela krat si vravim, ze nieje dobre co robim a ako ziarlim, ale pride moment, ked to neovladnem a vybuchnem, poradte mi prosim!!!
Skús si to otočiť na seba,páčila by sa ti keby tvoj muž bezdôvodne žiarlil? Podla mna to je o nízkom sebavedomí,ked sa mám rada nebudem sa ponižovať takýmto spôsobom...
Každá žena určitým spôsobom žiarli niekedy po 20 rokov je to horšie ako po štyroch,vo vyššom veku mužom začína harašiť. Ale keď ti nedáva dôvod nevidím dôvod na žiarlenie veď kamarátky zo školy máš aj ty kamarátov z ktorými sa aj ty po rokoch vystískaš a teraz keby ťa muž videl a vyčítal by ti veď by si sa bránila to sú kamaráti. Na pokec a facebook ja nechodím neuznávam to zoznamovať sa keď osobu nevidím.Posed si s kamarátkami a kamaratmi v reštike a žiarlivosť ťa prejde aj bez pokecu a faceboku a skús dôverovať viac manželovi a všetko bude v pohode.
Každá žena určitým spôsobom žiarli...
Každá nie.
evkaKa, žiarlivosť (bezdôvodná) hrozne otravuje život. Je to psychický stav a ťažko sa zvláda. Ale... určite aj Ty máš nejakých kamarátov, s ktorými občas pokecáš, alebo si tiež chodila do školy, budeš mať stretávku a spolužiaci tam budú tiež...píšeš, že máš dobrého manžela, takže sa nemáš čoho obávať. A ver mi, čo sa má stať, stane sa (takto sa treba na to pozerať), neustrážiš, nezadržíš....ťažko sa radí, tento pocit sebavedomia a vedomia si každý musí v sebe vybudovať sám. Chodíš niekde sama? Teda, s kamoškami? Facebook..mňa tam napr. našiel bývalý frajer, s ktorým som chodlia pred 30-timi rokmi. A vieš, ako som sa tešila? Občas si píšeme, v rámci kamarátstva, bez postranných úmyslov. Nemusíš vidieť za všetkým strašidlá, veď určite aj Ty si pekná a žiadúca žena (minimálne pre toho svojho) a Tvoj manžel by si mohol myslieť to isté o Tebe...držím Ti palce, aby si to zvládla bez ujmy na vzťahu. 20 rokov spoločného života si treba vážiť...
viktory, vážim si našich 20 rokov, som na ne hrdá, lebo aj teraz nemáme problém sa objať či držať vonku za ruky... len sa bojím. Práve preto že viem, ako málo stačí, aké je to krehké. Ťažko sa mi to vysvetľuje, ja ho chcem nechať žiť, chcem byť veľkorysá a nesledovať čo a kde a s kým, len mi to občas nejde. Sama sa čudujem, sú situácie, alebo dni, keď som v pohode, nachystám ho keď odchádza, vyčačám, veď je aj mojou vizitkou, teším sa keď sa dobre cíti a naopak - príde moment, keď kupujeme v obchode košeľu preňho - do školy, a mňa rozbolí žalúdok a zmocňuje sa ma panika a začínam uvažovať - či toto chcem. Jasne že nechcem, ono to prichádza viac-menej samo, len ja tomu ochotne otváram dvere.Neviem odohnať hlúpe myšlienky a byť v pohode. Bojím sa, že sa to len viac a viac stupňuje a jedného pekného dňa sa neovládnem a že sa pred ním a možno aj pred niekým iným tak zhovadím, že sa prepadnem pod zem. Naozaj je to pre mňa ťažké - toto ovládať.
Inak - ďakujem vám všetkým za slová, možno sa z toho vykecám...a vaše rady mi pomôžu.
Georgínka žiarliť sa dá aj v dobrom zmysle mi keď sme na oslavách tak sa tak pekne žiarlivostne dopľname že tak sa nasmejeme aj všetci okolo nás čo nás poznajú.Možno môj je výnimočný zaklopem si na hlavu aby som ho neprechválila to neznamená že sa aj nepohádame ale to len na minútu hrmot a pohár šampusu takže žiarlivosť od nás naničmam preč aby sme si našich miláčikov neodplašili. 
Žiarlenie v dobrom zmysle? O ničom takom som ešte nepočula. Skús to rozpísať, prosím.
Keď sme niekde pozvaný na väčšiu oslavu kde musí byť v obleku tak je ozaj pohľadný aspoň v mojich očiach vždy si dám na tom záležať aby vynikal a mojim očiam to nikdy neunikne že baby po ňom pokukujú.A keď napríklad polhodinku nevidíme tak príde a povie ti o mňa nezaujímaš kde som veď tu mám nabítky k sňatku, a ja mrkni ktorá mi ťa chce zobrať. To mňa len teraz napadlo. Určite aj ja žiarlim ale tak daako inač čo ti neviem vysvetliť lebo si myslím keď bude chcieť odísť tak ho nezastaví ani 100 párov koní a zvlášť keď mu budem šlapať na chrbát to znamená aj v opačnom prípade zdravá žiarlivosť nezaškodí aspoň sa jeden o druhého boja.
Otazka pre vsetky diskutujuce:
(cisto teoreticke cvicenie)
"Co by ste urobili v pripade keby sa Vas partner rozhodol flirtovat vo Vasej pritomnosti (provokativne) alebo sa Vas rozhodol opustit?
Zuzana pýtaš sa na dve rozdielne veci - ak by v mojej prítomnosti flirtoval - určite to nebudem riešiť na mieste, jediné, čo by som dosiahla, je zosmiešnenie samej seba - také veci je potrebné podľa mňa riešiť v súkromí, medzi štyrmi očami.
A keby sa ma rozhodol opustiť? No čo už, nepriviažem ho reťazou o nohu stola
Loulou,
toto bolo mienene ako cisto teoreticka otazka. Mozno umozni niektorym ludom pozriet sa na veci ohladom ziarlivosti z inej perspektivy
Ako vravieva ribisska:
Doveruj svojmu vyberu. To k prvej casti otazky
Nikto nie je tvoj majetok- to k druhej casti Takze ma na vyber, slobodne a bez natlaku. Pre mna je dolezite mat plan na dalsi zivot.
Lyduska doverovat svojmu vyberu, trafila si presne do cierneho. Myslim, ze nevhodny vyber partnera je zodpovedny za vsetky nasledne problemy vo vztahu a naslednu nespokojnost zeny s vyvojom situacie.No ako pozorujem, pre vela ludi je bezpecnejsie stazovat sa na prejavy ako neporiadnost, nedochvilnost, nezodpovednost (teraz narazam aj ine blogy z minuleho tyzdna )ako ist na koren veci a zistit, ze zijeme s partnerom, ktory je nekompatibilny..a snahy o "prerobenie" partnera, vecna nespokojnost, hadky, ziarlivost, kapitulacia neprinasaju uspech.
Ludia vydrzia v tychto situaciach roky..nespokojni a zdeptani..citia sa zradeni zivotom...vedia, ze veci nie su v poriadku ale okrem reptania nic nepodniknu..statocne znasaju osud a jeho bremena..
Preco je take tazke pre vacsinu ludi celit sam sebe a definovat, co v zivote chcem dosiahnut a co pre to chcem urobit? Preco ludia odmietaju prevziat zodpovednost za seba, svoje rozhodnutia a svoje zivoty?
suhlas
Eva
"Preco ludia odmietaju prevziat zodpovednost za seba, svoje rozhodnutia a svoje zivoty?"
Pretoze je velmi pohodlne zvalit vinu za vsetko "zle" na okolnosti, na niekoho ineho , na svet, na nahodu, na osud, na povahu a ja neviem na co vsetko sa tak radi vyhovarame
Vela problemov si pritom vyrabame sami.... mame predstavu o muzovi po nasom boku a sme nestastne ked taky nie je. Malokto si uvedomuje, ze aj my sami nie sme dokonali, mame muchy a ci by sme sa rozhodli pre vztah s clovekom, ktory bol presne ako my...
no moj muž občas tiež flirtuje so ženami, asi si to ani neuvedomuje, velké úsmevy, narážky, ja sa riadim heslom klin sa klinom vybíja a nájdem si mužský objekt a som samý úsmev, milota a tak, vidím potom na mužovi aký zostane bez nálady a zarazený, ked som mu vytýkala to flirovanie tak tvrdil že sa iba dobre bavili že nemal úmysle s nikým flirtovat, tak som sa rozhodla že mu to bavenie predvediem, a hned sa zbadal, no a keby ma opustil? samozrejme nie že by som to čakala, zatial myslím sa k ničomu u nás neschyluje ale stať sa može všeličo, snažila by som si zachovať chladnú hlavu, nemá zmysel robiť scény a niekoho pri sebe držať nasilu, nechala by som ho v klude odísť, ja som sebestačná a viem že by som si poradila aj bez neho, on to vie tiež, možno by som ako provokáciu potom viac zainvestovala do sexi oblečka, kozmetičky kaderníčky aby videl o čo prišiel, nie že by som chodila v nejakých starých teplákoch ale ono sa vždy nájde sposob ako na seba upozorniť a ,,donútiť,, muža sa zamyslieť, nad tým čo stvára, a ked by to nepomohlo /ak by som mala vobec ešte záujem aby sa vrátil/ aspon by som mala dobrý pocit že niečo pre seba robím a že dobre a sexi vyzerám,
Presne som tu zdravú žiarlivosť myslela aj ja 
len som sa nevedela vykoktať ďakujem ludkaaa.
evkaKa, so ziarlivostou mam zial bohate skusenosti (vlastne).
s tvojou ziarlivostou to nie take hrozne a to, ze si to pripustas a chces riesit, je skvela vec.
mne osobne pomohlo si o ziarlivoti vela precitat - knih, ktore sa zaoberaju jej vznikom a liecenim. napr. od plzaka. myslim, ze sa to aj volalo ziarlivost. boli v nej aj lekcie, ako sa ziarlivosti postupne zbavovat.
nic z nich som sice neuplatnila, ale tak nejak vsetky tie informacie ma sami postupne vyliecili.
osobne mi vsak najviac pomohlo prijat ten strach - ze ma opusti. ked si predstavis tu situaciu a prekuses sa vsetkymi tymi bolavymi pocitmi, co sa s tym spajaju, tak zacnes vidiet veci z lepsieho svetla. a uvedomis si, ze jeho odchodom by sa ti svet nezrutil. a potom sa zrazu tesis, ze zijes po jeho boku a vychutnavas si to bez tym obcasnych chmar a strachov. nevisis na tom. je to jeden zo zmyslov tvojho zivota, dokonca jeden z najhlavnejsich, ale nie ten jediny.
Ja som niekedy viac, niekedy menej ziarliva . Znie to asi cudne, ale je to tak. Manzel je na FB, ja tiez, niektorych kamaratov mame spolocnych, niektorych rozdielnych, ale na toto vobec neziarlim. Co mi vsak napr. vadi, ked ide s kolegami a kolegynami na pivo, povie, ze do desiatej je urcite doma, o polnoci chlapa nikde a "nepocuje" telefon. To ma ide roztrhnut, lebo sa vzdy bojim, ze sa mu nieco stalo. 
Bola som ziarliva, som ziarliva a budem ziarliva....pokial ma ziarlivost iste hranice, podla mna je to uplne normalna ludska vlastnost a do vztahu patri.... Podla mna plati aj to, kto skutocne nemiluje, neziarli....
Ak partnera lubim, samozrejme ze chcem vediet, kde je, co robi a s kym je a kedy sa vrati....a vadi mi aj to, ak sa okolo mojho vyvoleneho zacne obsmietat ina zenska a tasi zbrane, ktore presiahnu hranice mojej tolerancie. Absolutne mi nerobi problem dotycnej naznacit, ze je v mojom teritoriu a bude dobre pre vsetkych zaradit spiatocku....
Ak by mi bol partner ukradnuty, az potom mi bude suma-fuk, s kym sa stretava a kde je alebo kedy chodi domov. Ten moj to pochopil a berie ma taku, aka som. Ale u nas su zaroven dvere vzdy otvorene. Lenze odchadza sa samozrejme so vsetkym -vsudy a vsetkymi nadobudnutymi bonusmi-taka je dohododa.
ivet
...pokial ma ziarlivost iste hranice, podla mna je to uplne normalna ludska vlastnost a do vztahu patri.... Podla mna plati aj to, kto skutocne nemiluje, neziarli...
Nesúhlasím.
To je dobre. Nemozeme byt vsetky rovnake. A viem-ci tusim, ze si iny povahovy typ zeny, ako ja.
ivet
Je to možné .
Tiez si myslim, ze milujem dostatocne a napriek tomu neziarlim. Sranda, ze aj Lucia zdiela ten nazor...priatela ma stovky km od nas a keby mala ziarlit alebo on na nu, mozu to rovno zo startu zabalit.
Ahojte dievčatá - vaše príspevky sú už pár rokov staré, ja som tu prišla len dnes - prvý raz... totiž hľadám odpovede na moje nezodpovedané otázky ohľadom žiarlivosti. Tak ako ste to všetko zvládli, ako to zvládate s odstupom času?
Žiarlim ako blázon a nevidím lepšiu budúcnosť, len sa to komplikuje - v mojej hlave...
Manžela mám fantastického, v podstate nie je dôvod žiarliť, ale keď to nejde ... áno, je to o sebavedomí, to moje je menšieho vzrastu. A sústavne sa pýtam prečo - ved sme spolu 20 rokov, nejaké extra dôvody k žiarlivosti mi nedáva - len jedna akcia z vysokej školy ma tak rozdráždila, že by som zabíjala... a leto sa blíži, iste bude nasledovať ďalšie úspešné ukončenie roka. Strašne sa bojím, nezvládnem to asi, stále musím myslieť na jeho spolužiačky, na to že sa mu všetky - jedna po druhej nasáčkovali do konta na Facebooku, že si píšu a želajú pekné dníčky a držia pršteky.... a sú to - niektoré - slobodné, atraktívne baby, blondíny, joj ako ma to veľmi štve.... a zožiera.
Neviem ako to mám všetko riešiť, psychologičku som navštívila, zatiaľ 2 krát, ale ona mi nechce dať konkrétnu odpoveď na moje otázky. Mám, alebo nemám povedať manželovi, ako som na tom, ako ma to všetko vie vyviesť z rovnováhy...? Sú dni keď to v pohode zvládam, zdravý rozum funguje, ale príde moment, nejaký impulz a ja som v keli. Ako sa toto skončí???