Obyčajný príbeh

Obyčajný príbeh.
"A čo tak lúštit krížovky vo dvojici?" "Prečo nie, môžeme." takto sa začal náš príbeh lásky. Na začiatku bolo všetko pekné. Bola som vtedy už rozvedená s dvomi deťmi.Viac rokov som bola s deťmi sama, tak som s zmene nebránila.Deti už boli odrastené, iž ma toľko nepotrebovali. Bola som štastná, že v mojom veku som pre niekoho zaijímavá. Mala som ešte nedoriešené problémy, ale ved vo dvojici sa všetko ľahšie zvládne. Dnes už viem, že som sa mýlila.Bola som plná optimizmu, že už nie som na všetko sama. Verila som, že ma čaká nový lepší život.Skrátka zaľúbila som sa ako taká pubertiačka. Zaľúbený človek všetko vidí ružovými okuliarmi, aj neriešiteľné problémy sa zrazu zdajú riešiteľné. Aj dobre mienené rady strácajú účinok.
Tak veľmi som túžila ísť za hlasom srdca. Ani moje deti na tom nič nezmenili, hoci sa im to nie veľmi páčilo. Simona bola v maturitnom ročníku, Marcel druhák na strednej škole.Museli sa prispôsobiť, možno som im aj nechtiac ublížila.
Podarilo sa nám kúpiť byt v meste, kde som nikoho nepoznala. Stačilo, že odtiaľ pochádza moja láska, môj Erik. Dodnes mám v telefone jeo krásne vyznania.Dnes už síce neplatia, ale nedokážem ich vymazať. Možno časom.
Na moje 43 narodeniny asi nikdy nezabudnem. Nie preto, že by sme ich tak skvele oslávili. V ten deň mi život začal do cesty posielať problémy. Ráno sa nám pokazilo auto. Bolo leto, teploty dosahovali 30 stupňov. Nekonečné čakanie v servise. Večer sme konečne chceli osláviť moje narodeniny. Nebolo mi dopriate. 17 ročný mladík nezvládol riadenie na skútri. Ja som sa stala prekážkou v jeho ceste a miesto oslavy som skončila so zraneniami v nemocnici. Mala som bolesti, bola som vyľakaná, ale môj Erik stál pri mne. Držal ma za ruku. Spoznávala som, aké to, ked sa o mňa niekto bolí. Predtým som si so všetkým musela poradiť sama. Aj napriek bolestiam, som bola šťastná. Tešila som sa na všetko nové, čo ma čakalo.
Onedlho sme sa sťahovali do nášho nového bytu. dokonca aj dcéra s priateľom sa rozhodli bývať s nami..Syn zostal bývať u mojej sestry, aby nemusel meniť školu.Dcéra medzičasom zmaturovala.
Začiatky v novom byte boli pekné. Pri vybaľovaní mi veľmi pomohla sestra aj s mojou neterkou, kedže som ešte nebola v poriadku po nehode. Zdalo sa, že našej rozprávke nič nestojí v ceste, len ju začať žiť. Opak bol však pravda. Darmo sa ehovorí, že životje , ako hojdačka, raz si hore a zas dole. Ja som sa zas a ocitla dole. Možno to bola len moja nešikovnosť, a možno mi osud chcel niečo povedať.
Ešte sme nebývali ani týždeň. išla som vyvesiť opranú bielizeň do okna na sušiak. Sušiak bol zle upevnený, ja som malá, stačil jeden neopatrný krok a už zasa sanitka, nemocnica. Tentoraz už v cudzom meste s oveľa vážnejším zranením. Prežila som veľa bolesti, skúsila som, aké to je byť úplne zo všetkým odkázaný na iných. Bolo to ťažké, ale mala som prisebe môjho Erika. Vdaka nemu sa to dalo všetko vydržať.
Dnes už som telesne zdá sa v poriadku, ale moja duša je zranená. Náš vzťah je zrazu v koncococh, bolesť duše je ťažká, ťažšia ako tá telesná. A ja sa stále pýtam prečo, prečo sme vydržali tak veľa a zrazu už nevieme dalej. Nebol nš vzťah dosť pevný, alebo sme urobili veľa chýb?
Erik to berie tak po chlapsky. Je koniec a hotovo. Ale ja to nedokážem. Viem, že aj ja mám na tom vinu. Ale stále sa neviem zmieriť, že je koniec a treba ísť dalej.
Snažím sa pochopiť v čom sme robili chyby. Myslím, že taká najväčšia bola, že sme obaja priniesli do vzťahu nedoriešené problémy z minulosti.Tieto s nami stále žili, až nás celkom pohltili. Som zo všetkého zmätená, obviňijem sa. Daľšou chybou asi bolo, že Erik mal už deti dospelé , samostatné a tie moji booli stále prítomné v našom živote. Tažko sa mi to , ako matke hovorí, ale moja dcéra mi asi prerástla cez hlavu. Asi som nie celkom zvládla jej výchovu. Je drzejšia, ako by mala byť a aj preto nedokázala prijať môjho partnera. Problémy prerástli do nenávisti, čo ma veľmi bolí.
Daľším problémom, aj ked menším bolo asi to že Erik má v meste rodinu, zázemie, čo bolo problémom hlavne pre mňa. Je to asi choré, ale nedokázala som to celkom akceptovať Asi aj preto, že už okrem súrodencov nikoho blozkeho nemám. Toto však Erik nikdy nepochopí.
Aby toh nebolo málo, moja dcéra je tehotná. A zrazu som stála pred dilemou, Simona alebo Erik. Rozum hovorí Simona, srdce Erik. Ale on už o to aj tak nestoj. A aká by som to bola matka, keby som nepomohla vlastnej dcére.
Erik mi stále chýba a veľmi. Všetko to pekné, čo s,me spolu zažili, ako sa o mňa vzorne staral, ako ma učil plávať, bola som jeho !Moravcová" Dal mi krásne meno"Ruženka" A zrazu je všetko preč. Viem spomienky zostanú uložené v srdci, ale prečo tak veľmi bolia?
Miesto v jeho srdci je už obsadené a pre mňa tam už niet miesta. Myslela som, že budeme aspoň kamaráti, ale teraz asi nie, možno časom. Ked kamarát čas zahojí tie nahoršie rany.
Čaká ma ový začiatok. Nové mesto, noví ľudia. Mala by som sa tešiť na vnúčatko. Ale nič z toho akosi nedokážem. Moje srdce je terazn ubolené a neviem koľko času bude ešte potrebovať, aby som sa mohla na svet zasa usmievať.
Viem, teraz mi možnno aj nadávate, že čo sa toľko ľutujem, ved na svete je každý deň toľko nešťastí, tragédii a ja tuntoľko riešim svoju lásku. Aj ja som už zažila ajťažšiu bolesť, ked som sa naposledy lúčila s mojimi najdrahšímí. Veľmi, veľmi to bolelo. Ale Erik mi ich teraz nahrádzal a ja ho zrazu strácam.
Možno má pravu, že musí odísť, aby sa pri mne nezadusil. Asi som príliš ľúbila, až som ho svojou láskou zabila.
Je to naozaj taká neodpustiteľná chyba, ked chcem lúbiť a byť lúbená. Netúžim po šperkoch ani po bohatstve, chcem len znova počuť tie krásne slová: " Mám ťa rád, lúbim ťa."