Neviem možno sa mýlim ale ja mám pocit ze v tom vztahu nie je moc stastia.A uprimne podla mna je lepsie mat mamu ktora je stastna a ako pises "vo vlastnej koži",ako mat utrapenu a nestastnu mamu.Moja vlastna skusenost z detstva mama nebola stastna a bola z otcom len kvoli nam detom-no hadky boli u nas,mama stale v depresii a migrena....potom sa rozviedli a mama ožila(podotykam ze u nas nebolo ziadne tyranie len nebola medzi nimi laska).
Neviem moc som Ti neporadila,len som napisala co si myslim a to ze máš strach myslis z odchodu od partnera?alebo z tak velkeho rozhodnutia?Je to normalne mat strach z neznámeho a dufam ze sa rozhodnes k svojej spokojnosti.Drzim paste.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ak by náhodou nie, doplním 
bolo to napísané skvele.
Úplne po prvýkrát som objavila túto stránku a po prečítaní pár príbehov a postrehov som si povedala,
že aj ja by som potrebovala názor a radu niekoho úplne nezainteresovaného,kto mi poradí úprimne a
priamo..
Mám 29rokov,8 rokov žijem s priateľom a otcom mojej 6-ročnej dcérky v spoločnej domácnosti.
Musím podotknúť,že bývame v priateľovom rodičovskom dome,kde býva aj jeho matka...no bývame,chvalabohu každý zvlášť.
Priateľ má z prvého manželstva 3deti,ktoré nás pravidelne navštevujú a mám s nimi ja aj naša dcérka-ich nevlastná sestrička-pekný vzťah..
Zatiaľ to teda asi nevyzerá,že mám nejaký problém,však?
Pravdou je,že od začiatku sa snažím priateľa prehovoriť o samostatné bývanie,kto býval so svokrou pod jenou strechou,asi bude vedieť,o čom hovorím..
Sľuby však napriek všetkému zostali len sľubmi,
zakaždým iná pesnička,prečo to nezvládneme..
Chvíľkové "záchvatovité"obliehanie realitiek a zisťovanie podmienok brania úveru vždy skončilo rovnako...vždy z toho zišlo.
Kým som bola na materskej,dokázala som si situáciu ešte nejako vysvetliť,ale nezmenilo sa to ani vtedy,keď som aj ja nastúpila do práce,všetky dôvody sveta,prečo samostatné bývanie NIE!
Samozrejme,prišli hádky a k tomu jeho deti takmer na každý víkend a celé prázniny-či jarné,letné,vianočné...akékoľvek oponovanie bolo a je zbytočné..Vždy urobí po svojom a ja sa mám prispôsobiť,sú to jeho deti!!
Priateľ je každý deň v práci do večera,takže celá domácnosť a starostlivosť o dcérku je na mojich pleciach,k tomu samozrejme celá réžia.
Presne to platí aj keď sú u nás jeho deti.
Mám náročnú prácu,veľmi zodpovednú,čiže chodím domov naozaj veľmi vyčerpaná,ale dieťa sa potrebuje učiť,písať domáce úlohy,chce sa zahrať...viem,že ona nie je tá,ktorej sa má maminka sťažovať,že nevládze..lenže ten,ktorému by som to chcela a mala povedať,nikdy nie je doma ... a v poslednom čase mám dojem,že ho ani nezaujímam.
Pokusy o normálny rozhovor sú neúspešné,stále je niečo dôležitejšie,mobil alebo výhovorky na únavu.Ale aj JA som unavená..no vtedy už strácam chuť
niečo riešiť...
Nechodím po diskotékach,po baroch,neviem,čo je to sedieť v salóne krásy a nechať sa rozmaznávať..
Chodím do práce,starám sa nielen o svoje dieťa ale aj o priateľove deti,keď sú u nás,varím,vypekám,upratujem,,,no stále sa borím s
pocitom,že nerobím nič výnimočné pre rodinu.
Veľkú psychickú podporu cítim v práci od svojích pacientov,aspoň tu na chvílu zabúdam na to,aká nepotrebná a podradná si pripadám "doma".
Jediný človek,ktorý mi dáva chuť ísť ďalej,je moja dcérka.Len neviem,či budem lepšia mama,keď zostanem pri jej ockovi alebo keď sa budem cítiť spokojnejšia kdesi sama,no "vo vlastnej koži".
Mám strach,ale každým dňom o tom viac uvažujem.....
Vopred ďakujem za názory a rady .