slavka, uplne chapem ako ti je. no uvedom si par veci.
teraz prezivas nieco ako idealizovanie minulosti. prave preto, ze skoncila a chyba ti, spominas si len na tie pekne veci, vyzdvihujes ich a zle potlacas (zrejme presne tak, ako si este pocas vasho spoluzitia postupne vnimala hlavne to zle medzi vami a to pekne bolo na okraji). toto je zla cesta. aj keby ste sa k sebe vratili, nic sa nezmeni. chvilu si to budes vychutnavat a snazit sa byt ina, ukazovat to lepsie v sebe, a potom sa to cele zase zvrtne a vratite sa k tomu, preco ste sa rozisli. a rozidete sa.
a ty si touto idealizaciou navyse ublizujes. lebo sa tym tryznis, co mohlo byt keby bolo keby a co si tym stratila. a myslim, ze je za tym aj kusok ziarlivosti.
ak ta opustil pre reci svojej mamy, s tym nic nenarobis. to on musi chciet prestrihnut to puto medzi nimi natolko, aby sa stal samostatnym clovekom (nie ju zavrhnut, ale mat ju ako mamu, nie ako dozor nad sebou). ty to puto nesmies prerusit. lebo ta bude navzdy potom vnimat ako tu zlu, co mu vzala mamu (kedykolvek to medzi vami prestane klapat, dostanes to vratene vo vycitkach a obvineniach - budes sebecka, odtrhla si ho od rodiny, ...).
neviem co ta desi viac - predstava, ze ty nemas ani na kocik a on ma nove auto, alebo to, ze bude vedla neho sediet druha. podla mna ta desi ta druha moznost - co bude (aspon podla teba) znamenat definitivny koniec nadeji, ze sa k tebe vrati. proste tak trochu ziarlis. to len suvisi s tym, ze si to zrejme nebola ty, kto sa rozisiel, ale odisiel on. alebo to bolo vzajomne, ibaze ty si vlastne rozchod nechcela, len si dovolila, aby sa to vyhrotilo do maxima.
ako ti poradit v tvojej situacii - neviem. neviem nic konkretne o tvojom vzdelani, pracovnych skusenostiach, rodinnom zazemi, o detoch, o moznostiach prace v tvojom okoli. takze musis rozhodnut ty, co z toho zverejnis a podla toho ti mozu dievcata poradit, ako si financne pomoct.
a prave toto je smer, ktorym by si mala hlavne zameriavat svoje myslienky. nie na predstavy, ako si on najde druhu (hoci ich z hlavy asi tak rychlo nevystahujes). ked sa stanes samostatnou, lebo aj tak ti ine neostava, budes mat dost casu na to, aby pravda vysla najavo a on mal moznost vratit sa k tebe. pokial ty dovtedy nezistis, ze on bol sice fantasticky, ale ty mas moznost ziskat rovnako fantastickeho chlapa, len bez mamickinych prehnanych ochrannych kridel.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
a posilnenie sebadôvery 
.
,,,ahoj, dúfam, že si tento môj príspevok prečítate a možno i aj pomôžete tak trošku sa dostať z mojej depresie, ktorá už trvá pol roka.To je doba od kedy som ostala sama s mojimi dievčatkami, ale ja stále nedokážem zabudnúť na bývalého priateľa. Bolo nám v celku fajn spolu, mal pár chýb on i ja, on preto, že bol ešte mladý a určité veci nevedel vyriešiť preto aj počúval "dobré rady" svojej mamičky a ja , že som to nevedela prehryznúť a stále som ho komandovala... Ale to bolo, zrazu je koniec, teraz ľutujem, že radšej som ho mohla mať a držať hubu, nech ma jeho mama ohovára kade chodí, nech mu radí čo má robiť,ale hlavne, že je s nami, že pomáha v domácnosti, že sa hrá s deckami, že nás vezme k lekárovi keď je zle, že nám kúpi to na čo máme chuť...Čo tam potom, že si ma nevzal, čo tam potom, že pracuje v zahraničí a je preč aj tri mesiace...Ale už je neskoro rozmýšľať takto...Som veľmi smutná, že sa nechce vrátiť, je to možno aj kvôli tomu, že som ho uháňala,a by sa vrátil lebo som to sama nezvládala a veľmi ho ľúbim. A je to ťažké zabudnúť na neho, hlavne keď ho máte pod nosom, všade ho stretávate, máte spoločných kamarátov a viete o každom jeho kroku, deň čo deň si prestavujem pre mňa hovorové scény ako si nájde dievča a prebehne okolo mňa na aute, ktoré som vyberala ja a pritom naša mladšia dcérka nemá ani kočík (pokazil sa mi)... Platiť platí a slušne, ale aj tak nám to bohužiaľ nevychádza, pretože prvá moja dcérka nie je jeho, má iného otca (alkoholika),ale to je o inom. Veľmi túžim byť opäť šťastnou, ale vždy keď utriem slzy a poviem si tak toto nie, bum už zasa si pomyslím na neho alebo ho stretnem a je mi do plaču. Stále si dávam nádej, že sa vráti, stále rumázgam, že nechcem zasa tretieho chlapa, že chcem jeho a mať krásnu rodinku. Dakedy už naozaj nevládzem ani plakať, najhoršie je, že nemôžem sa ani odreagovať niekde čo ja viem na brušných tancoch alebo u kaderníčky lebo na nič nám neostávajú peniažky.Decká pod stromček nedostali nič, do práce nemôžem lebo mladšia dcérka má len rok, všetko na mňa padá, mám len 22 a už šediny na hlave.Som šťastná, že mám dcérky, je to jediné najlepšie čo som v živote dokázala,ale chcem, aby aj oni mali rodinu. Často krát si nahováram, že otca ako je môj bývalý priateľ nenahradím veľmi ľúbil aj moju staršiu dcérku a veľmi mi s ňou pomáhal. Keďže mal mladších súrodencov vedel ako na decká, prebaľoval, kŕmil, vstával k nim. Rozišli sme sa vlastne len pre nedorozumenie, že jeho mama ma pred celou rodinou ohovorila,ale nenormálnymi intrigami, aj keď pravda z časti vyšla najavo,priateľovi ma zhnusila a on už ma isto nemá rád. Lenže ja jeho stále, ako von z tohto začarovaného kruhu,má zmysel čakať? Alebo ako zabúdať aj keď ho stále vidím, ako sa postaviť na nohy keď som stále doma s deťmi a nemáme na to prostriedky... Čakám na vaše názory a skúsenosti, chcem už urobiť aspoň jeden krok vpred...(brokenheart)