Život ako film

hm... ved si si na to aj sama odpovedala. Sama hovoris (hoci nie takto doslovne), ze vyrovnavanie sa s neverou ma svoje fazy. Ta prva je asi rovnaka u kazdeho. Sok, sklamanie, zufalstvo, hnev, krivda, tuzba zavriet oci a ono to bude prec, alebo rovno toho neverneho partnera nejak potrestat. niekto len stoji a place, iny zase zacne bojovat. je jedno ako, ale zacne nieco robit, riesit. je fuk, ktory sposob zvolis, je to proces, ako sa s tym vyrovnat a k tomu obvykle potrebujes niekoho, s kym o tom hovoris. aby si nasla aj iny pohlad, aby si nasla radu, podporu, nakopnutie, nerypkat sa v tom sama dokolecka, lebo vtedy si obvykle nevidis dalej od nosa (cez hranice tej bolesti). u niekoho tento proces trva mesiace, inde zase par tyzdnov. niekto sa aj so vsetkou pomocou dalej nedostane (a dozivotne si vlecie tu krivdu).
skusas odpustit, skusas zabudnut a nakoniec dospejes k tomu, ze to teba malo posunut vyssie. ze to bola cesta ako sa stat lepsou, co nevidi iba to svoje ego ukrivdene, ale vnima partnerstva a vztahy uz z inej perspektivy. ocakava ine a dava ine.
ale toto uz je faza, ktoru zvladame sami. lebo je len o nas. tu uz nepotrebujeme diskutovat.
tak mozno preto mas pocit, ze riesenia nevier na tomto portali su akesi nehotove a nespravne. lebo tu prebiehaju len tie prve fazy liecenia.
a je fakt, ze niekto zvladne tie prve rychlo preskocit a ist rovno na tu najvyssiu - poznanie. ako ty. niekto nie. a podla mna je nespravne tlacit ho nasilu do tej poslednej fazy, ked nie je pripraveny.
Ked trpi a chce nadavat, ponadavajme si s nim, ale postupne ho jemne dotlacme k tomu, ze toto nie je celozivotna filozofia. ze sa treba zase kusok podat. ked je vo faze riesenia - odpustit, neodpustit, zase to s nim prediskutujme. a zase ho opatrne potlacme k tomu, ze riesenie nie je v tom, ci partner ostane, odprosi, olutuje, ... ale v tom, ako to ona sama pre seba spracuje. ci si krivdu povlecie navzdy alebo z nej urobi dalsi schodik do neba pokoja. a potom nas uz obvykle nepotrebuje. to uz zvlada sama.
takze tak.

Elin,dovolím si nesúhlasiť.Niekedy tá situácia vystane aj bez Tvojho zapríčinenia,aj keď si to nemyslíš.Veď keď má človek manžela,dve ,tri,štyri deti,domácnosť,prácu,tak nemôže stále chodiť ako Jenifer opez.Príde rutina,do toho nejaká nová kočka v práci a chlap,ktorý je trocha labilnejší je zamilovaný,ani nevie ako.....to sa stáva dosť často a nie raz.A takto by som mohla písať ďalej a Ďalej..........Ja tiež nesúhlasím s tým,nadávať na toho .....,alebo tú....Však som to tam aj písala,že ja som asi iná,ale tiež si nemyslím,že za všetko môžem ja,nesprávnym výberom,nesprávnym správaním..Niekedy sa proste stane niečo,čo človek nečaká,zraní nás to,ale aj posilní / nielen nevera, je aj smrť človeka,choroba/ a to si človek tiež vyberá sám?A čo sa týka toho vlastnenia,nie nevlastním nikoho / hovorím za seba/,ale ja keď ľúbim / môjho muža/ ,myslím,že je to na celý život ,ale láska sa nedá vlastniť,láka sa dá iba cítiť.

Elin ono to máš v podstate jedno kto sa ako vyrovnáva s neverou...Píšem to sem preto lebo sama neviem čo som zač a mám pocit že som si prešla hádam nie všetkými štádiami vyrovnávania sa s neverou ale asi viacerými spôsobmi ako sa to dá zvládnuť...Začala som pochopením manžela, pochopením dotyčnej "skvelej" manželovej kolegyne. Potom som sa prehupla do fázy kedy som si uvedomila, že kým ja vyvíjam snahu o pochopenie, kým ja vlievam všetkým okolo seba nádej že to všetko dobre dopadne tak dotyčná si sedká spokojne na stoličke a hompáľa nohami-obrazne povedané a pohládza si svoje ego tým, že jeeeej veď ja to chápem, a aké je to super, že to chápem...Pri tom jej pocite spokojnosti pozabudla na rôzne maličkosti ktorými mi fakt dosť ubližovala, ale taká pekne ukolísaná mojím pochopením si nedala tú robotu popracovať sama na sebe a rovnako ako ja pýtať sa čo by ona mohla urobiť pre to aby zas mne bolo trošku lepšie... Keď som odhalila túto fázu a prešla som si spôsobom, že dobre chápem, ocitla som sa vo fáze totálneho nepochopenia, ignorácie...A prečo? Lebo ma to uspokojovalo dávať dotyčnej aj manželovi najavo aké to je keď sa fakt niekto snaží o pochopenie, o prevzatie zodpovednosti za seba, ale tá druhá strana nie, veď načo keď je tu niekto kto nás chápe...A všetko je to napokon okorenené tým, že ja svojho manžela stále ľúbim, zažila som intenzívny pocit, keď sa človek vzdá svojho EGA v vprospech partnera a pritom objaví ten nádherný moment, že svoje JA, svoje EGO vôbec nestratil, ale získal niečo, niečo oveľa viac...Lásku, ktorá proste plynie bez akýchkoľvek podmienok a ktokoľvek chce môže si z nej nabrať. Úplne chápem ženy ktoré po nevere partnera jačia, vrieskajú, obviňujú toho druhého, len nie seba, úplne chápem aj to keď sa žena akoby stiahne do svojho Ja a hľadá v sebe, proste chápem že možností a štýlov ako sa cez to dostať je obrovské množstvo, je ich snáď toľko koľko je na svete podvedených žien...Podstatné je to kam sa až taká žena dostane...to je to najdôležitejšie...či ostane jej ego malé podupané, sklamané, smutné nešťastné, alebo sa "zbaví" partnera ktorý jej to vyviedol, alebo nájde v sebe to čarovné odpustenie- a pochopenie toho čo toto slovo naozaj znamená...

Dobre si to napísala Elin

Každý je strojcom svojho šťastia.

elin, dievča moje zlaté, a ty si z ktorej galaxie priletela? Prezraď! Balím kufre a chytám najbližší spoj...

Ja ti nevim, Karle. Nemozeme predsa vsetci hned byt genialnymi rezisermi a tocit film na Oscara.
niekto nenatrafi hned na perfektnych hercov, co sa vedia prisposobit poziadavkam, musi ich semtam preobsadit a nie vzdy je po ruke hned dalsi dobry herec. a aj slza semtam vypadne za premarnenymi kilometrami pasky, ktore si moze strcit do trezoru. pretoze su mu dobre len nato, aby sa z nich poucil, ze takto teda nie.
niekto sa skvelym reziserom narodi a ide mu to od ruky. toci si ten svoj zivotny film a je mu dobre. niekto len skusa, hlada spravny zaber, uci sa mat to v oku. niekto musi najst toho skusenejsieho, kto mu ukaze: kukaj, tuto musis v sebe hladat, aby si zvolil tych hercov, co sa ti hodia a tu stoj, ked chces mat dobry zaber.
Je pravda, ze v zivote si urcujeme pravidla my. nemusime sa nikomu prisposobovat, ak nam to nevyhovuje. ale kazdy k tomu poznaniu prichadza inak a v inom case. tak na nas netlac.

Elin.. pekne.. dodam len, ze k takymto zaverom musi clovek prist sam.. to nikto inac nemoze pochopit.. ja teoriu o "ne"vlastneni ovladam, len je velmi tazke v niektorych situaciach uplatnit ju v praxi

Kúpila som si pred mesiacom knihu - pribzdila som pred antivariátom, nechala som malého v autosedačke a "musela" som vbehnúť. Preletela som očami po policiach s ezoterikou, nemohla som sa v tituloch príliš preberať, lebo bol malý vonku, ale vytiahla som knihu "DéJa Vu - pohľady do minulých životov". Na viac ako jednu knižku som aj tak v peňaženke nemala .
Nevedela som prečo, práve túto. Možno kvôli tomuto: "Akonáhle je duša znovu pripravená k novej inkarnácii, stretnú sa duše tých, s ktorými sa máme stretnúť v nastávajúcom vtelení. Prijímajú rozhodnutia, ktoré sa nám zdajú z pozemského hľadiska často prekvapivé. Ak nás napríklad čaká tvrdé ponaučenie, potom sa niekto, kto nás veľmi miluje, môže vteliť s nami a môže byť zdrojom takých problémov, ktoré nám pomôžu prežívať bolesť a zistiť to, čo potrebujeme pre svoj ďalší duchovný rozvoj.......Pohromy, ktoré nás v živote stretávajú, sú prekvapivo často dielom našeho vyššieho ja, ktoré nám pomáha dostať sa späť na pôvodnú cestu. Neustále má na zreteli náš pôvodný plán a akonáhle sa príliš vzďaľujeme pôvodnému cieľu, postrčí nás správnym smerom (choroba, nehoda) alebo nám privedie do cesty správneho človeka." (možno aj toho neverného)

Nevedela som to tri dni rozchodiť - stále som nad tým rozmýšľala: "Ak je človek presvedčený, že si nezaslúži lásku, môže byť uvrhnutý do okolností, keď postráda lásku do tej miery, že je nútený nájsť ju sám v sebe."

Neplačem, rozmýšľam (ale niekedy by sa mi možno skôr uľavilo, lebo niekedy mi dochádza veľmi pomaly )

Do kelu, ja som asi mizerny reziser. Ja dirigujem a dirigujem a moji herci si hraju, co chcu...kde som to robila komparz do kelu?????