Keď som bola decko, leteli céčka. Všetci sme to zbierali, vymieňali, reťaze sme z toho vyrábali. V našej rodine to došlo až tak ďaleko, že sme mali vo dverách céčkový záves! Si predstavte tie haldy céčok, čo sme pospájali, aby sme urobili záves!!!:)
I prišiel Veľkonočný pondelok, i šarvanci od susedov dobehli s vedrom vody, vbehli do bytu, my sme utekali ako o dušu, cez jednu izbu, cez druhú izbu (byt bolo priechodný dookola, mohli sme sa tam naháňať doteraz
) a aj tým závesom sme preleteli, samozrejme.
Pointa je, že sme tým získali nenormálny náskok, pretože chlapci pri pohľade na stovky céčok zabudli prečo prišli. Zostali stáť s očami cez pol hlavy, civeli na ten poklad a jediné na čo sa zmohli bol krátky povzdych: „Toľko céčok...“
Doteraz sa na tom pravidelne s rodičmi rehoceme
Super, som sa zasmiala.
.
jaj boli to krásne časy vystáť si radu na céčka,banány
pomaranče,máso,bla,bla napadlo vás,že naše deti už to nezažijú?nechýba vám to,jasné žijeme v rýchlej dobe,plnej elektroniky,jasné keby jej nebolo ani ja by som tu s vami kávu nepila,ale?!
Ani neviem, či by som chcela zažiť staré "dobré" časy. Doba bola asi fakt pokojnešia, aspoň pre "nevyskakujúcu" väčšinu.
Jediné, čo mi fakt chvýba a súvisí to s radmi na banány je, že sme sa tešili z toho, čo je dnes absolútna samozrejmosť. Niekedy sa pristihnem, ako som rozčarovaná z toho, že v obchode nemajú pór (v decembri!!!).
Veruže sme zhýčkaní.
Súhlas, toto chýba aj mne, to ako sme si veci vážili, no nauč to teraz deti, keď všetkého je. Mandaríniek bolo málo vždy, ale keď boli, boli suprové, teraz ich máš všade, ale trafiť dobré je umenie. No pravda kôstkové boli ja vtedy, ale teraz už sú kadejaké krížence nepodarené podľa mňa, ktorým konkurujú len kubánske pomaranče.
Doteraz neviem, či boli ozaj z Kuby alebo len taká odroda.
A ja som čakala, že sa do nich chlapci zamotali a oni zastali v nemom úžase, aj tak dobre. Dúfam, že sa rýchlo spamätali a dobre vas vyoblievali.