Ako som včera šoférovala v búrke

Sú prázdniny. Deťom vymýšľame program, aby ich mali pestré a aby sme mohli aj do práce chodiť. Deti boli v škôlke, tábore, u babky, mali sme týždeň spoločnej dovolenky... Manžel si vzal dovolenku ďalší týždeň a venoval sa im, potom bol rad na mne. Šla som s nimi za rodičmi do Martina. Nie som veľmi skúsený šofér. Doteraz som chodievala s deťmi buď vlakom (naspäť po nás manžel prišiel autom), alebo nás manžel odviezol tam a vlakom sa vrátil späť do KE a potom zase vlakom prišiel po nás a autom spolu domov (ja som robila na aute len malé výlety po okolí MT).
Tentoraz som sa rozhodla, že nejdem manžela otravovať a šla som sama (prvý raz som šla na dlhú cestu v máji do Vyšnej Boce, takže toto bola vlastne už repríza takejto cesty) v sobotu – cesta ubehla dobre až na to, že sme pred Ružomberkom stáli hodinu a pol v zápche kvôli asfaltovaniu cesty... Takže cesta trvala nie 3, ale 4,5 hodiny a deti v aute už mali toho aj veru dosť...
Domov som mala ísť o týždeň v nedeľu. Ale počasie sa pokazilo a celé nedeľné doobedie bola obloha v jednom ohni – neuveriteľne sa jedna búrka striedala s druhou a sústavne pršalo a blýskalo sa v jednom kuse takmer 5 hodín. Na obed boli správy o stave ciest z okolia Prievidza, Handlová, Žiar nad Hronom, Martin, Strečno, neskôr aj Ružomberok typu – zatopené, vyváľané stromy, neprejazdné, vyhnite sa týmto úsekom, meteorologická výstraha 3.stupňa... A tak som cestu sama autom s deťmi a bicyklom na streche odložila na pondelok (zatelefonovala som kolegyni o ďalší deň dovolenky, vysvetlila stav počasia a situáciu – prispôsobte jazdu stavu vozovky a svojim schopnostiam ).
V pondelok som vyrazila o deviatej, v pohode som došoférovala cez Poprad a Spišskú Novú Ves do Hnilca, tam vyložila deti u kamarátov v „čarodejníckom tábore“, strávila som s nimi pekné 4 hodiny a o piatej poobede som sadla do auta a šla smer domov – Košice. Obzerala som si krásnu prírodu asi po Mníšek nad Hnilcom, tam začalo pršať. Pred Prakovcami už lialo a keď som videla tú strašnú sivotu-čierňavu s bleskami, kam musím ísť, mala som fakt strach. Bicykel na streche mi pripadal ako bleskozvod... vypla som mobil, načo mať ďalšiu nebezpečnú vec pri sebe... Do dediny som vošla do tej najväčšej sile búrky, zastavila som a že počkám, kým to prejde – hahahahaha – to by som sa načakala !!!
Strašne fúkalo, lialo a blýskalo sa. Asi po 5 minútach najväčšia sila búrky trošičku poľavila, tak som sa zaradila za autá, čo šli po ceste. Hneď za dedinou bol úplne čerstvo polámaný les a aj cesta zavalená. Chvíľu sme postáli, strom nejako odlomili, aby sa dalo prejsť aspoň po polovici cesty. Potom až do Folkmara bola cesta celkom dobrá, stále lialo a blýskalo sa, šli sme v kolóne rýchlosťou 40km/h. Bolo len šesť hodín, ale tma... V Jaklovciach bola ďalšia búrka. No vzduchu bolo toľko elektriny, že sa mi v batohu sám od seba fotoaparát zapol – hral a pípal – a vypol – hral a pípal – a zase zapol – hral a pípal – a vypol – hral a pípal....
Stále som mala strach z toho bicykla, že si nesiem na streche bleskozvod – mne by sa v prípade zásahu snáď nič nestalo (Faradayova klietka), ale auto by malo pravdepodobne 4 defekty a potom treba zastaviť – (jeden príspevok vodiča na nete: mne raz blesk odfaklyl antenu jak s autogenom, okamžite sme zastavili, okrem odrez.anteny a nefunkčného rádia som na aute nebadal žiadne poškodenie. Auto som odstavil asi po piatich km.v garáži. Až na druhý den som zistil, že mám defeky na dvoch kolesách. V servise nechápali na dušiach bolo možno sto drobných dierok spôsobené práve tým bleskom. Preto nesuhlasím z názorom, že blesk nejakým záhadným spôsobom preskočí do zeme, jednoducho mokrá pneumatika je spojivo medzi nebom a zemou.) Preto som sa súkala 40 km/h a autá predo mnou mi ušli a ja som bola prvá v kolóne, čo sa utvorila za mnou. Búrka už nebola za nami, ale priamo nad nami. Cesta z Folkmarského sedla dole k Ružínu bola strašná. Šla som prvá úplne pomaličky, stierače nestíhali, zrazu na ceste strom. Nedalo sa prejsť, zastala som. Ten strom spadol pred pár sekundami, prišli autá aj zdola. Vypla som motor, že ktovie, ako dlho tam budeme stáť. Po chvíľke tam už boli asi traja chlapi a uvoľňovali cestu. A zrazu šupa na moje auto. Spadol na mňa strom ! Vyšla som do lejaka pozrieť, bicykel bol neporušený, spadla lieska a iba šuchla ľavú stranu auta, škrabance mi v tej chvíli boli úplne ukradnuté... Poodťahovala som to od auta, ako sa dalo. Asi po 10 minútach bola polovica cesty voľná – ale strašná vec – mne sa úplne zarosili okná a hoci som mala pustené fúkanie na plno, nič som nevidela. Bola som prvá, na tej úzkej ceste na nik nepredbehol, šla som 20km/h a v lejaku a tme som sliepňala cez malé vyfúkané koliečka na prednom skle... A zase strom na ceste. Zastala som a chytila ma panika, že mi spadne nejaký strom na auto... Po chvíľke som zhodnotila situáciu, že sa tento strom dá obísť bez zapadnutia do priekopy... Dole pri Ružíne som zastala, nech ma obídu – a zaradila sa na koniec kolóny – takže za chvíľu mi všetky autá ušli a zase som bola prvá cestou cez Jahodnú. Tade sme šli už po vetrisku, takže stromy už boli popadané, cesta na prejazd auta uvoľnená a nové stromy už nepadali. Obchádzali sme ich aspoň na 5 miestach... Do Košíc som dorazila v sile tretej búrky, strašné blesky a vietor, električky ani trolejbusy nechodili... Zaparkovala som tesne pred vchodom a bála sa vystúpiť... Bolo pár minút po siedmej. A čo to vidím? Otvorila sa brána na paneláku a vyšiel manžel – že už ma vyzeral z okna a tak videl prichádzať auto s bicyklom