Ako vydržať

Nemám problém čokoľvek začať. Veľmi rýchlo sa zapálim pre čokoľvek. Okamžite sa mi v hlave spustia kolieska a už to fičí. Dokonca by som povedala, že si to užívam.

Môj problém je vydržať. Pri čomkoľvek. Môžem robiť hocičo, ale moje nadšenie po určitom čase opadá. Ten čas je rôzne dlhý, od dní po mesiace. Ale vlastne je málo toho, čo by som dokázala robiť opakovane dlhšiu dobu. Nudí ma to, nebaví ma to.

Poznám ľudí okolo seba, ktorí sú na tom presne naopak. Presvedčiť ich do čohokoľvek nového je priam nemožné. Váhajú, zdráhajú sa. Zvažujú. Nechce sa im. Ale potom, keď sa naveľa do čohokoľvek zahryznú, sú jak buldog. Nepustia. Idú za svojim cieľom. Dni, mesiace aj roky.

Delíme sa takto od narodenia? Alebo sa dá prejsť z jednej kategórie do inej? Je to iba o zodpovednosti? Alebo o víziach?

je ideálne, keď sa stretnú dvaja rovnakí? Alebo je lepšie, keď jeden je ten, čo vymýšľa, motivuje, rozbieha  a druhý je realizátor? Ten, čo vie veci doťahovať.

 

Diskusie Naničmama.sk: 

ÚsmevÚsmevÚsmev poznám veru. Poznám. Zunuje sa.

Ale ak je to niečo fakt dobré, tak sa k tomu vraciam.

Vieš čo mi ale napadá? Že je to niečo ako prehnané emócie či očakávania na začiatku. A potom sa to "minie" - tá trpezlivosť, či chuť do daného. Keby to bolo také, že skúšam, či sa mi to bude páčiť ... tak potom to graduje ... alebo absolútne nie.

Napr. ja a knihy. Strašne dobrá kniha. Nadšene začnem čítať, potom preskakujem, prejdem na koniec, pritom mám poriadne prečítanú asi 1/3 knihy, že však dočítam. Vrátim sa na koniec ten 1/3 a hotovo. Dosť. Už tú knihu nedočítam.

A teraz príklad B - mám rozčítanú príšernú knihu. Strašnú. Po každej kapitole sa čudujem, ako to mohol niekto napísať, potom ako preložiť, furt čakám zlepšenie autora. Nedáva to. A prekvapenie - som na posledných 2 kapitolách. Nechce sa mi to ani nejak dočítať ... lebo je to FAKT príšerne napísané, aj obsah je hrozný, aj celé zle, ale dočítam to s menšími problémami tuším, ako keď knihu emotívne silne prežívam. Ako s čistením zubov. Proste nejak automaticky to zapadá mi do života.

Ale je pravda, že milujem hurá efekty Úsmev.

No s tými knihami presne ako u mňa.

ja som taký "živelný typ"

ľahko sa nadchnem ... a idem...moji vravia, že ako odtrhnutý vagón...ale dám veľa vecí do pohybu :-)

a potom je tu môj muž, zealizátor, parťák...

Na mňa platí...."dajte mi pevný bod a ja pohnem zemeguľou....

Môj muž je môj pevný bod

u nás doma je to podobne :) Len teda, u nás mi hovoria: Dejte mi lidi a já to udělám Veľký úsmevVeľký úsmev

Moja vydrž je tiež biedna, takže za úspech považujem, že chodím na jogu tretí rok, podotýkam stále je to joga pre začiatočníkov a seniorov Chichocem saVeľký úsmevVáľam sa od smiechu po podlahe Ale pochopila som, že je veľmi dôležité pre moje zdravie, fyzické aj psychické, s postavou nepohne, ale nedá sa všetko.  a joga je vyslovene prvá pomoc. Dôvod je pre mňa dostatočne vážny, aby som sa na cvičenie trepala, cez 15 km, autom, tam a  naspäť (nerada šoférujem, kvôli tomu, že musím byť pozorná) a často po tom, čo som sa z iného výjazdu vrátila, s dcérou domov. Takže sa mi ozaj nechce, ale ten pocit keď na mňa po joge v zrkadle hľadí iná osoba, za to stojí. To, že po trojdňovej pauze som tam deň pretým, už nie je podstatné Hambím sa Doma sa nedonútim cvičiť.

A skoro rok som vydržala pri trenovani mozgu, pri takom programe, co za den pusti dvakrát po 5 hier. Asi by sa zišlo pokračovať, len stále na neskoršiu hodinu som to posúvala, a chcelo by to asi voľajakú zmenu ...

Inak som sa snáď asi pri ničom nevydržala ... Čo z toho pre mňa vyplýva, najzákladnejší dôvod, je asi zdravie a že treba fungovať, aj hlava aj telo a akosi slabšie fungujú na to, že som relatívne mladá. Jaj, však aj ta moja bezlepková strava, piaty rok, bez oficiálneho potvrdenia lekárom, aj keď to bolo na základe lekárskeho názoru ..., je asi skúškou vytrvalosti?

tá bezlepková je riadna skúška vytrvalosti, to obdivujem. Ja viem, že sú veci, čo mi robia problém a stáôe sa zabudnem, respektíve neodolám. Aj za cenu nasledujúcich problémov.

A joga, to je super, to si môj vzor.

Ako pri bezlepkovej, pokiať môžem čokoladu, puding a upiecť si koláče, tak to sa dá Chichocem saVeľký úsmevVáľam sa od smiechu po podlahe bez chleba prežijem .Hambím sa Bez sladkého mám tuším rekord,vydržala som cca 1,5 mesiaca. Hambím sa Na delenej tak max 3 mesiace, ale tej sa držím, vždy keď sa dá, len raz denne nepomôže. Iný pohyb ...., moja vydrž bieda ... , tvorenie radšej nezačínam , to mám tu akurát jedne šál čo som ešte nedokončial trteí rok, asi vlna nie je ta práva, to skôr pletiem ako relax ..., lebo je to jednoduché a nemusím rozmýšľať ... Inak tiež sa zvyknem veľa vecami nadchnúť, ale dokončovanie katastrofa.

To pletenie treba brať fakt ako relax, ako meditáciu. Nie je nič iné, iba vlna, ihlice a očká. A jemné cinkanie. Kedysi som tu tuším k tomu dávala aj jeden blog niekoho, čo sa vyzná :)

Mám známu, čo pletie výhradne šály. Nič iné. Stále dookola. To jak v Básnikoch, ten maliar, čo maloval "výhradne iba zámek ..."

Ano, niet nad šály Chichocem saVeľký úsmevVáľam sa od smiechu po podlahe, už len zohnať odberateľov a vlnu Úsmev a vyhradiť si na to čas. 

čítala som o postihnutých. V jednom ústave mali pani, ktorá strašne rada vyšívala. Bolo jej jedno čo. A tak v rámci šetrenia, čo cez deň vyšila, to nočná služba vypárala a mohla vyšívať znova....

Tak aj ty možeš šály štrikovať a potom zase párať a štrikovať v iných kombináchiach a vzoroch Veľký úsmevVeľký úsmev

Chichocem saVeľký úsmevVáľam sa od smiechu po podlahe ziadne kombinaci, ziadne vzory, staci strakata vlna Hambím sa Nechce aby som okolo toho rozmýšľala Chichocem saVeľký úsmevVáľam sa od smiechu po podlahe

no ved raz urobís modro biely melír, nabuduce modrohnedý a potom este so zelenou :) Alebo pásiky su este fajn...

 

To je fakt aj ja som to z jedného ústavu počula. Mali obyvateľku ktorá musela robiť stále ručné práce - ona vyšívala alebo štrikovala a tak ked jej už nevedeli čo dať, tak párali to čo urobila. Ale vraj všetci aj personal mali úžasné ponožky a šály lebo toto bola jej parketa. Inač bez tejto práce bola nesmierne agresívna, bola to psychiatrická pacientka a namiesto liekov silných jej stačili ihlice a vlna.

Neviem, vždy som si myslela že vekom človek sa oslobodí od toho že to musím dokončiť a už robí viac s pasie veci ako z takej povinnosti. Mne sa zdá že moji známi to tak tiež majú ako ja, tisíc veci začatých, ale čo ked vždy príde niečo. No možno je to iba tým že ja stretávam podobných ľudí ako som ja.

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.