Civilizácia egoistov

Raz som čítal o istom fašistickom pohlavárovi - správcovi koncentračného tábora. Mal dom v blízkosti tábora, odkiaľ chodil každodenne do „práce“ s onou povestnou nemeckou presnosťou. Jeho pracovnou náplňou bolo zavraždiť za smenu čo najviac ľudí. No a tento človek sa potom, po svojej dobre vykonanej „práci“ vracal nazad domov, kde žil so svojou rodinou priam idylickým rodinným životom. Vraždiaca beštia sa ako šibnutím čarovného prútika dokázala zrazu premeniť na milujúceho otca a manžela.

Tento extrémny príklad uvádzam preto, aby sme pochopili, do akej pokryteckej a až neuveriteľnej podoby môže prerásť ľudský egoizmus, pevne vymedzený iba hranicami lásky k sebe samému, k svojim najbližším a k svojej práci. Žiaľ, v obdobne úzkych, egoistických hraniciach dnes žije väčšina ľudí na našej planéte a práve z toho dôvodu opätovne smerujeme k veľkej celosvetovej katastrofe a do novej noci hrôzy.

Je úplne prirodzené, že každý človek má rád seba samého. Seba samého a samozrejme ešte svojich najbližších. Toto máme doslova v krvi a je nám to bytostne vlastné.

Ale pozor! Ak po celý život zostaneme iba v týchto hraniciach nie je to správne. Je to málo a ak by sme mali nazvať takýto druh lásky pravým menom, no tak v skutočnosti ide žiaľ iba o obyčajný egoizmus. Je to iba egoizmus, úzko vymedzený hranicami vlastného „ja“ a ešte hranicami toho, čo má k tomuto nášmu „ja“ ten najbezprostrednejší vzťah.

Bytostná schopnosť prežívania lásky k sebe samému a k našim najbližším nám totiž nebola daná na to, aby sme v nej uviazli natrvalo. Má to byť určitý živý názorný príklad, nabádajúci nás k realizácii presne rovnakej miery úcty, lásky a ohľadu ku všetkým ľuďom okolo nás. Až týmto sa stávame skutočne ľuďmi!

Žiaľ, väčšina z nás berie vo svojom živote ohľad iba na tri veci: Na seba, na svojich najbližších a  ešte na záujmy svojho pracovného postu, zamestnania, alebo firmy. Tieto tri činitele predstavujú pevné mantinely, v ktorých sa pohybuje všetko naše cítenie a myslenie. V týchto hraniciach je človek schopný prejaviť a aj prejavuje určité porozumenie, súcit, podporu, pomoc, ohľad, ľudskosť nezištnosť a lásku.

Za týmito hranicami sa však všetko radikálne mení. Porozumenie sa mení na nevšímavosť, súcit sa mení na necitlivosť, podpora na využívanie iných, ohľad na bezohľadnosť, ľudskosť na rôzne stupne a druhy neľudskosti, nezištnosť na vypočítavosť a láska na ľahostajnosť.

Žiaľ, takto a nie inak žijú ľudia na našej planéte. Takáto a nie iná je smutná pravda o obyvateľoch zeme, ktorých duševný obzor zväčša nikdy neprekračuje hranicu vlastného egoizmu. Takáto je smutná pravda o ľuďoch, ktorí sa nikdy nenaučili mať tak rád ostatných a brať na nich presne taký istý ohľad, aký berú sami na seba a svojich najbližších.

Takéto konanie však nemožno nazvať inak, ako egoizmom! Pravá ľudskosť totiž začína až za touto magickou, väčšinou ľudí doposiaľ neprekročenou hranicou. Za hranicou prospechu vlastného ja a prospechu mne najbližších.

Pravá ľudskosť je schopnosť brať ohľad na všetkých ľudí! Takéto niečo ale chýba úplne všade! Preto našu civilizáciu nemožno nazvať ľudskou! Naša civilizácia je civilizáciou egoistov! Egoistov, ktorých jedného dňa vlastný egoizmus zničí!

Aby sa tak nestalo, aby veci nedospeli až tak ďaleko, aby sa ľudia stali konečne ľuďmi a dokázali prekonať úzke hranice vlastného sebectva bolo im ako to najpodstatnejšie pre ich vývoj a jestvovanie celej tejto civilizácie darované ponaučenie, ktoré znie: Maj rád ostatných ľudí tak, ako máš rád seba samého! Maj rád ostatných v tej miere, v akej máš rád seba samého a svojich najbližších!

Tieto slová sú rozhodujúcim kritériom a základom ľudskosti! Sú základným kritériom pre mieru ľudskosti osobnej a individuálnej, ale i pre mieru posúdenia ľudskosti celej civilizácie. Nerealizovaním tejto dobrej rady, nezohľadňovaním a zanedbávaním tohto kritéria totiž automaticky otvárame bránu k hrôzam, akou bol napríklad spomínaný fašizmus a akou bude musieť byť nakoniec i apokalyptické seba zničenie pozemskej civilizácie egoistov.

Môže tomu zabrániť iba jediné: prebudenie schopnosti mať rád a brať ohľad na iných ľudí v takej miere, v akej máme radi a berieme ohľad na seba a svojich blízkych. Jednoducho a geniálne povedané: V schopnosti milovať svojho blížneho, ako seba samého!

V pochopení, realizovaní a žití týchto slov je cesta k prežitiu a ďalšiemu jestvovaniu našej civilizácie, avšak v ich nepochopení, nerealizovaní a odmietaní je skryté naše vlastné odsúdenie, naša záhuba a sebazničenie. Čo si vyberieme?

M.Š. Slovenské občianske združenie pre posilňovanie mravov a ľudskosti