Svet sa nemení. Ani my ľudia.
Rozprávala známa o svojej babke. Je to príbeh starý viac ako polstoročie.
Dedko dobre zarábal a tak babka bola doma. Bývali na ulici, kde takto fungovali skoro všetky rodiny. Televízia nebola, rozhlas síce vysielal, ale nechŕlil správy jednu za druhou.
A tak jedno z mála vyžití pre babku boli návštevy obchodu. Chodievala aj 3 krát do dňa. Bo ráno sa muselo po mlieko. Chlebík chodil neskôr. A mäso vozili pred obedom. Vždy sa patrične vyfintila. Rovnako samozrejme fungovali aj jej susedky. Cestou domov sa vždy stretli na jednom mieste. Miestny to nazývali Drbáreň 
. Samozrejme, je jasné, ako také miesto fungovalo. Vždy sa detailne prebralo, čo, kto, kde as kým. vymenili sa recepty, posťažovali sa na manželov a deti. A išli spokojne domov :)
Dnes sme už trochu inde. Do obchodu ideme raz za týždeň. Alebo si to rovno necháme priniesť domov. Ale vlastne tiež máme tú svoju Drbáreň - aj recepty si vymeníme, aj sa posťažujeme, aj zistíme, čo je kde nové. Len keď pred časom bol okruh, o ktorom sa hovorilo obmedzený skôr na dohodenie kameňom, dnes sa nám otvoril. A vieme všetko o všetkom. A o každom. Aj keď po pravde, nie vždy to naozaj potrebujeme k životu. Vlastne rovnako, ako naše babky
No tak neviem, som stará ale nič také ako ísť do obchodu trikrát za deň nebolo iba ked sa svadba chystala. Lenže u nás bolo hospodárstvo a teda roboty nad hlavu, ísť o 4 poobede pre chlieb bola súčasť deti, nesmeli sme zabudnúť. V hrnčeku boli nachystané mince, tak veru chlieb stal málo. V nedeľu niektoré žienky sedeli na priedomí a klebetili a my deti a neskôr mládež sme sa vytrčali pred nimi a chodili sme na prechádzky po dedine, hore na colnicu trošku poklebetili aj my a potom zase dolu.
Myslím že takéto klebetenie nie je zase až tak veľmi hrozné, vraj je to určitý druh odreagovania a vlastne aj ujasnenie svojho zmýšľania. Skôr by som sa bála tých zákernych ktoré vedeli prísť priam do domu a tak pekne zmanipulovať gazdinu a potom útočiť klebetami, povedala by som vedoma manipulácia a že taká bola je naozaj pravda a toto boli tie veci kvôli ktorým sa aj celé rody rozvadili.
Ja som prekvapená aj z terajšej doby, moja známa vôbec nechodí na internet, je už staršia no prekvapila ma, lebo vedela skoro všetko o každom a to je mnoho kilometrov daleko. Vysvetlila mi že jej syn ukazal a tak vie o každom či ma hypotéku či exekúcie, či ma frajera a pod.
Mňa nikdy nenapadlo ísť takto cielene sliediť, lenže ja patrím k tým menej zvedavým ľudom, čím menej viem tým menej môžem prezradiť. Takže áno vždy boli takí ktorí bez podpaľovania nevedeli žiť a potom ostatní ktorí občas preberú susedov či známych, spolu sa zasmeju a idú po svojej práci.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
velice pekné. Aj teraz by nezaškodilo niektoré časti z toho príbehu realizovať. Napr. to, že nemusí žena do roboty 
... zrovna včera sa mi také do uší a hlavy dostalo. Že čo by som ja asi celý deň robila, keby som do roboty nemusela a deti v škole a manžel v práci.
Ale tak hej - vždy sa radí susedom čo majú robiť lepšie ako sám si so sebou rady dať 
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak takéto si aj ja pamätám. Dieťa vyrastajúce na dedine. Babky, tety a ženičky sledujúce, pzorujúce každého koho uvidia, či, kto prejde okolo. Alebo na koho z dediny si momentálne spomenú. Konštatujúce, ohovárajúce, aj chváliace podľa potreby a podľa toho o koho z dediny išlo...Nuž, priznám sa, nemala som ich veľmi rada.. vlastne, nemala som ich vôbec rada. .Najmä vtedy nie, keď som sa od iných dozvedela o sebe niečo, o čom som ja sama vôbec nevedela...Ale také už boli - aspoň v našej dedine vtedy - pred päťdesiatimi aj viac rokmi...Neviem, ako je to tam teraz, dávno už nežijem na dedine,.. ale myslím si, že veľa z toho čo bolo vtedy sa nezmenilo. Myslím, že na dedine, kde takmer každý každého pozná, ohováranie, klebetenie nikdy neprestane.Aj keď už ženičky nechodia do obchodu trikrát za deň. Svet sa v tomto prípade naozaj nemení, ani my ľudia.
