Konečne som našla lenivejšieho tvora ako ja

Už som písala, že som začala behať. Prešiel týždeň a ešte som to nevzdala. Som v šoku zo samej seba, lebo som neverila, že mi to vydrží dlhšie ako dva dni. Stále behám so psom, lebo si neviem predstaviť ako to ráno zvládnuť inak.

Po týždni som prišla na toto:
Behanie nie je zlé. Zatiaľ nemôžem povedať, že je to super, ale pre túto chvíľu mi stačí, že to nie je zlé.
Behať so psom nie je sranda. Pes sa motá popod nohy, skáče na mňa, moje krásne baby-blue tepláky sú po dvoch dňoch zaprasené ako keby som nechodila behať, ale plaziť sa.
Obtiahnuté tepláky sa volajú „džegínsy“. To je už čo za sprostosť? Nevadí. Volám to aj naďalej tepláky.
Pes je lenivý ako voš.
Pes je múdry. Po pár dňoch zistil, že istá konkrétna kombinácia oblečenia a obuvi znamená behanie.

Už tretí deň s ním bojujem a snažím sa ho dostať von. Jeho návyky sa zmenili.
Predtým:
Ráno od šiestej behá okolo postele a olizuje mi nohy, šťuchá ma ňufákom a snaží sa ma dostať z postele.
Vstávam. Za 10 sekúnd som oslintaná.
Pes skáče okolo mňa, presun na wc je boj s besným zvieraťom, ktoré sa teší, že ide von.
Obliekam sa, snažím sa udržať rovnováhu pri obliekaní nohavíc. Je to ťažké, keď na vás stále skáče pes. V tomto stave pes stráca sluch, nereaguje na žiadne povely.
Beriem obojok. Prejavy radosti sa menia na záchvaty šialenstva. Občas to vyzerá tak, že pes nie je v poriadku a jeho rodičia boli zrejme súrodenci, čo zanechalo na potomkovi následky.

Teraz:
Ráno o šiestej behá okolo postele a budí ma štandardnými vyššie uvedenými metódami. Keď vstanem zalezie pod stôl a pozerá sa ako keby ma videl prvýkrát. Prvé ráno s týmito príznakmi ma viedlo k domnienke, že je: chorý, niečo vyviedol a čaká kedy na to prídem. Ani jedno sa nepotvrdilo.
WC zvládam rýchlo, popod nohy sa mi nemotá žiadne zviera. Obliekam sa taktiež rýchlo, pes leží pod stolom.
Beriem obojok, volám psa. Zrejme zvyk a potreba čúrať núti psa opustiť neochotne bezpečný úkryt pod stolom. Plazí sa smerom do chodby.
Všetko sa odohráva bez bežných prejavov radosti a extatického poskakovania pri dverách. Pes sa vracia rýchlym krokom pod stôl.
Budím chlapa aby mi pomohol dostať psa z domu. Používame ľstivé úskočné metódy v podobe psích keksov.
Pes obozretne a s evidentnou neochotou vylieza spod stola a žerie keks. Využívame situáciu a dávame mu vodítko. Pes ide von.
Pes trpí. Hľadá všetky možnosti úniku. Obľúbenou stratégiou, ktorej zabráni len vodítko, je postupné zaostávanie za bežcom v nádeji, že bežec je debil a nevšimne si to.
Poučená frajerom, ktorý sa so psom pokúšal športovať už niekoľkokrát viem, že nesmiem poľaviť a psa musím mať pod kontrolou.
Cestou domov pes beží normálne a netrpí. A ak trpí, tak to nedáva znať. Zrejme vie, že doma zalezie pod stôl a nebude musieť behať.