Pôvodne som napísala reakciu vyvyke a lydushi, o tom, že im pripomínam keywest. Rozpísala som sa pri káve, a povedala som si, že by som to asi mala dať zvlášť. Ako vidím, nie som tu sama s predlhými riadkami
, nemám rada vysvetľovanie na "viackrát". Mám aj iné povinnosti, môžem zabudnúť o čom to bolo, potom sa opakujem a nudím. Nie je záruka, že nebudem nudiť aj vás
.
Odpoveď, či som alebo nie som tá a tá, som začala písať takto /bolo to v príspevku vachny "až ma striaslo", len pre info, aby ste vedeli k čomu "táram", lebo sa mi to nechce prerábať/:
Ale ona písala oveľa stručnejšie, nie
Rada sa s ňou stretnem ak bude možnosť, možno sme duchovné sestry, ktovie
Asi mám také obdobie, možno problém sama so sebou. Jednoducho ma štve ak okolo niekoho chodíme, donekonečna ľutujeme a nechceme vidieť viac.
Táto dievčinka potrebuje pomoc, tak ako potrebuje Ľubica a mnoho iných. Nejako sa to na tejto stránke "rozľútostilo", tak nebezpečne, že naša ľútosť narobí skôr zle.
Môžete sa na mňa kľudne hnevať. Neverím, že tú básničkú písala v 14, v takom znení ako to dala sem.
Romantizmus sa spája s tragédiou, či pochmúrnym vnímaním, a sme k tomuto najvnímavejší v období -násť. Dajme tomu, že začiatok básne napísala v 14, ten koniec už určite nie, alebo to teraz zmenila. Akokoľvek tragicky, romanticky, či ako mládež sníva, objaví sa tam bolesť, slzy, trýzeň, nesmierne utrpenie, straty...a čo ja viem čo. Ešte som však nikdy nečítala, že by ten druhý trpiteľovi nadával, a to som toho prečítala naozaj dosť, aj "profi" autorov,ale aj básničiek "len tak". Taký istý nezmysel sa mi zdá, že v básni použije výraz "naj-kamoškou" /v romantickom rozjímaní, výraz na hony vzdialený romantike v akomkoľvek veku/. Keby vtedy napísala s "inou", alebo tou "druhou", hociako inak. 14-roční môžu napísať krásne básne, nemusia sa držať pravidiel, môžu tam byť chyby, všetko pripúšťam. Pamätám si mojich 14, dokonca mládeži veľmi fandím. Myslím si však, že ak niekto začne báseň prudko romanticky, tak tam nevtrepne "takú haluz", jednoducho ani mu to nepríde na rozum, a použije iné výrazy, možno neokrasané, ale iné. Aj 14 by cítila, že to jednoducho nesedí.
Ak by to písal 14 ročný, či -ná raper, hip-hop boy, či v takom to štýle, tak tam potom sedí výraz "naj-kamoškou", aj nadávky, aj hrešenie, tam mi to vôbec rušivé nepríde, je to namieste. Existuje aj šanca, že Vachna je absolútna výnimka vo všetkom a žeby raperka?
Nepáčia sa mi posledné dva, či tri riadky. Nie, že sa mi nepáčia preto, že sú napr. "škaredé", mňa zase striasa pri nich, kam to dievča smeruje. Ak ste si všimli, na konktrétne podnety neodpovedá, na také, čo by jej mohli pomôcť, stále sa "zabára" hlbšie do niečoho čo jej veľmi uškodí. Nerada píšem, čo konkrétne sa môže vysomáriť, lebo mám názor, že netreba dopredu hovoriť. Chcem tu len písmenkovo "zakričať", že ju treba už zastaviť inou formou pomoci, ako pofukovaním, potľapkávaním.
Dovolím si povedať, že takmer 90per. ľudí v živote prešlo rozchodmi a stratami lásky, rozvody sú menej, no preto ešte život nezastal. Život môže zastať vtedy ak niekto kričí o pomoc, sám je zmätený, nepočúva sám seba čo hovorí, a všetci okolo ho len ľutujú aký to chudáčik.
Nikto nie je zodpovedný za svojprávneho iného dospelého.
Urobila som tu "laický, hrubý, možno neokresaný, literárny" rozbor. Môžete mať názory ako chcete. Toto je môj. Ako som spomenula pri Ľubici, možno zmením aj tento, ak sa objavia nové fakty.
Zdá sa mi, však, že tí ktorí potrebujú najviac pomoc sa faktom najviac vyhýbajú. Nehovorím o faktoch, ktoré by prezradili ich identitu. To je nezaujímavé, o faktoch, ktoré by nám pomohli vidieť ich príbehy a príčiny prečo sa dostali tam, kam sa dostali reálnejšie.
Je tu veľmi veľa žien, ktoré zažili, či zažívajú väčšie trápenia, keď nie väčšie, dlhodobejšie. A utrpenie sa často nemeria len veľkosťou, ale aj dĺžkou. Tieto ženy sa vyplačú, posťažujú, prečítajú príspevky, vyberú si to čo potrebujú, mám pocit, že sa poučia, potešia, pookrejú a idú ďalej. Sem tam nám tu oznámia niečo veselé, pozitívne. I keď majú mraky a búrky okolo seba takmer stále, nezabudnú sa usmiať niekedy na slnko, ktoré vykukne.
Moje doterajšie skúsenosti s ľudmi a problémami akéhokoľvek druhu sú, že čím naozaj väčšie, ťažšie, bolestivejšie problémi, či male, ale dlhotrvajúce, ľudia znášajú s pokorou, nariekajú, ale nie hystericky, usmejú sa pri slovku podpory, snažia sa, robia všetko možné aby sa dostali z lesa, či na kopec a uvideli slnko.
Asi je nejaká "iná" koncentrácia vzduchu, v poslednom období sa tu objavilo pár príbehov, ktoré sa v kuse ťahajú. Môj pocit je, že aktéri týchto príbehov síce natiahnu ruky, že potrebujú pomoc, no zostanú sedieť v tom lese, či jame a nebudú riskovať doškriabené nohy, či otlaky, aby konečne to slnko uvideli a začalo na nich svietiť. Do príbehu poloo som sa už pre istotu radšej nezapájala, lebo je to tiež na dlhé lakte, a aj iné.
Aktéri týchto "príbehov" a diskusií potrebujú zvyčajne naozajstnú odbornú pomoc, len ich problém je, že nechcú veľmi vidieť a počúvať, akoby im vyhovovalo stále dokola sa točiť na tom istom mieste. Určite im to nevyhovuje, len nemajú síl ako vyjsť a preto nevnímajú rady, a znovu sa opakujem, pofukovanie ich zbytočne drží v bludnom kruhu, to je to čo stále očakávajú, poznajú, že im to dočasne pomôže. Robíme doslova medvediu službu, a ja by som bola najradšej, keby sedeli niekde a riešili ich problémy s niekým konktrétnym, kto dokáže objektívnejšie zhodnotiť, čo potrebujú a kde začať najskôr. Za určitou hranicou net už nepomôže.
Napísala som, čo som chcela, v najlepšom treba prestať a dúfať, že sa niekto nájde kto pochopí o čo sa tu snažím, a možno bude pokračovať.
Keď už som sa toľko rozpísala, mohla by som aj niečo o sebe, že? Ak to teda niekoho zaujíma.
Rodičia sa rozhodli, že sa budem volať Hagar, tak sa aj tak volám, nie je to prezývka. Nič originálne mi neprišlo na um, tak som nešpekulovala.
Na stránku sa pozriem možno asi tak trištvrťroka. Chcela som pôvodne napísať, že som žena v “najlepších” rokoch, medzi 15 a 50. Pravdu povediac, mnohým maminám na stránke by som mohla byť mamou a ich deťom babkou. Stránka sa mi veľmi páčila, aj pestrým zložením, vekovým, ale aj typovo. Okrem chlapcov, ktorí sa tu mihajú stale častejšie a častejšie, sa mi páčilo, že sem pozrú naozaj ženy a dievčatá od 15 do nekonečna. Vidím v tom úžasný priestor na rôzno “generačné” názory a porozumenie.
K netu sa dostanem sporadicky, mám takú rozlietanú prácu, pár mesiacov mimo civilizácie, pár dní, či týždňov oddych v “civilizácii”. Aj preto som doteraz pravidelnejšie neprispievala. Priznávam, že prispievať ma “vyprovokovali” práve posledné príbehy, kde sa to točí v kuse na jednom mieste.
Veľmi sa to tu omladilo s prispievateľkami, a zdá sa mi, že aj názory sú preto trochu iné, niekedy radikálnejšie, niekedy vychádzajúce len z toho čo sme zažili v mladom veku.
Nechcem tu nikoho deliť na “mladých, či starých”, to záleží na tom ako sa človek cíti. Od mlada som neznášala neochotu “vyššej” generácie počúvať mladších, a agnoranciu “mladých” zobrať si akékoveľk ponaučenia od starších.
Bola som, a doteraz som zástancom minimálne vzájomné vypočutia, najlepšie je, ak si obe strany dokážu niečo zobrať.
Bola som aj ja radikálná, prudká, ostrá, chcela som spasiť svet, alebo aspoň okolie, no sem tam som sa snažila aj vnímať druhých.
Život prinesie všeličo, na človeka sa nalepia skúsenosti, vidí mnoho iného, rieši kopec problémov a samozrejme, že aj mení názor.
Aj ja som menila názory, obrusovali sa hrany. Svojím spôsobom som však zostala I tak radikálna. Vidím veľa vecí aj z inej strany, mládež sa mi zdá niekedy presne taka ako všetci o nej hovoria “iná”, niekedy nevnímavá, nepoučiteľná, že svet je gombička. Beriem to tak, že im fandím, sú mladí, musia sa učiť, získavať skúsenosti a aj trochu takí akí sú, aby tí starší nespali ako na vavrínoch, aby nestratili akúkoľvek akcieschopnosť. Dobré to je tak ako to, treba sa neustále pokúšať o rovnováhu.
Môj pocit bol, že na tieto ťahajúce sa príbehy častejšie reagovali mladší, ak nie častejšie, tak jednoznačnejšie, či sa snažili pomôcť, ale akoby sa báli kritizovať, či povedať niečo iné, alebo hľadať aj iné súvislosti. Nie som proti, je to super. Len kde sú všetky tie naničmamy, ktoré by mohli povedať, že chápeme, ale život je jednoznačný, môže sa udiať to či to, skús toto, alebo tamto.
Dalo by sa povedať, že som zástancom otvoreného dialógu na všetkých frontoch. Nie však monotónneho. Dialóg, ktorý posúva vpred by mal byť niekedy ukľudňujúci, plný porozumenia, niekedy konštruktívne kritický, taký ktorí ľudí postrčí. V každom prípade však musí zostať dialog, je zlé ak sa z toho stane monológ.
No už musím naozaj končiť, lebo som tu “monológ” vyprodukovala ja.
Keď som sa tu už tak rozbehla, chcela som “povedať”, že toto som ja. Môžete a nemusíte mi veriť, keywest nie som, a prečo vlastne už neprispieva? Niečo mi uniklo?
Pekný deň.
Ahoj, Hagar,
pred nejakym casom som zaregistrovala, ze v Afrike sa rozbiehaju nejake projekty na podporu podnikania zien. Moc som tomu pozornost nevenovala, pochopila som to ako mikropozicky napr. na nakup semien a sadenic polnohospodarskych plodin. V Oslo na busoch som teraz videla velke reklamy, podla ktorych som usudila, ze sucastou takychto projektov je vytvaranie obchodov s plastovymi a gumovymi hrackami. Vies mi povedat, ci som to cele blbo pochopila, alebo...???
(Fakt si nepamatam ani len o aku organizaciu slo - predpokladam, ze na podobnych projektoch pracuju mnohe...)
tak nejak to bolo, pozicky boli take, ze 50$ a pod.
ale mylsim, ze to bola seriona firma, ziadna dobrocinna organizacia ...
dokonca mam pocit, ze ten chlapik za to ziskal nejake ocenenie ... hmm ... viem, kde som to priblezne citala, ale po nemecky.
Robíme to podobne. Z rônych dôvodov nemám rada veľké oficiálne charitatívne organizácie. Nepáči sa mi, ak sa ľudom roky všetko základné rozdáva a naučia sa len čakať, čo kedy kde dostanú. Vysvetľovať to nemusím, všetci poznáte - princíp Rómovia . V Afrike je to v oveľa väčšom, to má však aj iné dôvody ako len to, že nevedia ako na to. V takýchto spoločnostiach sa oveľa ľahšie udržuje napätie a v prípade potreby vyvolá konflikt. O tom inokedy.
Naším princípom je zohnať peniaze od rôznych "menších" či "väčších" konkrétnych prispievateľov, pokryť nimi základné výdavky a učiť ľudí, čo môžu robiť, ako to môžu robiť sami, čím sa dá uživiť, učiť ich, že sú schopní, že môžu dokázať všetko čo chcú. Ženy učiť, že netreba celý život obskakovať mužov, ktorí len sedia a čakajú kto bude za nich robiť. Žena v Afrike sa musí často postarať o seba, rodinu a ešte aj "jeho veličenstvo", ktorý nebude robiť hociakú robotu, a doma si ani lyžičku neprinesie k jedlu. Asi by sem bolo vhodné hodiť článok o mužoch inde ako v Európe, tí európski sú napriek všetkému zatiaľ naj-.
Keď ma chytí nejaká humorná múza, niečo skomponujem.
Zatiaľ sa majte, dneska frčím.
Ahoj Hagar. neviem co si vygooglovala, ale bohuzial ta musim sklamat, lebo pravda bude v tych dvoch %. s Humennym nemam nic spolocne a bola som tam len raz v zivote na kamosovej svadbe
Zlá dedukcia. Skanzenov na Slovensku nie je veľa. Svadba bola "u vás" na skanzene, nie? Spomínala si stále Košice, asi nie je predpoklad, že svaba bola na Strednom Slovensku, kde je viac skanzenov. V Humennom je skanzen priamo v meste na kopci. Ďalší skanzen na kopci je Vlkolínec. Podľa tvojej foto je to na kopci Za Humenné hovoril aj fakt, že je tam Eurocanis, kde robia oficiálne skúšky psov na canisterapiu, a tie sa všade nerobia, ako uvádzaš dokonca ani na veterine. Predpokladala som, že tam budeš prinajmenšom členka klubu, keď si tu prezentovala tvoj záujem o canisterapiu. Ak nie si, to ma potom prekvapuje, ale to je na tvoju škodu. Potom je možné, že si v tom Humennom bola len raz na svadbe. Prílišné uvažovanie, zmýlila som sa. Nie som neomylná.
Ostatné, to boli tvoje príspevky čo si kde poposielala, lebo ako si napísala nick máš dávnejšie a pod ním sa prihlasuješ.
To som sa určite nezmýlila, nevidím v tom však podstatu, vyťahovať, naťahovať sa s tým, dokazovať, zbytočná strata času. Niečo som spomenula v mojich príspevkoch, ty si však vtedy nezareagovala, možno si len pozabudla, že si to nepísala tu. Nič sa nedeje.
Podstatné je, aby bol človek predovšetkým sám k sebe úprimný.
to je v pohode, clovek si lahko nieco domysli . zelam stastnu cestu
Hagar fakt...kam ides? Kami tebe sme pisali na art mame taky navrh, kukla si to?
Do Etiópie
Jooooj, pozdravuj Etiopiu...
Pred tisic rokmi bola na nasom JRD delegacia z Etiopie, ja ako zvazacka som v ramci kulturneho programu recitovala nejaku budovatelsku basen. Neviem, ci som bola tak dobra recitatorka alebo bola tak presvedciva moja suknicka (skladala som v nej pioniersky slub) ,no Etiopcania, sediaci za predsednickym stolom pod javiskom tlieskaliiiiiii...
A s jednym z nich som si chvilu pisala, poslal mi pohladnicu z Adis Abeby so sprievodom iskriciek ci pionierov...
To bolo daaaaaaaavno...
hagar,skoda,ze sa ides odmlcat..budu mi chybat tvoje prispevky,naozaj som ich najradsej zo vsetkych citala si realistka co stoji pevnymi nohami na zemy vies pomenovat veci spravnym menom,uvazovala som nad tym co robis...vies take otazky ako si sa tam dostala co tvoj sukromny zivot a tak...podla mna tvoja praca je skor poslanie...moja dcera ma velke socilne citenie na buduci rok maturuje a chysta sa na vysoku skolu..chcela by studovat nieco v tomto style...mozes mi dat niejaku radu???dakujem
Aj keby som chcela, asi by sa mi veľmi nepodarilo poradiť.
Jediná škola na takéto je "život". Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že ak chceme čo najúčinnejšie pomáhať, tak treba stáť pevne na tých vlastných nohách, ako píšeš. Znamená to asi toľko, že človek sa musí postarať sám o seba, svoj život a potom môže pomáhať. Hlavne by sa mal zabezpečiť materiálne, je na každom koľko toho potrebuje k životu.
Študovať napr. sociálnu prácu, alebo niečo v tomto, a ledva sa uživiť, či prežiť, to dokážu len naozaj výnimky, ale to nie je isté. Každý človek po čomsi túži, učí sa. Mladí chcú aspoň kúsok luxusu, alebo niečo iné materiálne. To je v poriadku, časom možno zmenia priority, ale je to človeku prirodzená.
Moja teória je: na to aby človek mohol robiť "charitu", nemôže žiť on sám z tej charity. Alebo na to aby sme mohli rozdávať, musíme byť bohatí. Nemusím mať milióny, stačí ak mám aspoň strechu nad hlavou, možno elektrinu, možno chladničku, možno TV na oddych, alebo si môžem dovoliť kúpiť knihy, jesť. K tomu len moje obľúbené slovo - je to relatívne.
Či je moja práca poslanie? Niekto to tak môže vnímať. Svojím spôsobom som neustála rebelka, povedala som si, že už chcem robiť aj to čo ma baví, a čo by mohlo mať zmysel. Skúšam čo sa dá.
Dcérka nech si vyberie takú školu, ktorá by ju aj bavila. Pri výbere môžete spolu porozmýšľať čo sa s takou školou dá v budúcnosti. Kľudne by som odporučila "ekonómiu", niečo ako financie, podnikanie, môže byť účtovníctvo..ja už neviem aké sú odbory teraz a hlavne ako sa to všetko povie po slovensky, alebo niečo ako "business administration", prípadne v kombinácii s právom.
Len samotné právo by som neodporúčala, takisto napr. aj filozofiu, či žurnalistiku študovať napr. len na Slovensku, či v Čechách. Niežeby to nebolo kvalitné.
Ide o jazyk a s tým spojené súvisloti. Absolvetni týchto odborov majú neskôr viac roboty nájsť uplatnenie práve preto,že sú profesionáli ale iba v tom jazyku.
Ak humanitné odbory, skúsiť študovať vonku, najlepšie AJ krajinách, a rovno skúsiť GB. S právom, či žurnalistikou vyštudovanou tam, si prácu nájde kdekoľvek, a určite sa neskôr môže orientovať aj smerom k "charite" alebo nejakým projektom, určite by našla prácu aj v takých medzinárodných organizáciách. Ak nie celé štúdium, skúsiť aspoň jeden rok-dva vonku.
Ekonómia je vynikajúca preto, že tam získa prehľad o veľa veciach dosť podstatných pre "pomáhanie" iným - ako fungujú finančné toky, robiť rozpočty, náklady, výdavky, analýzy, business report, rôzne "study". Nezdá sa to, je to dosť dôležité. Aj keď by človek nerobil priamo rozpočty, bude rozumieť o čo ide a nikto ho neoklame, bude si vedieť veci organizovať.
Určite dôležité je vedieť "organizovať", zvládať stress, tlaky, všeličo možné. To sa ale učím neustále aj ja.
A konkrétna práca s ľudmi? To chce vnímavého človeka. Nikde nie je záruka, že ten kto študoval presne prácu s ľudmi, psychológiu, či tú sociálnu prácu, alebo hocičo iné, to bude vedieť robiť.
V tomto smere je moja skúsenosť taká, že nemusí mať x odborných skúšok, stačí mať prehľad, možno dobrý všeobecný prehľad, možno nejaké tie skúšky z psychológie a iné vhodné pomôžu. Predovšetkým musí tá osoba chcieť, musí mať cit a byť pripravená vnímať.
Veľmi ťažko sa píše, čo a ako. Podľa mňa, ktokoľvek tvrdí, že musíš študovať to či ono, sa len vyťahuje, že tomu rozumie.
Obyčajná charita - navonok obyčajné "dávanie", je tak nesmierne citlivý a komplikovaný "organizmus". Jedno či na Slovensku, alebo niekde v buši, či púšti.
Bola som nadšencom OSN, a dcérskych organizácií a mnohých iných, mala som úžasnú predstavu, čo chcem robiť, ako to chcem. Postupne ako som sa zaujímala, bola som sklamaná, znechutená. Nechcem tu nikoho od ničoho odrádzať, každý by si mal vybrať to čo chce.
Osobne som bola sklamaná predovšetkým z toho, aké peniaze sa dokážu získať na charitu, a len zlomok sa z toho vždy použije skutočne pre tých, pre ktorých to bolo "získavané". Preto som tak trochu rebelka, že to chcem robiť inak. "Charita" je aj o politike, a veľmi to je spolu prepletené.
V každom jednom konflikte na svete, kde sa deje niečo nepekné, je niečo "ukryté". Určite to je ropa, plyn, zlato, diamanty, urán, siahodlhé strategické pobrežie s množstvom kreviet, ktoré daná krajina vôbec neloví a vo svete idú na dračku. Nie sú etnické, či náboženské konflikty, tie sa používajú len ako zámienka na vyvolanie nepokojov a nikto si nevšíma iné a potichučky sa už berie, alebo bude brať. Za všetko, napr. taký Darfur, dokonca aj miláčik G.Clooney sa tam angažuje. Je to síce pekné, pre niekoho je však "krajšie" obrovské územie s ešte väčšími zásobami uránia a plutónia, k tomu Francúzi a Amíci, k tomu židovská business lobby, kdeže hladujúce deti.
Študovať sa dá hocičo na tému "sociálne", ale naozaj pripraviť sa na tú prácu, na to nikto nedá presný návod. Dcérku ani teba som nechcela odradiť, skôr pripraviť.
Ak ju to zaujíma super. Môže v tom pokračovať ďalej, nemusí to pustiť za hlavu. Nech vníma svet, nasáva informácie, môže kombinovať, špekulovať, spájať fakty. Musí sa dokázať spoľahnúť sama na seba. V pohode môže vyštudovať aj techniku ak ju to baví, a nakoniec sa pohne tým smerom, ktorým chce. A zíde sa jej to keď bude učiť černoškou používať PC, alebo zostrojiť si niečo jednoduché, alebo..alebo...
Najlepšie je študovať niečo konkrétne a potom robiť "abstraktné", nie naopak.
K tým jazykom. Nie každý je svojím spôsobom dobrodruh, nie každý sa rúti do sveta. Niekto chce robiť veľké veci na malom území, takpovediac doma. Dcérka možno bude chcieť zostať na Slovensku. Aj tam sa dá urobiť veľmi veľa, veľa projektov. Horšie to je s financami, ľudia /hlavne podnikatelia a firmy/ ešte nie sú zvyknutí dávať len tak a dosť, ako inde. Peniažky treba zohnať, projekty vypracovať. K tomu je treba tiež iný jazyk, aj trochu podrezaný, konkrétny, argumentačný, ale aj inojazyčný.
To už aby ste pomaly sedeli na nete a získavali všeobecné informácie a rozmýšľali,čo by ju bavilo najviac. Nech si pohodovo vyberie, ale na tie jazyky nech nezabúda, veľmi potrebná a osožná to vec.
Neviem, možno čítala, ak nie nech skúsi od P. Coelha: Alchymista - tam sa hovorí o univerzálnom jazyku Duše sveta a súvislostiach, ktoré sú navonok od veci, ale posúvajú nás stále ďalej do nášho cieľa.
Napísala som toho priveľa, konkrétne neporadila, ale to sa ani nedá. Dcérka si určite vyberie správne a podľa možností.
dakujem,dakujem, precitala som si to zo zatajenym dychom..myslim,ze si to ako vzdy zas spravne pomenovala..ine je chciet a ine je robit...mnohy z nas pozeraju na svet cez ruzove okuliare a preto sklamanie tak boli..dcera je mechanicky typ,predmety ktore sa ucia citanim jej idu vynikajuco,pri ktorych musi rozmyslat tie idu tazsie ja vravim,ze jej chyba logika napr.jej sa vtipy nerozpravaju ale vysvetluju ma dar reci a vie sa predat.Slovencina jej ide vynikajuco zvazovala aj lingvistiku...priebezne zhaname informacie o roznych vysokych skolach..maturovat ide z NOS-ky,slovenciny,anglictiny,psychogie.Tak uvidime co si nakoniec vybere...tvoj prispevok som jej linkla a prave si ho cita..nedavno sme pozerali jeden dokument myslim,ze to bolo z indonesie a velmi ju zaujala tamojsia problematika..a vtedy sa ma spytala ci by mi nevadilo keby odisla za takou misiou..no neviem ako by som to zvladla ja..to vies jedno dieta...ale ona sa musi rozhodnut a ja to musim respektovat..ale nebolo by mi to jedno...dokonca mi povedala,ze by chcela mat cernoske dieta...ale ako som pisla nestaci chciet treba aj uskutocnit...no uvidime buduci rok....ako sa vravi male deti male starosti velke deti velke starosti...
Z NOSKY A PSYCHOLOGIE? Nie je psychologia sucastou Nauky o spolocnosti? Ja som maturovala z toho isteho, len miesto tej psychologie som mala programovanie. Dobry vyber. Chvalim Martinku A nech si pozrie na tych VS aj predmety -lebo nazov odboru moze byt zaujimavy a na skole zisti, ze to, co z duse neznasa, z toho ma najviac skusok.
no ved prave preto hladame rozne fora a diskusie tam sa docitas od konkretnych studujucich...ja by som ju dala aj za herecku..lebo ona aj herecka je... o tej noske to neviem,ale takto mi to vravela,ide maturovat na buduci rok bude mat seminare a tam si mala vybrat predmety z ktorych bude maturovat tak si myslim,ze ta psychologia bude rozsirenejsia nez je v NOS-ke...ale o tom by ti ona vedela povedat viac...na aku skolu si chodila ty konvalinka??
Vselikam 
Masmedialna komunikacia v Trnave, zurnalistika v Nitre a Predskolska a elementarna pedagogika v Nitre. Vsade som ukoncila 1.rocnik, prerusila a viac sa nevratila - do posledneho sa vraciam.
Vravim to preto, lebo hoci som cely zivot tuzila byt novinarka - po skusenostiach s tamtymi dvoma skolami... Skoda reci. Su to shitne nenarocne skoly, ak ma dcera vysoky tvorivy potencial, nech ide na scenaristiku na VSMU (kebyze mam zase 18, uberam sa tymto smerom). To je moj sukromny tip Celkovo humanitne odbory su na velmi nizkej urovni - aspon tie nitrianske. Teraz mi to vyhovuje, kedze musim sklbit rodicovstvo a studium. Ale ak od skoly pozaduje viac, radsej nech sa obrati inde
konvalinka dik za typ...pozrieme sa na tu scenaristiku...
Čo ako viem Kamilka? Ide na mňa nejaký útlm, ak myslíš narodeniny, že ako viem, to je veľmi jednoduché. Si prvou naničmamou, nie? Stačí mrknúť koľko týždňov si zaregistrovaná ty.
Pravdupovediac, mám aj ja teraz nejako hlbokodepresívno, citovo a neviem aké obdobie, v zrovna v takomto čase sa mi veľmi nechce písať o sebe. Do stránky so sa začítala, keď mi je spomenula jedna tiež mamina. Sem tam sme spolu "hodili" reč, niekedy dlhšiu, niekedy kratšiu. Už som spomínala, čítala som to tu dlhšie, nezaregistrovala som sa, lebo sily som sústreďovala aj na iné. Zároveň priznávam, že sa mi nechcelo registrovať od hocikiaľ, ale to sú iné dôvody na dlhé vysvetľovanie, možno raz. Skrátka, dostala som sa na chvíľu do civilizácie nie pre oddych, aby som dotiahla niektoré iné veci. Raz za rok, či dva sa s touto mojou priateľkou aj stretnem. Stretli sme sa, pokecali, aj "o vás". Ja trochu pobehala, povybavovala, medzitým bolo treba sedieť za pc, pracovať. Dobrá duša mi hovorí, že ak chcem môžem pár dní pobudnúť u nich, že môžem pracovať a v prestávkach sa môžeme porozprávať, že ona sa veľmi bude tešiť, lebo má malé deťúrence, že jej dobre padne zmeniť stereotyp. Zostala som, pre mňa pohoda, milú rodinku nám však prikvačila nejaká sopľavo-kašľavo-teplotná pliaga. Písala som si teda svoje veci, sem tam odbehla a skontrolovala pacientov a tak dokola.
Moja hostiteľka vo svojej nočnej nedospatosti, chtiac sa udržať pri živote, sem tam hodila očkom na stránku čo sa deje. Sem tam ja po nej. Až raz mi nedalo, ona odišla /musela utekať za jedným jej drobcom/, stránka otvorená, zaregistrovaná. A mňa prsty začali nejako páliť. Také pokušenie!!!!! niečo napísať. Pekne som ju odhlásila a zaregistrovala som sa ja.
A ďalej to už vieš, začala som prispievať, možno "odvážnejšie, ostro, kriticky..a neviem ako sa to dá nazvať". Nechcela som robiť zvady, ani urážať nikoho, mala som však neodolateľný pocit vykríknuť, žienky, mamky, super vyplačte sa, posťažujte sa, robte čokoľvek, no keď prejde prvý ošiaľ ľútosti a bezradnosti, nezabudnite aj rozmýšľať,nikto to za vás neurobí, a život bude ťažký. Rozmýšľať a život brať s nadhľadom, byť si trochu sebaisté, alebo sa v tom aspoň zlepšovať. Pretože je to tak všade na svete. Keď sa podarí, tak pracujem na rôznych projektích so ženami a deťmi v Afrike. Niekto si povie wow... no žiadna sláva. Nerada pútam na seba pozornosť a aj na týchto ľudí. Keď už som to tu prezradila, to len preto, aby som dodala, že ženy majú v podstate rovnaké problémy na celom svete, len možno úroveň je iná. Spolu so ženami a deťmi hľadáme cesty k sebaistote a k rozmýšľaniu, aby sa ten ich život zlepšil a skvalitnil.
Už tu zase dlho odôvodňujem čo a ako. Bude to aj tým, že toto je pre mňa niečo ako ste spomínali "vypustenie pary", alebo žeby profesionálna deformácia? Asi preto ma tie prsty pálili,že aj s vami chcem hľadať tú cestu, bo ja k tým cieľom mám tiež veľmi ďaleko.
Vrátim sa k tej mojej kamoške. Ja som jej vlastne takto "zneužila" pc. Môj notebook som pekne krásne odložila, a net bol pohodlnejší z jej. Rozprávali sme sa o tom, ako to "vyzerá" tu na stránke. Ona mi povedala svoje pochybnosti o niektorých príspevkoch, ja na to, že prečo to nenapíše priamo, prečo nezistí čo je za tým. Ona, že nemá odvahu, ktovie koho to zaujíma. No úžasné diskusie sme viedli, nakoniec som mala pocit, že sa aj na niečo odhodlala. Potom prišli čertíky-soplíky, ako ona hovorí, a síl už nebolo na nič iné. Zatiaľ som sa ja veselo udomácnila za jej pc.
Pár krát som vo svojich príspevkoch upozornila, že všetko je relatívne, a net, to je extra špecifikum, preto nie je vôbec na škodu to premýšľanie.
Ja viem, že do vachny som vrtala. Konvalinke som neodpovedala na jednu otázku, v tom čase by to nebolo dobré, až keď sa vachna ozvala neskôr a sama napísala to čo som ja zistila, by som dala tú odpoveď. Ale k čomu by to bolo dobré.
Nie som super odborník, a zďaleka pc nerozumiem, ani pripojeniam, ani ničomu inému. No google je tak jednoduchý, stačí sedieť a zadávať výrazy, lenže to musia byť tie správne výrazy ak chceme niečo zistiť,nejde to hneď, treba skúšať a zapájať mozog a premýšľať. Dalo sa zistiť napr. na 98per. že vachna bude priamo z Humenného, alebo z veľmi blízkeho okolia, a iné... nejdem tu robiť strašiaka čo a ako je možné a nemožné. Tešila by som sa, keby aj ostatní sa sem tam zamysleli, a nevideli svet tak easy jednoznačne, jednostranne.
Rozmýšľala som čo so sebou, že na chvíľu odídem, potom zaseprídem, pripojím sa, pokecám. Len neviem kedy, cestujem medzi viacerými oblasťami, síce k netu sa dostanem, ale tiež mám relatívne vážne dôvody, nepripájať sa pričasto a pridlho z rôznych miest. Odtiaľto to bolo v celku bezpečné. Veľmi dobre mi padla vaša spoločnosť a "blízkosť" slovenčiny. Teším sa na všetky super články. Ešte ma čaká vysvetlenie pre moju priateľku, čo som napáchala, lebo ona posledné dni ani netuší čo sa tu udialo, je rada že chvíľu teraz leží ona, a ja že sa popreháňam za jej drobcami.
Hádam ma nezje, nerozštvrtí a nezakope niekde. Ak budete mať otázky, tak jej "udelím" právomoci odpovede a informácií. Ak som vás nažhavila a vy ste nedočkavé, kto to je, to vám neprezradím. Dostane to ako úlohu budovania si vlastného sebavedomia a sebaistoty, ja verím, že teraz to zvládne a vyjde s farbou von, len jej dajte čas. Som tu vytiahla na ňu šokovú terapiu, že? život je taký, nedáva nám príliš veľa času na prípravy.
Majte sa pekne, idem si teda budovať sebaistotu s černoškami a černoščatami, aby sa mali lepšie, v tomto prípade aby mali aspoň pitnú vodu, a aby vedeli čo s ich nepodarenými chlapmi /lebo tí sú tiež na svete všade rovnakí/.