Moje prvé voľby alebo balada o Sliezskom dome

Veľa ľudí zvykne najmä v týchto ťažkých dňoch spomínať na „staré dobré časy“ spred revolúcie, vyratúvajúc, čo bolo vtedy lepšie. Keby som mala ja, asi sa aj zapotím – ale – mám niečo na čo nedopustím a budem s nostalgiou na to spomínať nielen so Sovietskym zväzom na večné časy, ale aj na veky vekov amen .

Mojou pozitívnou nostalgickou spomienkou na socialisticko-komunistickú minulosť sú Brigády socialistickej práce. Nie všetky, samozrejme, napríklad tá, čo sme mali na MOJOM prvom pracovisku nebola síce tak celkom na zahodenie, ale nesiahala tým z pracovísk mojich rodičov ani po kolená.
Najlepšia bola tá tatkova – jednak tatko bol šéf, naviac šéf obľúbený a časť tej jeho popularity sa preniesla aj na mňa – no a jednak tam mal aj skutočne zaujímavé osadenstvo: cca 20 ženských vo všetkých vekových kategóriách (niet divu, že si ho chovali ako vo vatičke) a jedného mladého muža, čo sme sa kedysi v predškolskom veku spolu hrávali na piesku, potom sme na seba zabudli, aby sme sa po rokoch tajuplným riadením osudu znova stretli (faktom zostáva, že sme si na seba vôbec nepamätali, ale tento nedostatok sme veeeľmi rýchlo odstránili).

Akcie, ktoré si vymýšľali nemali chybu, pretože väčšina z nich zahŕňala nielen zamestnancov, ale aj ich rodinných príslušníkov, a nebolo predĺženého weekendu, aby sme neboli na nejakom výlete – spoznala som takto nielen Hlubokú, Český Krumlov, juhočeské rybníky (tie takmer aj fyzicky, lialo nám tam tak, že sme sa obávali, aby sme sa nezobudili ráno na posteliach plávajúcich v jednom z nich), Macochu aj Lednice a iné klenoty historických zemí českých, ale samozrejme aj všetky možné a nemožné kúty Slovenska.

Tieto akcie mali pre mňa ešte jedno neobyčajné čaro – bola som v takom tom fajnovom veku – keď sa cez deň rozdávali deťom sladkosti – bola som za dieťa; keď bola večer zábava pre dospelých – bola som za dospeláčku – a v takomto radostnom prostredí som aj na ten skutočný „dospelácky“ vek dorástla.

V tom roku, keď som dovŕšila osemnásť sa konali voľby a keby len to – ony sa konali v takom nejakom jesennom termíne, že tam padol aj nejaký ten sviatok a spolu so starým známym prehadzovaním nedieľ na stredy a pondelkov na soboty sa nám tam nazbieral skvostný predĺžený weekend, ktorý sa BSP rozhodla stráviť v horskom hoteli na Popradskom plese. Všetci oprávnení sme si vybavili voličské preukazy, naládovali sme sa pred Slovnaftom do autobusu a poďho v ústrety našim veľhorám.
Nebudem hovoriť o tom, že sa mi nesmierne rátal, že kvôli nám sa musela volebná komisia vytrepať (neviem presne odkiaľ, ale tipujem, že kdesi zo Štrby) až za nami na to Popradské pleso, ale už tento samotný fakt by stačil na to, aby som si svoje prvé voľby zapamätala ...

Čo ich robí jedinečnou nezabudnuteľnou spomienkou je „suchý zákon“ – pamätníčky si iste budú pamätať, že v oných časoch bol počas volieb zákaz predaja alkoholu. Samozrejme, občan československý, pomerov znalý sa predzásobiť vedel, takže nejaký extra problém s rukami roztrasenými pri zaškrtávaní políčok na hlasovacích lístkov aj tak nenastal, problém bol skôr, ak ste si chceli dať pivko či panáka niekde v krčme – tam vám veru do tej 14-tej nenaliali.

Náš plán na ten pamätný deň bol – dať si fajné raňajočky v hoteli, splniť si občiansku povinnosť a potom poďho do terénu – parádny výšľap z Popradského do sedla pod Ostrvou a potom hrebeňovkou až na Sliezsky dom, odtiaľ po občerstvení sa (po 14:00, samozrejme ) po Tatranskej magistrále až do Starého Smokovca. Sedlo pod Ostrvou nás všetkých nielen preverilo, ale fakt aj vysmädilo a tak každý jeden krok po jeho zvládnutí bol rýchlejší a dlhší ako ten predchádzajúci, Sliezsky dom nám pred očami svietil priam ako svätý Grál, napiť sa z neho – naša jediná záchrana. Niet divu, že náš starostlivo zostavený itinerár dostal po krížoch, lebo sme celkom určite trhli dovtedajší rekord na uvedenej trati – keď sme dorazili na Sliezsky dom, do 14:00 ešte hodný kus chýbal. Naše sny o perách namočených v perlivom, horkastom moku sa rozplynuli ako dym ...

Vošli sme dnu, posadali si, obzeráme sa – takmer všetky stoly obsadené a takmer všetky – prázdne. Len tí skutočne najsmädnejší sa odhodlali ku kroku tak zúfalému, akým bolo objednanie si nealkoholického nápoja. Skúšali sme to na pristúpivšieho čašníka, ale hoci našu pivnú objednávku prijal a „zaknihoval“, jej doručenie muselo počkať. Kým udrela oná osudná hodina, reštika bola plná ľudí, ktorí by sa mohli o ten svoj smäd pokojne aj oprieť! Ale – to čo nás čakalo potom, stálo za všetko. Z rozhlasu pusteného na plné pecky sa rozľahlo ono známe píp-píp-píp – časové znamenie práve oznámilo štrnásť hodín – a lietačky vedúce „dozadu“ sa rozleteli ako v tom najlepšom americkom westerne, do miestnosti vpochodovali všetci kelneri, ktorých mali v ten deň na pľaci, každý z nich držal dve tácky plné pollitrákov – potlesk, aký zožali, nemal ani maestro
Chudík či iná vyhlásená herecká hviezda na premiére v Národnom ....

Nikdy som nebola vyslovená pivárka, aj vtedy som si to pivo dala skôr kvôli tomu, aby som „nešla proti davu“, ale rozhodne to bolo najlepšie pivo v mojom živote. Nebudem ani hovoriť o tom, že na trati Sliezsky dom – Starý Smokovec sme opäť pokorili všetky rýchlostné rekordy – toľkého elánu nám to obyčajné, ale silno vytúžené, pivo dodalo. Sliezsky dom tak zostane naveky zapísaný v mojich spomienkach zlatými písmenkami