Hovoríme to často o šoféroch. Príhody sú rôzne a našťastie, nie vždy končia tragicky. Občas je to aj na úsmev.
Jazdím dosť dlho a celkom rada. Ale v poslednej dobe už veľakrát hlavne z pozície spolujazdca. A tak sú mnohé moje skúsenosti sem tam aj zábavné.
Ako keď sa vodič napaprčil, keď som si dovolila v Bratislave pri IKEA povedať niečo k tomu, ako, respektíve kam má ísť. Nepekné odo mňa, viem 
, ale ke%d moje rady neboli prijaté s vďakou, rozhodla som sa ďalej neradiť. Mali sme namierené do Auparku. Kto to pozná, vie, že keď sa v správnom okamžiku odbočí, tak je všetko OK. Lenže neradila som a tak sme neodbočili. A išli sme a išli. Až keď bola tabuľa Rajka, usúdila som, že snáď by som už mohla prehovoriť a tak som len povedala, že snáď by sme sa už mohli aj otočiť. Napodiv, tentokrát už neprišlo frflanie, ani neviem prečo 
Dvaja hlavní šoféri, ktorým robím spolujazdcov jazdia tak, že jeden ide vytrvalo pod limit a druhý nadlimit. A obaja mi vždy tvrdia, že moje videnie z miesta šoféra je skreslená a on nejde 80, ale 90, respektíve on nejde 140 ale presne 130. Ešte že mám ručičkový ukazovateľ rýchlosti. Furt im vysvetľujem, že by sa mili zjednotiť, lebo nemôžem raz vidieť do plusu, druhý krát do mínusu
Najviac sa mi ale páčila príhoda mojej známej. Dve deti, jedno dobrý šofér, druhé dobrý navigátor. Keď idú spolu, je to pohoda. Horšie, keď sa dobrý šofér vyberie do neďalekého väčšieho mesta. Minule vraj dieťa došlo domov a najazdené 160km po meste. Podotýkam, že žiadna Bratislava. Keď totižto ide do väčšieho mesta, tak sa rozhodne, že sa zavesí za nejaké auto a predpokladá, že dané auto ho dovedie na miesto. A tak auto skončilo cca 30 km ďalej, sice na známom turustickom mieste, ale úplne mimo cieľa cesty.... Nevadí, do večera sa podarilo to hľadané fitko nájsť .... Hlavne, že na ceste nepanikári, vždy dokáže vyhľadať vhodné miesto na otočenie, bezpečne sa otočí a vráti sa...
Raz sa stalo aj našim priateľom. Išli z Poľska a cesta bola nejak komplikovaná. Zaradovali sa, keď pred sebou zbadali auto so značku TN. Malo ich bezpečne doviesť domov. Akurát nepredpokladali, že je to firemné auto a má svoj cieľ v Poprade....
Výkriky a vzdychanie sú u nás na najvyššej priečke zakázaných prejavov v aute. Prešlo mi to asi len 2 alebo 3 krát, keď už fakt bolo veľmi zle.
mmch, nech je akokoľvek, mám pocit, že najistejšie sa cítim, ke´d mám volant v ruke. Viem, ako auto reaguje, takže mám pocit, že to mám pod kontrolou
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Však toto a pritom nie som až tak zručný šofér. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Minulý rok v decembri, niekde pred Vianocami som bežala na služobku do Liptovského Mikuláša. Deň bol zo začiatku relatívne pekný, slniečko svietilo a ja som sa kochala s nastupujúcimi kopcami a prvými známkami snehu. Celá vytešená som už v hlave skladala, ako budem básniť o prvom snehu a kde všade budem po príchode zisťovať, či už napadol sneh a otvorili lyžiarske strediská.
Kto pozná diaľnicu na Žilinu vie, že roky rokúce proste ste vhupli klesaním do mesta a boli ste na predmestí Strážov, či jak sa to tam volá.
Už som vchádzala na známe miesto, keď ma naľavo upútalo osvetlenie tunela. Predo mnou kamión, za mnou kamión (milujem to - klastrofóbia ide na mňa len z písmeniek), vedľa mňa našťastie nič. A jak som sa tak uzavreto cítila, dobrá myšlienka mi vhupla do hlavy - vytiahnuť sa spomedzi tých dvoch ozrút. Tak som si vybočila, zas som skontrolovala svetielka toho tunela, potom nejaký ten malebný kopec a zas som kukla na ten tunel ... a do kelu, ten tunel nejak blízko je a ja prestávam to okolie spoznávať. Ja som vám prosím pekne na tú Žilinu nevybočila a šinula som si to ROVNO do toho tunela po diaľnici. Otočiť sa nemožno, tak už len som sa spoliehala na to, že mám nádrž do polovice plnú, pas netreba, občiansky mám, telefón nabitý ... no však hádam pri Baltskom mori neskončím.
Našťastie sa po exkurzií tunela dalo vybočiť a relatívne som aj pekne nejak cez mesto prešla a vyhla sa niektorým trasám.
Toľko z mojej šoférskej kariéry.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ten tunel pomýlil mnohých. lebo si neuvedomujeme, že Žilina je vlastne len zjazd z diaľnice. My sme si ho boli pozrieť dobrovoľne, ale priznám sa, na môj vkus je príliš dlhý, na konci už ma chytala panika.
Na cestách sú veľmi časté nehody, keď široko ďaleko jediný strom a auto ho trafí. Vraj je to spôsobené tým, že keď sa pozeráš naň, tvoj cieľ je ho minúť. Ale tvoj mozog vraj funguje tak, že ty sa pozeráš na strom, teda to znamená, že ho chceš trafiť. Preto sa vraj v takýchto krízových situáciach (a neplatí to iba v aute, v živote ešte viec) máš pozerať tam, kam chceš ísť, tda na cestu. Takže ty si jasná ukážka, že si si chcela obzrieť ten tunel zblízka....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Wau aj waw - to je proste presne to, že ak niečo nechcem či bojím sa toho, programujem mozog na to, že sa to stane.
A ja som si ten tunel nakoniec užila. Keď sme potom v januári išli lyžovať, tak som ponúkala exkurziu spolucestujúcim, že poďme do tunela. Nechceli 
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jáááj ešte jeden so Žilinou - proste pre mňa vrchol bludiskova Žilina je.
Keď sa vraciate zo Žiliny smer Bratislava, tak je tam taká kúsok rovná cesta, potom sa napája nejaká cesta zľava a potom sa to zrazu rozdelí - vľavo sa ide na diaľnicu (časom) na Bratislavu a vpravo myslím na Čadcu? ... proste ... vracali sme sa z Kubínskej hole po celodennom lyžovaní. Zadky mokré, nohy boľavé, hlava unavená. V štýle "nesmiem sa stratiť a musím dobre vybočiť" - len KAM to mám vybočiť som netušila, som samozrejme nevybočila na tú cestu vľavo a nechala sa stiahnuť napravo. Nejak som sa navnadila na smer Bytča, Púchov a celá spokojná, unavená ako pes, som už konečne po tej starej ceste išla v domnení, že však sa nejak na tú diaľnicu dostaneme. Určitý úsek tam aj tak vyzerá, že chvíľu tú diaľnicu vidíte, aj si myslíte, že sa tam dostanete a potom kdesi medzi dediny zabočíte.
A tak moje decko - des a smrť v očiach "MAMA ZABLÚDILI SME!!!!" na zadnom sedadle panikárilo a ja som sa trápila s preexponovanými šošovkami a nastupujúcim šerom. Vrcholný bod bol, keď som zobudila spolujazdca, lebo som prudko zastavila v nejakej dedine pred domom, vyplašila tetu pri plote, s hrmotom otvorila tú skrinku vpredu, vytiahla okuliare a dala si von z očí šošovky. Celé osadenstvo auta sa so mnou po Púchov nebavilo, lebo si myslelo, že za a/ si idem oči vypichnúť a oni o taký cirkus nestáli a za b/ som minula diaľnicu a nešlo sa do mekáča.
Ovácie ale keď sme na tú diaľnicu konečne došli boli od môjho dieťaťa veľké. Celú cestu totiž zúfalo šepkal "Stratili sme sa. Stratili." Spolujazdec samozrejme celú cestu až na to vypichovanie očí spal - dôveroval šoférovi.
Inak, ja strašne rada cestujem za lyžovaním. Čo cesta, to nejaký skvost a zážitok. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
jaaj, keď ste sa vybrali starou cestou opačnou stranou :D Zjavne ste išli Ľavobrežnou, tú nemám rada, tú radšej dám cez mesto, tuším je to aj rýchlejšie
sranda je, že ja som presne rovnako považovala za bludisko Trenčín. Ideš na bratislavu a fuk, už si v Bánovciach...
Teraz som bola na seba mimoriadne hrda, že som síce blbo odbočila, ale v pohode sa na Sihoti obratila a išla znova. Však ja raz tú správnu odbočku nájdem...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ak je v aute manžel šoféruje on. LEBO som dostávala rady akoby som prvýkrát sedela v aute. Ale fakt na nevydržanie, ešte aj preraďovanie rýchlostí mi diktoval! A presviedčanie, že som nedala prednosť, hoci som bola na hlavnej a že som tam nemohla vidieť lebo tam bola tabuľa (že som o 25 cm nižšia a videla som popod tabuľu, to sa mi nepodarilo drahému vysvetliť) a podobne... Okrem toho s mapou sa drahý nekamaráti - mám v živej pamäti ešte z čias "non-gps" ako sme vbehli do Berlína a nemali sme mapu. Po hodine sa nám podarilo dostať k letisku a odtiaľ som už navigovala ja. Alebo si tak frčím vo Švédsku po 4-prúdovke v úplne ľavom pruhu a vraj "teraz zídeme z diaľnice, bude odbočka, aha, už ju vidím" a fakt bola asi 200 m! Aj v časoch gps sa drahému podarilo gps nastaviť zle alebo neskontroloval, či sú nahraté všetky mapy 
Vlastne sa dopĺňame 
a ja mám v zálohe aj šoférske schopnosti. Inak šoférujem po meste denne, dlhé trasy občas. Aj cez Žilinu do Východnej som išla v júli (šoférovala som), ale na nejaký tunel si nespomínam... Alebo to bolo spôsobené bujarou náladou v aute - 4 baby a spievali sme si Hlavne, že sa nám nič nestane - ani nehoda, ani infarkt z rečí spolujazdca. Ja som väčšinou ticho, v najhoršom prípade spím. Keď je gps v koncoch, tak navigujem 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
šak to je len dobre, že si ten tunel pri Žiline netrafila, to je smer na Čadcu a Poľsko :)
U nás je to celé aj o tom, že ja som mala najazdene cca 100 tisíc km, keď sa pustil šoférovať manžel. Hoci mal vodičák dlhšie. A dodnes, keď je niečo kritické, tak idem ja.
My sme GPS až doteraz ignorovali, chodili sme všade podľa máp. Alebo podľa označenia. Teraz sme sa dali namotať ma mapy v mobile. A tuším je to zdroj konfliktov. Občas :)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Si dobrá, keď dávaš s ľahkosťou spolujazdca mladému, a ešte dokážeš aj čuašť.... Ja také nezvládam. Pointa, že náš mladý je veľmi málo doma, teda aj k autu sa dostane výnimočne, jazdi v pohode, len už nezvládam nič, pre mňa je to záťaž. Som rada, že na vlastné šoférovanie mám nervy, horšie s energiou a hlave pozornosťou. Ale čím som staršia už viac panikárim aj pri MM, ako s citom, nejčím na celé auto, len také tiché vykriky občas zo mňa vylezú pri nejakje kritickej situácii, biedne so mnou ....