Obraz spoločnosti a človeka v nej

Jar už nám naplno otvorila svoju neopakovateľnú prírodnú krásu a spolu s pestrými farbami ukázala ešte čosi viac, čo už nie je také príjemné na pohľad, čo je skôr hodné hlbokého zamyslenia sa. To, čo zima schová pod svoju čistú nadýchanú perinu, jar odhalila s o to väčším výkričníkom.

Prechádzajúc po našich obciach a kochajúc sa pohľadom do predzáhradiek rodinných domov ma hreje pocit z estetického zážitku. Vzorne pokosené trávniky, ostrovčeky s kvetmi, vzorne upravenými drevinami , jazierka, skalky...Jedným slovom niečo nádherné a v každej záhradke, či dvore iné a jedinečné. Je dobre, že v dnešnej dobe je už takýto „trend“, ktorý rýchlo napreduje a to aj vďaka širokému a cenovo dostupnému sortimentu ovocia a zeleniny v našich obchodoch. Zeleninové hriadky sú postupne nahrádzané okrasnými záhradkami s trávnikmi a my už nemusíme tráviť tak veľa času prácnym a časovo náročným okopávaním a pletím. Môžeme si však o to viac dopriať oddych a vychutnať relaxáciu, ktorú nám udržiavanie, zveľaďovanie a kochanie sa pohľadom na naše upravené záhradky prináša.

Potiaľto by bolo všetko v najlepšom poriadku, ALE... Áno, ale. Tým ALE je, že ako čisto máme na svojich vlastných pozemkoch, o to viac špiny, odpadu a smetí nachádzame v našej o trošku vzdialenejšej okolitej prírode. Pri pohľade na tento do očí bijúci fakt sa niekedy až rozum zastavuje. Akoby sme si poriadok ,tak vzorne pestovaný a strážený v okolí svojho obydlia, dokázali udržať iba za cenu neporiadku vo vzdialenejšom prírodnom prostredí, ktorého stav akoby sa nás už až tak netýkal. Nedávno sme boli s rodinou na prechádzke v neďalekom lese. Bola som doslova šokovaná pohľadom na smeti nahádzané v priekopách pri ceste, na vyhodené vrecia s odpadom v lese, na porozhadzované plastové fľaše, vrecia s pokosenou trávou, kopce porezaných konárov z ovocných stromov a záhradných kríkov, povyhadzované podlahové gumové krytiny a staré koberce, no jedným slovom a bez zbytočného preháňania – HNUS.

Neviem, kde ja vlastne príčina, či hlavná chyba. Či v našej pohodlnosti a mýlením si prírody so smetiskom, či v tom, že pre nás pojem poriadok značí iba poriadok doma a na vlastnom dvore. (Veď z cudzieho krv netečie. ) Alebo je chyba v ľahostajnom prístupe k separácii odpadu, či v nedostatočných finančných prostriedkoch na zaplatenie poplatkov za jeho odvoz...Chybou môže byť aj fakt, že v obciach je síce zakázané pod pokutou páliť v záhradách konáre, trávu a akýkoľvek iný odpad zo záhrad, ale na druhej strane nie každá obec má zabezpečené miesto, kde by mohli ľudia takýto biologický odpad legálne vyvážať.

No v každom prípade, je to o nás, o ľuďoch a o našom vzťahu a prístupe k prírode a životnému prostrediu. Možno si poviete, že moc mudrujem, ale mňa to naozaj trápi. Prechádzala som sa krajom lesa a srdce mi búšilo od pohoršenia a zvieralo od zlosti i ľútosti zároveň, keď som videla to, čo som videla. Prišli sme k starej lesnej chatke slúžiacej na malý oddych a posedenie. Jej okolie bolo takisto zahádzané odpadkami. Všetko, čo si sem kto priniesol, odpad z toho si už nik neodniesol. V tom mi padli oči na tabuľku, ktorú ktosi pripevnil na stenu chatky.
Na tej tabuľke stálo:
„Stav životného prostredia je verným obrazom spoločnosti a ľudí v nej.“

Zostala som v nemom úžase, lebo presne tieto slová a ich myšlienku kričala aj moja duša a myseľ pri letmom prebehnutí okolia chatky očami. Asi ich napísal a pripevnil človek, ktorý pri tomto pohľade cítil presne to isté, čo ja. Znak toho, že predsa len nie sme všetci ľahostajní k nášmu životnému prostrediu a prírode. Znak nádeje, že snáď ešte nie je všetko stratené, znak šance zmeniť to ešte k lepšiemu. Snáď aj moje zamyslenie je aspoň malou kvapkou v mori na ceste nádeje. Ak sa čo i len jeden človek zamyslí...uvedomí si...zmení svoj postoj...

Veď to, v akom prostredí budú raz žiť naše deti, to predsa záleží aj na nás, na našich postojoch k tejto otázke. A je to zase iba na nás, aký dáme svojim deťom príklad.

Venované aj dnešnému dňu 22. Aprílu-Dňu Zeme