Pes-najlepši priateľ človeka

Vyrastať ako najmladšie dieťa celej rodiny nebolo vždy ľahké,nikdy som sa nemala ským hrať,keďže moji súrodenci sú odo mňa starší o 20 rokov a moje sesternice a bratranci zase o 25 rokov,ale časom som sa naučila hrať a baviť aj sama.Ale v 7 rokoch sa to zmenilo.Zomrel môj milovaný dedko,ako malé dieťa som to nechápala,keď mi mamina povedala so slzami v očiach,že dedko sa už nevráti,že išiel za babkou do nebíčka som jej len povedala: "Veď včera sme mu kývali keď sme odchádzali z nemocnice,prečo nám nepovedal,že pôjde do nebíčka za babkou,nakreslila by som jej niečo.".Mamina sa rozplakala ešte viac.Pomodlili sme sa a zaspala som.Nechápala som prečo mamina plače,vždy som si myslela,že dedko s babkou sa niekedy z toho "nebíčka" vrátia.
Ostal mi len dedkov pes-šprigršpaniel.Vyrastal so mňou,narodil sa v apríli a ja v máji.Boli sme nerozlučná dvojica.Vždy som netrpezlivo čakala na víkend kedy pôjdeme navsíviť dedka aby som mohla vidieť aj Bobina.Nikdy mi neublížil,ani jedno škrabnutie,bol kluďas,ktorý sa rád naháňal ale hračky ho nezaujímali.KěĎ som sa kúpala u dedka v cínovej vaničke ležal celý čas pri mne,pretože dedko mu rozkázal aby ma strážil-aby som sa neutopila.Keď som bola chorá,že sme nemohli ísť k dedkovi.Ráno a večer som volala s dedkom a pýtala sa čo robí Bobino,ako sa má,čo jedol a čo robil celý deň.Jasné,že dedko si vždy vymýšlal ale ako dieťa som mu to brala aj s navýjakom.Nechávala som vždy pozdravovať Bobina a posielala som mu pusu.Po dedkovej smrti ocino zdedil dom a dedko ževraj pred smťou povedal,že Bobino bude patriť jeho najmladšej vnučke-čiže mne.Presťahovali sme sa a ja som mohla byť každý deň s jediným šampiónom môjho sveta.Bolo to krásne,každý deň som sme sa hrávali,behali a jašili sa.....
Mala som 10 rokov keď začal chorlavieť.Bolo to na ňom vidieť ako sa trápi,niekedy nechcel vyjsť ani z búdy ale keď som vyšla ja na dvor tak pomalým krokom prišiel ku mne.Mal nádor,ktorý ho pomaly zabíjal.Keď sme to zistili,mamina mi vysvetlila,že najlepšie by bolo ak by ho zvierací doktor uspal.Ako 10 ročné dieťa už som tomu chápala,že ak ho uspí už sa mi nikdy nevráti...Veľmi to bolelo v srdci aj na duši.Nesúhlasila som stým ale mamina ma presviedčala,že sa veľmi trápi a bol by mi vďačný ak by som to dovolila.Po hodinách plaču som to odsúhlasila.Mamina sa so zverolekárom dohodla,že ho uspí o 2 dni,pretože bol na dovolenke.V sobotu mal prísť zverolekár ale Bobino sa rozhodol ináč.V piatok mal veľa energie,hral sa s nami,behal po záhrade.Ale večer bolo všetko inak.Bobino zomieral.Ocino bol vonku na dvore keď prišiel Bobino a zaštekal naňho.Potom odišiel pred búdu kde si ľahol.Išla som sa pozrieť na dvor prečo Bobino štekal,pretože on nikdy neštekal len tak.Už som ho len videla ako sa na mňa pozrel a chcel vstať.Ale mamina ma zobrala do vnútra.Znovu si ľahol a zaspal naveky.Dosť som vtedy trpela tým,že som sa ním nerozlúčila a bolí to dodnes.Preplakala som dlhé hodiny,dni,mesiace.Aj teraz mi idú slzy po tvári.Pretože to bol člen našej rodiny,ktorý ma poznal od malička,boli sme nejako prepojení.Prežili sme spolu krásnych 10 a pol roka.Ocino ho pochoval na konci našej záhrady.Urobila som mu hrob,každý deň som mu išla zapáliť sviečku,vždy mal vo vázičke aj umelú kvetinku.A tak je to aj dodnes,vždy mu horí sviečka.Nehanbím sa za to,mám veľa rokov ale bol to môj priateľ,na ktorého nikdy nezabudnem.Vyrastala som sním a vlastne bol to môj prvý psík...
Navždy zostane v našich srdciach
S pozdravom LadyTT so svojím životným príbehom II.