Prečo v živote trpíme?

Človek môže kráčať svojim životom dvomi cestami. Buď cestou Lásky, alebo cestou Spravodlivosti. Cesta Lásky je cestou úcty, ohľadu, pomoci a podpory prejavovanej všetkým ľuďom okolo nás. Kto ňou však odmieta kráčať, okamžite sa dostáva pod účinky princípu Spravodlivosti, tvrdo, nekompromisne a neúprosne pôsobiacej v duchu drsných starozákonných slov: Oko za oko, zub za zub!

Keď sa pozrieme na rôzne nesčíselné formy a podoby ľudského utrpenia, tak práve v nich môžeme vidieť nekompromisnosť Spravodlivosti Najvyššieho. Nie je totiž v nijakom prípade možné, aby niekto trpel bez toho, že by on sám vo svojej minulosti nespôsoboval utrpenie niekomu inému. No a práve miera jeho odklonu od vyššie spomínanej cesty Lásky sa napokon stane mierou jeho utrpenia presne v duchu slov: Oko za oko, zub za zub! Tak pôsobí Spravodlivosť! Spravodlivosť, ktorá je dôsledkom nášho vlastného, predchádzajúceho jednania.

Stáva sa, že utrpenie, s ktorým sme konfrontovaní my osobne, naši najbližší, alebo ľudia v našom okolí býva až také veľké, že sa zvykneme pýtať: Ako vôbec môže Stvoriteľ niečo takéhoto dopustiť? Ako sa vôbec môže na to dívať?

Spomenul sme si však na Vôľu Stvoriteľa vtedy, keď sme boli zdraví a keď sa nám darilo? Keď sme boli mladí a vitálni? Vtedy sme sa žiaľ zväčša nikdy nezaujímali o Vôľu svojho Pána. Vtedy sme žili a jednali iba podľa seba a svojej vlastnej vôle. No a teraz, keď prišiel čas, aby sme my, alebo iní ľudia okolo nás zožali ovocie vlastného jednania, teraz chceme za to obviniť Stvoriteľa?

Vy, ktorí sa už viac nechcete rúhať Pánovi, prijímajte všetko utrpenie, ktoré vás odteraz postretne zrelým spôsobom. Prijímajte ho ako prejav veľkej Spravodlivosti Božej, ktorá presne a neomylne nadeľuje každému iba to, čo si on sám zasial. Aká bola sejba, takou musí byť aj žatva! Oko za oko, zub za zub! Veď napokon boli sme to iba my samotní, ktorí sme si vybrali drsnú prísnosť cesty Spravodlivosti, keď sme vo svojom živote odmietli kráčať cestou lásky. Cestou úcty, ohľadu, pomoci a podpory prejavovanej všetkým ľuďom okolo nás.

A predsa aj v utrpení, ktoré je spravodlivou odplatou za naše minulé činy i za náš predchádzajúci nesprávny spôsob myslenia a cítenia je možné spoznať Lásku. Lásku, spočívajúcu v možnosti odčiniť minulé viny. Zaplatiť účet a vyrovnať ho až do posledného haliera. Potom je človek oslobodený a očistený. A to je milosť! Milosť a Láska, spočívajúca v možnosti zaplatiť vlastným prežitím utrpenia za zlo a utrpenie, ktoré sme my samotní kedysi spôsobovali iným.

Ak človek potom, po zaplatení a vyrovnaní svojho účtu vykročí na cestu Lásky, na cestu úcty, pomoci a podpory blížnych, môže sa v budúcnosti vyhnúť účinkom drsnej a neoblomnej prísnosti Spravodlivosti Najvyššieho.

Kto teda vníma a prijíma vlastné utrpenie správnym spôsobom, ako vyrovnávanie svojich chýb, omylov, zlého a nesprávneho jednania, môže sa jeho prežitím očistiť od svojich minulých vín.

Kto však nie je ani v utrpení schopný nič pochopiť, kto sa iba ľutuje, hovorí o nespravodlivosti a nezaslúženom, zlom osude, ten iba na staré viny vŕši viny nové. Takýto človek, trvalo neschopný pochopenia podstaty Spravodlivého diania vo stvorení potom neustále smeruje iba k utrpeniu čoraz väčšiemu. K utrpeniu bez konca!

Poučenie na záver: Človek by sa mal učiť a naučiť zaujímať správny postoj ku všetkému, čo ho v živote stretá. A teda i k utrpeniu. Ak totiž k nemu zaujme správny postoj, môže ho i prežívanie utrpenia posunúť smerom nahor.

Ak je ale človek povrchný, vážne nehľadá pravý význam všetkých vecí a potom k nim logicky ani nemôže zaujať správny postoj, bude ho osud čoraz viacej zraňovať, tiesniť a stláčať nadol. A ak sa vo svojom povrchnom prístupe k životu nezmení, nakoniec ho to i celkom zničí.