som bezradna uz

No,to mi niečo pripomína.....Mňa tak pred rokom a pól.Pre Tvojho syna je malá konkurencia,pre neho je ťažké pochopiť,že ho ľúbiš rovnako a preto ten vzdor.On sa vlastne bojí,lebo vidí a cíti,že prišlo niečo nové a jeho to odsunulo na vedľajšiu koľaj.Ja viem,že keď on začne trucovať,človek stratí nervy,ale keď on práve vtedy potrebuje cítiť,že Ty ho ľúbiš.Skúste si s ním sadnúť,porozprávať sa s ním o tom,že pre neho to nič nemení,jeho stále rovnako budete ľúbiť,či bude sestrička,alebo nie.Viem,že je to klišé,ale zapájaj ho do tvojho kolobehu,nech sa cíti dôležitý aj on ,trebárs nech Ti podá plienku,mastičku,ja neviem,malej cumlík,ak má,alebo hrkalku,pri kúpaní uterák,mydielko.........Musí sa tou situáciou celou vyrovnať.My sme to robili aj tak,že keď prišiel manžel z práce ,venoval sa mladšiemu a ja staršiemu,aby nemal pocit,že ho odsúvam.A čo sa týka manžela,detto,ja som tak nerváčila,keď náhodou niečím buchol,alebo len zakašľal,chudák,psychický teror,zapoj aj jeho,do upratovania,alebo len riadu umývania a Ty si skús vtedy chvíľku oddýchnuť,čo ja viem,zatvor sa trebárs aj na záchode a čítaj noviny,to je jedno,len oddychuj,ani nevieš,ako tá polhodinka dokáže človeka postaviť na nohy.Držím palce.

Myslím si, že syn teraz potrebuje predovšetkým cítiť, že nestráca tvoju lásku. Sestra je pre neho konkurencia. Medzi mojimi je 2-ročný rozdiel a starší syn mal tiež obdobie, keď dcéru nezniesol vo svojej blízkosti. Neublížil by jej, jednoducho mi povedal, aby som ju odniesla preč. Skús ho popestovať, pomojkať sa s ním, možno mu to chýba. Ja mám pocit, že v tomto období som syna pestovala častejšie ako mladšiu dcéru, jednoducho to potreboval. Namiesto upratovania sa mu skús venovať, ale len jemu- vyhraď si na to čas, aby mal pocit, že ťa má len pre seba. Do domácich prác zapoj aj manžela - riad môže umyť aj on keď príde z práce. Tvoj syn prechádza obdobím vzdoru, je to normálne, skúša pokiaľ môže zájsť. Tu musíš jednoznačne stanoviť hranice, nesmieš sa nechať vydierať ani zneužívať. Dieťa nesmie mať pocit, že má nad tebou prevahu. Viem je to ťažké vyhovieť deťom, manželovi, starať sa o domácnosť a ešte byť aj kľudná a vyrovnaná. Skús začať od seba - nerozčuľuj sa nad banalitami, tvoja nervozita sa potom prenáša na deti aj na manžela. Oddychuj - napr. pospi si poobede spolu s deťmi. Upratovanie pri malých deťoch nemá veľký význam - tým nechcem povedať, že dom má byť ako chlievik ale nemusí byť všetko tiptop. A pochváľ syna za každú maličkosť, za ktorú si pochvalu zaslúži u nás táto taktika zaberala. Držím palce.

Viktoria,presne viem o čom píšeš.Ja som bola taká istá,ked som bola na materskej vždy som musela mat upratané,že čo keby náhodou niekto prišiel...Lebo kedže bývame na poschodí,nazamykala som sa a mal tam hocikto prístup/teda z rodiny/...Dnes viem že to bola obrovská chyba,bála som sa čo povie svokra ked tam príde a uvidí ten bordel...V tejto dobe je už situácia iná,a je len na mne kedy si poupratujem.Súhlasím s tebou že niečo je aj povahou,tiež nemám rada neporiadok ale ide o to čo uprednostníš-plačúce dieta ta potrebuje hned ale ten bordel ti neutečie...a ešte som raz čítala pekný citát:BORDEL V BYTE-STASTNY DITE...

Ja už poriadok doma neriešim. Bolo by to zbytočné rozčuľovanie sa.

viktoria
baby maju uplnu pravdu.
najtazsie je zacat a vydrzat pokracovat v tom na co si sa odhodlala. mala by si sa odhodlat,nie od zajtra,ale od tejto chvile,k tomu ze prestanes tolko dbat na poriadok a viac sa sustredis na syna.a vlastne aj na celu rodinu. mozno aj manzelovi viac menej vadi ked stale riadis. mozno by si radsiej s tebou v klude sadol a vypil kavicku ked prride z prace.
my sme to s manzelom ked boli deti male robili tak,ze sme aj im kavicku urobili snami a pritom sme si viedli pekne rozhovory.
viem ze ten poriadok je tiez dolezity, ale nie na tolko,aby bolo vsetko ostatne potlacene.
a naozaj ked chlapca postiskas a venujes mu viac lasky mozno aj vtedy ked ta nahneva by mu pomohlo k lepsiej nalade pohladenie.
chce to velke sebazaprenie,reagovat milo aj ked je clovek na pokraji nervoveho zrutenia. ale viem o com hovorim,neskor to uz pojde samo len vydrzat

Prečo nie je malý v škôlke?

Podľa mňa by sa tvoje problémy týmto vyriešili. Keď tak nech chodí len na adaptačný pobyt (iba doobeda) - aspoň troška sa vyblázni a ty si oddýchneš. A chorôbky ho snáď nestihnú lapiť za tak krátky čas. Prípadne, pri najmenšom náznaku kašľa či soplíkov ho necháš doma. Ja by som to urobila takto.

z tych plienok si nerob tazku hlavu. nas tiez nosil dlho plienky.az tak dlho ze ho predbehol mladsi v chodeni na nocnik.

So škôlkou to nie je také jednoznačné, tebe by to určite pomohlo ale..., neviem akú má syn povahu - či na tebe lipne alebo by mu spoločnosť vyhovovala, ja len aby si nemyslel, že ho chceš odložiť kvôli malej.... V tomto veku to deti veľmi citlivo vnímajú. Za pokus nič nedáš. Ak by to bolo možné dať ho tam najprv len na 2 hodinky a postupne čas potom predlžovať. Niektorým deťom sa v škôlke páči hneď iným chvíľu trvá, kým si na ňu zvyknú. Skús ho pomaly nenásilne spracovávať, napr. choďte na prechádzku okolo škôlky a rozprávaj mu o tom. A išla by som sa spýtať aj do škôlky, či sa tam nemôžete chodiť hrávať napr.na hodinku v rámci prechádzky - u nás to tak fungovalo, mali vyhradenú hodinu, kedy sa mohli chodiť hrávať aj mamičky s mladšími deťmi, ktoré ešte nechodia do škôlky. Mamičky si poklebetili, deti sa pri nástupe do škôlky lepšie zadaptovali, lebo už poznali prostredie a pani učiteľky, učiteľkám to tiež padlo vhod - často sme im pomohli s výzdobou nástenky a podobnými drobnosťami, kým sa deti hrali.

ja sa tiež prihováram za školku - pekne ho začni namotávať - že ako mu tam bude dobre, a že tam bude mať super kamarátov a dobrú pani učiteľku - nech sa teší na školku. My sme malú namotali až tak že nám teraz ani domov nechce chodiť - tiež má tri roky a syn mal teraz 6 mesiacov - a kým nezačala v septembri chodiť do školky, tak som myslela, že mi dekel vyrazí - lebo ten vzdor a buchanie sa o zem to sme mali presne tak ako píšeš.
Zo školky som mala problém ja, lebo som si pripadala ako matka hyena, čo sa chce zbaviť dieťaťa, ale sme si povedali, že jej pomôžeme sa tam cítiť čo najlepšie a ona dokonca to potom zobrala tak, že školka je niečo špeciálne a výnimočné iba pre ňu - že má proste niečo navyše, čo braček nemá. Takže sa necíti odstrčená, odložená ale výnimočná veľká školkárka. choroby boli prvý mesiac, ale už je dobre. Na syna sa to nijak neprenieslo. takže ak treba ešte vyčkaj, ale potom šup malého do školky.
Matka musí prežiť, inak ani deti neprežijú
a mojmu manželovi tiež niektoré veci nedochádzajú, nie že by nechcel, alebo bol zlý...proste to len nedomyslí v tých mamičkovsko-detských súvislostiach, tak ja mu to zakaždým poviem a niekedy aj "vyjačím", že ako si to predstavuje a že či by mu to bolo príjemné... väčšinou pochopí
Vydržať - už len 18 rokov

s tou skolkou som to mala presne naopak baby.
viem ze nie kazdy ale nas jakubko to znasal strasne zle. postracali sme aj topanky co som ho tak tahala z auta ked nechcel vystupit.nic tam nejedol. uz ked bol vyhladovany tak si sam pytal suchy chlieb,ale to bolo vsetko. uz je druhak a do jedalne sa mu protivy vkrocit od skolky, takze starsi na obedy chodi a maly nie. zalezi od povahy.ako to vsetko znasa, ako sa adaptuje a pod. my mame s adaptovanim problem neustaly.nebudem rozvijat.
a co sa tyka chapania manzelov,podla mna im to naozaj len tak rychlo nedochadza ako maminam.tiez to poznam. no ked som po materskej zacala pracovat pomaly ustupovali aj tie moje dozeracky na vsetko.a dnes mozem povedat, ze vo vela veciach je vsimavejsi manzel aj mu veci skor dochadzaju ako mne. kazdy ma svoje obdobie ked vnima viac alebo menej.mozno to muzi beru tak, ze ked je zena doma je to skor na nej. a potom ked uz zacne pracovat snazia sa viac aj oni. alebo ani sa snazit nemusia len to tak same pride,lebo aj tie deti idu catejsie za nim ked mami niet doma.a ten vnem sa asi tak postupne vypracovava.

malému je ľuto, že okolo malej behaš a on sa musí hrať sam. Najdi si čas len naňho. Ked mala spí sadni si k nemu a povedz mu že teraz maš čas len pre neho.Spýtaj sa ho čo by chcel robiť, ako sa hrat. Teraz to všetko naraz neutiahneš aj poriadok, aj deti, aj varit. Rob poriadok len tak, aby sa dalo žiť tam (myslím že smietka na koberci ešte nikomu neublížila). Možno aj maly citi nervozitu z teba a prechadza to aj na malu. Mam medzi detmi rovnaký rozdiel a ked sa menší narodil bola som s nimi sama manžel pracoval mimo republiky. MUsíš si určiť priority. Pre mna to boli spokojné deti a ked sme si všecia trošku zvykli starší - že treba pomôcť a ja že nemam doma vždy idealne upratané, tak to šlo. Bude lepšie. Malý si tým že robí naschváli vynucuje tvoju pozornosť. Ja ked som mohla tak som šla k rodičom, mama malého postrážila a ja som si urobila zo starším vychádzku a rozprávali sme sa a hrali sa. A často som mu vravela ako je dobre že ho mam ved s ním môžem hrať fotbal a to malý ešte nevedia a kým sa to braček naučí tak to môžme hrat len my spolu. Cítil sa dôležitý lebo to boli veci čo som robila len s ním. A ked nemal kto stražiť menšieho, tak sme to robili ked bol čas. Hneval sa ked sme sa hrali a on plakal a musela som ist, ale tým že som mu venovala dost času sa to vyrovnalo. Neviem čo písali kočky hore nečítala som, ale pokial budeš nervozna ty budu aj deti. Viem že si myslíš ako ľahko sa to píše, ale prežila som to, poznam to a viem že to prejde. Menší ma teraz 2.5 a starší 5.5 a veru sa aj zahraju. Ešte jedna vec u nas bolo bežne, že keď už bol tato doma tak pomáhal čo bolo treba. Od varenia, cez upratovanie až po zabavenie chalanov. Držím palce a nezabudni PREJDE TO

anett potesilo ma citat pismenka od niekoho kto vie presne o com som pisala.
mozno to bude menom ako hovoris mozno znamenim. nas jakubko je panna.
ja som to nakoniec vyriesila tak ze som si dala predlzit matersku.nelutujem to.

...nečítala som príspevky...len sama za seba..malý sa mi zdá ako malý žiarlivec, vynútenie tvojej pozornosti a to nemyslím pozornosti v tom, že máš naňho kričať, on asi chce od teba niečo iné...potom by som pokračovala tebou, nekaz si deň tým, že potrebuješ mať všetko perfektné...pokiaľ sa tým iba trápiš, stráca to zmysel....myslím tým to, že ty chceš mať za každú cenu poriadok, ale tvoj syn ťa potrebuje, nie super uprataný byt, ale spokojnú a usmiatu mamu...a celé v tvojom podaní sa my to javý, ako ty nervózna, on nervózny a muž flagmatik, ktorý je zrejme z chodu domácnosti a výchovy detí akosi vylúčený...tak keď príde z práce, nechaj aj jemu nejakú tú prácičku...píšeš, že malá keď spí, malý tam hneď vbehne aby ju zobudil, a ty si v tom čase kde...?...možno práve riadiš, tak s tým prestaň, sadni si s malým a čítaj si s ním, pozeraj rozprávku a hovor s ním o nej...možno sa ti zdá, že je už na všetko neskoro a možno nie, ale potrebuješ len troška trpezlivosti....a možno nie...