Taký bežný deň

Keď už bola Broňa pri tých zastaveniach, aj my sme dnes na chvýľu spomalili :

Vychádzam z papierníctva a vidím niečo stafíkovské na dlhých nohách. Je to iba kostra obalená kožou. Sedí a pokojne sa vyhrieva na slnku so smútkom v očiach zahľadený do slnka. Nemá obojok, tvár pôsobí drsne, celý sa trasie. Zavolám ho k sebe. Zjavne som ho vytrhla z kontextu, ale jemu to vôbec neprekáža. Potešený mojim pozvaním prichádza ku mne a na znak mieru vrtí chvostíkom. Pritúli sa nežne so sklopenými očami a užíva si každé jedno pohladenie. Od chrbta pribehne môj drobec a mňa chytajú obavy či je to bezpečné, ale on sa pritúli aj k nemu. Skloní hlavu tak, aby ňou mohol podobrať drobcovu rúčku a jemne si vynútiť pohladenie. Potom sa naň natisne a opäť je zahladený do slnka. Drobec ho hladká a utešuje ho : Neboj sa psícek, nebój. Si dobucký havinko.
Ja bežiac kúpiť psiu konzervu volám ešte s pani čo mala útulok. Mestská polícia je už na ceste...
Pri aute sme stretli otca majiteľa psíka. To je pes môjho syna. On sa o neho stará ! Vážne ? Prebehlo mi hlavou dívajúc sa na vyhladované telo a celkovo bezprizorný vzhľad psíka.
Tak ho zoberte domov : vypadlo zo mňa.
Nieeeee to nie je môj pes !
Ani sa nenadejem a pán rýchlo uniká hore do mesta, sťa by ho partizáni naháňali.
A psík ? Ochotne nastúpil so ženou zákona na predné sedadlo a mieril do karanténnej stanice, kým si ho majiteľ nevyzdvihne, alebo sa mu nenájde lepší domov.