Vzťah k pôde...

Nie bude to politicky ladené... aj keď by mohlo, vzhľadom nato, ako sa naše prevažne poľnohospodárske Slovensko /kedysi/ začalo macošsky správať k svojej úrodnej pôde.

Tentoraz by som to pojala komornejšie a osobnejšie. Bola som na malom nákupe v záhradkárstve, fakt taký mini nákup, dva-tri druhy semiačok. Kým som sa dostala k platenie, všimla som si aké nákupy si porobili ostatní a veru malá cibuľka, hrášok, semiačka... razom mi myšlienky zablúdili do detstva. Začínala sa jar, pomaličky sa oteplievalo /aj to len cez deň, rána a večery bývali pomerne dosť chladné/ a nás vzala mamina po škole autobusom k babke, na záhradu sadiť. Pamätám si ako dnes, že po jesennej oračke dedko alebo iný chlap ešte zrýľoval kúsok zeme, babka narobila hriadky a nám, vnúčatám dovolila "napichať" cibuľku, ktorú prikryla zeminou. Koľko radosti nám robilo prvé polievanie, ako dychtivo sme sledovali vykúkajúce cíbiky zo zeme, s akým nadšením sme sypali semienka reďkovky, mrkvy petržlenu do prichystaných hriadok. Ako sme hádzali pár guličiek hrášku do nachystaných jamiek, ktoré potom babka naplnila vodou a zasypala. Ako nám naša babka ukazovala čo vzchádza, kde môžme burinku trhať, ako pretrhať mrkvu, petržlen reďkovku a ako nám to bolo ľúto, že musíme, veď sme ju sadili /odmenou bolo kŕmenie mladých zajačikov tými výhonkami/. Pamätám si koľkokrát mamina otočila rínok, aby nakúpila všetky možné planty paradajok a paprík a že sme sa ich takmer ani dotknúť nemohli, aby sa nedolámali. Pamätám si chuť jarnej cibuľky práve vytrhnutej zo zem a takisto aj vôňu na slnku dozretých rajčín, ku ktorým nám ani chlieb nechýbal... len tak o tričko utrieť a od smädu a hladu hodiť do úst.

Žiaľ, detstvo uplynulo akosi prirýchlo, to čo nás ako deti bavilo nás ako pubertiačky skôr otravovalo a my sme sa častejšie vyhovárali na veľa úloh, než by sme šli na záhradu pomáhať. Nechýbalo nám to, nebolo to cool. Roky plynuli, babka zomrela priskoro /nedožila sa ani 60-tkyPlačem/, vzťah k pôde a k prácu na záhrade sa veľmi zmenil. Vydala som sa, presťahovala 40 km od rodného mesta a žila svoj život.

Ale ako to už býva, človek mieni a pánboh mení... a mňa zavialo do domčeka po starých rodičoch, kde sme bývali rok. A veru tá vôňa pôdy mi začala  byť dôverne známa. A akosi ma to aj na tú záhradu začalo ťahať. Už som sa sama mamine ponúkala ako pomoc. Už som sa sama zapájala a hrabala sa v tej zemi. Znovu som mala tie krásne chvíle strávené s babkou na záhrade pred očami a robilo mi to tak dobre na duši. Presťahovali sme sa potom síce na sídlisko, ale stále dosť blízko, aby som sa šla na záhradu k pôde zresetovať. A veru tam si prvú rajčinu aj môj mladší vtedy asi 1 1/2 ročný syn odtrhol, kým sme sa nedívali a jedol s takou chuťou, až mu šťava po tričku tiekla.

Záhrada sa spolu s domčekom predala, ja som sa s rodinkou 20 km od rodiska presťahovala, obe naše mamy žijú v meste. Kontakt s pôdou sa prerušil... i keď nie úplne. Musím si vystačiť zatiaľ s naším mini balkónom. A teda každý rok na ňom sadím všeličo: bylinky /medovka, materina dúška, bazalka, pažítka, šalvia, rozmarín, levanduľa/, svojho času som aj sladký hrášok mala /aj urodil/, mini rajčiny, kvety /na jar kosatce, potom muškáty, petúnie, kapucínky, raz aj malé slnečnice.../. Nuž nie je to záhradka /2,5 x 0,50m to určite by na záhradku nebolo Chichocem sa/, to viem, ale aspoň trochu si pripomínam tú úžasnú vôňu pôdy, keď som so nej zaborila prsty alebo padala na ňu dážď a bonus navyše, začala som zapájať moju dcérku do pestovania /v malom ale predsa/, aby zistila, aký je to krásny pocit kochať sa, keď vykúkajú drobné rastlinky z pôdy, keď si môže odtrhnúť sama rajčinku /aj keď malú/, ako môže spoznať bylinky podľa vône... A aj keď sa to s tou ozajstnou záhradkou sa porovnať nedá, nech tam aspoň ten vzťah k pôde je, zatiaľ aspoň v malom.

Komentáre

Ja čoby dievča z gazdovského rodu som odmalička spjatá s pôdou a všetkým čo k tomu patrí.Už som viackrát písala neznášam ruky od hliny ale teraz viem že to moja alergia pôsobí, lebo mi ihned sa kože napne a je veľmi suchá a začne bolieť.

No tak ako môj otec vždy tvrdil - ty a pole si jedno, bez toho žiť nebudeš. Mal pravdu aj ked mi to spôsobuje problém a som chorá, stále a stále sa pokušam niečo sadiť a stále viac a viac. Teraz si hovorím že preto že mám hydinu, predtým kvôli niečomi inému a ked sme nemali ani v meste záhradu tak som pestovala na balkone všetko možné, či si prenajala malý kus záhumienky v blízkosti.

Pravda je že nemám rada okopavanie a pletie a iné veci v záhrade, k tomu všetkému sa musím prinútiť.

Pôda, záhrada ... U nás doma koluje chýr, že so po ležiačky mrkvu plela ...Chichocem saVeľký úsmevVáľam sa od smiechu po podlahe Osobne si to nijak neviem prakticky predstaviť, ale vystihuje to moju chuť k záhrade. Teraz mám takú menšiu zeleninovú záhradu, aj kvetinovú ... Na rovinu, ako s ami nechce začať, o sadenia, siatia, po plenie, ale vždy sa pri tej práci krásne zresetujem, takže mi v konečnom dôsledku prospieva. U mňa tradične, môj čas na záhrade tesne pred zotmením, bežne burinu ťahám, skoro za tmy ... Akurát to siatie a sadenie si nechávam na dopoludnie. Hambím sa

A bylinky som sa stále nenaučila pestovať, však ani používať ich stále poriadne neviem, ta možno aj preto. Musí ma dcéra zaškoliť. Hambím sa

Jáj, veď ten reset mi chýba. Čerstvý vzduch, byť vonku, manuálna práca a žiadne problémy v hlave aspoň načas... Úsmev

Som zemské znamenie a tie majú k zemi a k pôde ako takej hlbší vzťah, nuž mám to dané zhora, narodila som sa s tým. Ako dieťa som sa rada rýpala v zemi, vyrábala bábovičky z piesku a koláče z hliny, ale pomáhať v záhradke.....pri sadení - hm no ešte ako tak, ale pri pletí a trhaní buriny ani omylom Veľký úsmev   Vekom sa to zmenilo. Mám kus svojej záhradky aj predzáhradky a môžem sa realizovať, čo aj rada robím. Zatiaľ občas pokus - omyl, ale nevzdávam sa. Vytešujem sa z vlastnoručne vypestovaných kultivarov večne zeleného buxusu iba z malých odrezkov, čo sused odhodil pri strihaní. Aj levanduľu som si takto namnožila. Kúpiť v obchode to nie je ono, tá radosť nedosahuje rozmerov vlastnoručných výpestkov. Pletie buriny má pre mňa tiež svojrázny zmysel. Predstavujem si (neviem prečo, ale ukľudňuje ma to) hlavu resp. vlasovú hrivu niekoho, kto ma veeeeeľmi naštval a kmášem burinu kmášem....jedna radosť. Ja kľudná, záhon čistý  Váľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlahe 

A občas moje záhony vyzerajú, že ma dllllho nikto nenaštval Vyplazený jazyk 

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.