ako muzi prezivaju bolest?

To si položila ťažkú otázku, Sisulík. Zaujímalo by ma, prečo sa na to pýtaš...

Muži sú vychovávaní k tomu, aby boli tvrdí, aby neplakali, aby neprejavili svoju neistotu, pochybnosti, tápanie, aby boli zodpovední, odvážni a silní... Stojí za úvahu, či je takýto spôsob výchovy správny...

A tak sa muži už v útlom veku naučia skrývať všetky svoje obavy, strachy a bolesť. (A potom často trpia všetkými možnými chorobami a umierajú podstatne skôr, ako ženy.)

A čo s tým robiť? Nuž, ťažká rada. Každá si poznáme toho svojho chlapa asi najlepšie a je na každej z nás, ako presvedčiť toho svojho, že doma, v súkromí, môže byť aspoň občas slabý, nešťastný, chvíľu si zúfať a môže si aj poplakať.

No, ale nie každá žena dokáže svojho muža presvedčiť, že ho berie celého, aký je - aj s tými jeho skrytými strachmi a úzkosťami. A nie každý muž dokáže svojej žene natoľko dôverovať, aby tie strachy a úzkosti pred ňou prejavil...

Neviem ako ktorý muž berie svoje bolesti a boliestky,le ten môj vždy patrične ofrfle ako mu je ťažko.Ukecaný je dosť,ale keď k tomu ešte pridá komentáre k bolestiam či už fyzickým alebo psychickým,tak vám poviem,častokrát si vravím utekaj kede ľahšie.On sa vykecá aj keď je sám.

georgina, pràve som isla o tej fyzickej bolesti napisat mali ste vidiet tych "velkych" chlapov, ked zbadali ihlu injekcie ozeleneli, obeleli a sval tak napnuty, ze ani so zbijackou bych sa nedostala donho, nie to ihlou
ale tie psychické boliestky a bolesti sa u nàs tiez tazko derù von z toho mojho chlapa, a ked nieco povie, tak v hàdankàch a ja si musim domyslat ale u nàs to je (zatial) tak, ze ked je jeden na dne, tak ten druhy akosi drzi nàladu nad vodou a ked tomu klesne moràlka az kdesi ku clenkom, tak sa ujima ùlohy "roztlieskavaca" ten druhy, bez toho aby sa hladala hlbsia pricina (momentàlne màme problémy s prestavbou a tak) jednoducho prehadzujeme si to z pleca na plece, akosi lahsie sa s tym vyrovnàva, takto hràme kazdy chvilu tvrdasa bez nejakej vàznejsej psychickej ujmy citim, ze vnùtri ho to zerie, ale nemà zmysel tlacit nanho, aby sa vyrozpràval, zanovito bude dusit v sebe , ako vacsina muzov

Peknná otázka Sisulik, zaujímavé zamyslenie sa... s radosťou si prečítam, čo tu kto popíše.

Môj manžel ma 35 rokov a teraz začal intenzívny kurz Angličtíny. To je pre neho najväčšia bolesť, pretože sa od strednej školy nemusel nič učiť. prežíva to strašne a stále si nahovára že sa to nikdy nenaučí. je to pre neho stresujúce a le snaží sa.

Môj muž v takých situáciách "zalieza do jaskyne", teda nielen v takých situáciách, on to všeobecne potrebuje tak cca 1x za 2 mesiace....
Ale v takých situáciách obzvlášť.
Rozprávali sme sa o tom, on mi to aj povedal, že to potrebuje, že pre neho je to najlepšie a ja zasa viem, že keď "vylezie" - o všetkom sa porozprávame...
Ale ja som si už "speleológa" brala, tak viem na čom som .....

sisulik, samozrejme že ho povzbudzujem, ale niekedy mi aj rupnú nervy, keď si neverí a hovorí aký je hlúpy a že sa to nikdy nenaučí a ako on trpí. Snažím sa mu pomôcť.
aj teraz ho idem odkopnúť od TV a donútiť ho učiť.

Tak ten moj nema problem sa vyrozpravat alebo dokonca si aj poplakat (aj ked iba doma v sukromi). Mna skor prekvapuje, ze je schopny a ochotny sa rozpravat skoro o vsetkom a so vsetkymi. A na to ja nie som zvyknuta. Podla mna niektore veci nepatria mimo rodinneho kruhu, ci uz sirsieho alebo uzsieho. Naviac, ked sa moj otec nezvykol zverovat. A vacsinu problemov si riesil sam.

Sisulik, ja poznam jeden prípad potratu zo strany otca. Obyčajný párik, ON bol môj kámoš. Keď sa im pritrafilo otehotnieť, on sa chcel o dieťatko postarať, že ho už len nejako vychovajú. Mal sestru gynekologičku a o potratoch vedel na chlapa dosť veľa. Ona chcela potrat a aj sa tak stalo. Rozišiel sa s ňou. Ale ako to pocitovo prežíval neviem. Aspoň to na sebe nedal nejako znať. Toto čo viem mi vyrozprával on. Ja by som povedala, že to nejak neprežíval, urobil čo mohol, ale donosiť dieťatko nebolo v jeho silách. No verím, že mu to bolo ľúto.