Skláňam sa pred vami, náhradní rodičia

eva m, ale ja už nesmútim. Resp. už to nie je deštruktívny smútok, ak mi rozumieš. Mám pocit, že včera v noci som pochopila, ktorým smerom sa v živote pohnúť. Teraz ešte nie, ešte na to nie je čas, ale neskôr. A že prídu šťastné udalosti? Ja to viem Veď ma už postretajú, v živote je to vždy tak, raz si hore, raz dole. Týmto príspevkom som nechcela povedať, že sa vzdávam nádejí na vlastné dieťatko, ale že k vlastným by sme raz prijali aj "cudzie".
A práve preto sa skláňam pred náhradnými rodičmi, lebo výsledok ich snaženia nikdy nie je istý, oni to vedia a aj tak do toho idú. A myslím, že "nevydarené" snaženie v tomto prípade nie je. Lebo ak spravíš všetko, a robíš to s láskou... každá duša má právo vybrať si, ako prežije svoj život. Ty jej ale môžeš dať ŠANCU vybrať si z viacerých variant. To, že si nevyberie podľa očakávaní rodičov musí veľmi bolieť. Ale taký je život

babka betka Tvoja sestra si adoptovala 3 dievčatká? Krásne... práve toto ma presviedča o správnosti mojich túžob, že je veľmi veľa rodín - veď ste to tu koniec koncov napísali aj vy- kde si adoptujú postupne viac ako jedno dieťa. Takže je to asi obojstranne prospešné
Monik vychovávaš 5 chlapcov, z ktorých 3 sú v ťažkom veku a dvaja do neho pomaličky prichádzajú... okrem toho, že pred Tebou snímam klobúk, by ma zaujímalo, ako to zvládaš?
Keď sme so sestrou boli malé, naši rodičia veľmi často nadšrktávali túto tému, chceli si adoptovať ešte jedno dieťa. Ja som s tým súhlasila od začiatku, sestra si časom tiež zvykla na tú myšlienku a začala sa tešiť. Lenže naši cítili obrovskú zodpovednosť a nakoniec váhali tak dlho, až si uvedomili, že už sú pristarí. Mama vždy hovorievala: keď ste boli v puberte a vykričali ste mi, že vás nemám rada, bolelo to. Neviem si predstaviť, ako veľmi by ma bolelo, keby mi vykričalo adoptované dieťa v puberte, že ho neľúbim, lebo nie som jeho ozajstná mama... Práve toto musí byť veľmi zložité: vychovávať tie deti v duchu lásky, ale zároveň tak, aby z nich nevyrástli rozmaznaní ľudia bez schopnosti pozerať sa na svet reálne a schopnosti prežiť život s "rovnou chrbtovou kosťou".
Naši sa tejto myšlienky vzdali, myslím, že my s manželom do toho pôjdeme, keď si na tú myšlienku zvykne (chápem ho, ja som si zvykala celý život, on sa musí stotožniť s takouto životnou zmenou).
Monik a ešte jedna otázka: ako vychádzajú Tvoji chlapci medzi sebou? Prijali sa bezvýhradne?