Uf, mala si to ťažké. Nebol by v tomto prípade vhodnejší cisársky rez? Ak nemáš iné zdravotné problémy, bol by naplánovaný a s predoperačnými vyšetreniami? Si vystresovaná, pod vplyvom nepríjemného zážitku aj vystrašená. Držím palce, aby šlo všetko ľahko.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
V priamej úmere k blížiacemu sa termínu pôrodu narastajú aj moje obavy:
1. som v 33tt a malá sa ešte stále neotočila hlavičkou nadol
2. pri prvom pôrode som mala problém s placentou - prirastená k maternici
Okrem toho, že môj prvý pôrod prebehol v štýle, aký tu pred vyše rokom opísala Cipuška, sa pridružil aj problém s placentou, ktorú mi bez narkózy vyrval doktor nasilu rukou - horšie ako samotný pôrod, neprajem nikomu! Každučký detail svojho prvého pôrodu mám v živej pamäti, a nad konštatovaniami typu, že "pôrodné bolesti sú bolesti, na ktoré sa najrýchlejšie zabúda", sa musím len smiať.. Aby to nebolo také jednoduché, po prepustení z pôrodnice, kde som strávila desať dní, pretože malý mal žltačku, som sa tam ešte v ten deň s obrovskými bolesťami vrátila. Nevedeli zistiť, čo mi je, posielali ma na chirurgiu a kade-tade, až pokým doktora nenapadlo urobiť mi sono, na ktorom zistil, že doktor, ktorý mi vyrval placentu, tam kus nechal a to odumreté tkanivo spôsobovalo tie príšerné bolesti. Vraj som prišla v poslednej chvíli.. Ihneď ma uspali a vyčistili. A na záver mi bolo oznámené, že tento problém s placentou sa bude na 99% opakovať aj pri ďalšom pôrode. Tak sa mám na čo "tešiť". Máta ma táto predstava čím ďalej viac, hlavne v kombinácii s predstavou, že malá sa do pôrodu už neobráti, čo mi povedal včera aj lekár, že je to veľmi pravdepodobné - čiže ma možno čaká pôrod panvovým koncom. Mám z toho ozajstný des, taký pôrod je omnoho pomalší a horší, a keď si pomyslím, ako som rodila prvýkrát - vyvolávačka, ukrutné kontrakcie takmer bez prestávky - oblieva ma studený pot! Bola som taká zničená, že som upadávala do bezvedomia, dávali mi kyslík, proste niečo nenormálne, bola som vtedy fakt presvedčená, že to neprežijem..
Doteraz som sa snažila na tieto veci nemyslieť, ale ako sa blíži deň D, tým viac ma to prenasleduje, začínajú sa mi snívať hororové sny. Už nejdem ani surfovať po nete a čítať skúsenosti žien s podobnými zážitkami, lebo to len podporuje moje obavy..
Tak neviem, čo je lepšie - nechať to na osud, nezaoberať sa predstavami, nech sa deje, čo sa má, alebo sa pomaličky snažiť psychicky pripraviť na to, čo ma čaká a neminie..
Ale ako?
Čítala som aj tu na NM diskusiu na tému KP, no má niektorá z vás skúsenosti s prirastenou placentou? Budem rada, keď sa podelíte