Ja som teda rodila dosť dávno...Ale to fakt nikdy nezabudneš.
Teda prvý pôrod –1.júl 1991.
Moja dcérka bola vytúžená, vymodlená... Prišla tri roky po svadbe. Tehotenstvo bolo náročné od začiatku tým, že som neskutočne zvracala. Poležala som si v nemocnici na infúziách dohromady takých 5 týždňov. Ale ináč bolo všetko v poriadku, keby som tak mohla jesť. Po 4. mesiaci sa to zmenilo, začala som príjmať potravu. Celkovo som pribrala takých 9kg. Bola som celé tehotenstvo vlastne doma, najprv mi bolo zle a potom ma prepustili z organizačných dôvodov.
Termín som mala 29.6. na Petra-Pavla. Už týždeň pred termínom som ležala v nemocnici, začala som mierne krvácať ale s takými kúskami krvných zrazenín. Absolvovala som vyšetrenia, či sa mi neodlupuje placenta, ale nič závažné nezistili, tak ma len pozorovali. Staral sa o mňa pán primár, bol veľmi milý. Ale 2. júla išiel na dovolenku. Tak ma 1.júla ráno pozrel, povedal, že som otvorená na špičku prsta a že ideme rodiť.
Wau! Ja prvorodička som vybehla ešte do automatu, zavolať mužovi do roboty -IDEM RODIŤ!!(blbá to nána, som nevedela čo má čaká a to je na prvom pôrode to najlepšie)
Tak som si ľahla rovno na pôrodnú sálu, po klystíre a rôznych meraniach panvy a okolo 9.00 mi pichli infúziu, vyvolávačku. Nič mi zatiaľ nebolo, ležala som na sále, ktorá bola len pre jednu rodičku. Prišli sa na mňa pozrieť nejakí medici, ktorým sa práve začínala prax...Vypýtala som si deku, začínal júl, ale bola hrozná zima. Tak som tam ležala a postupne prichádzali bolesti, tak som akurát sledovala hodiny, lebo sa ma pýtali na intervaly kontrakcií. Vedľa bola sála s tromi stolmi, bol obyčajný pracovný deň, tak som si vypočula priebeh niekoľkých pôrodov(našťastie som nič nevidela), rodičky kričali, mne bolo všelijako, najmä psychicky sa vo mne stupňovalo napätie. Okolo 14.00 mi pán doktor prepichol plodovú vodu. Potom sa bolesti prudko zhoršili a intervaly skrátili. Začalo ísť pomaly do tuhého. Zvíjala som sa od bolesti, v jednej ruke stále napichnutá infúzia, do druhej mi dali kyslík, ktorý som dýchala, lebo sa spomalili ozvy. Tak to išlo ešte niekoľko hodín, ktoré mi pripadali ako dni...Keď prišli tlaky, bolo to veľmi nepríjemné, hlavne keď mi doktor nakázal-ešte netlačte, vydržať, tak som to predýchavala...Koniec pôrodu bol napodiv dosť rýchly, dvakrát som zatlačila a dcérka bola na svete. Mala 3,00kg a 49cm. Bolo 18.30 a ja som bola hrozne hladná.(to je popôrodný pocit, baby???) Malú mi hneď zobrali vykúpať a vyšetriť, potom mi ju ukázali. Bola krásna, tak naozajstne, ružovučká, nepopučená, hladučká...ale mi ju nedali pomaznať, hneď ju odniesli na novorodenecké. (prosto baby bolo to ešte v minulom storočí..)
Môj muž bol ten deň v napätí, uznajte žena mu ráno volá-idem rodiť! A celý deň vyvolával do pôrodnice a nič! Prišiel domov a z tej nervozity poumýval všetky okná v byte, z oka videl kolegu tak ho zavolal hore. Prišla aj moja sestra, oni s mamou nemali telefón, tak chcela vedieť ako to dopadlo(mama ležala s angínou). Tak čakali. Večer zavolal primár, že má dcéru a všetko v poriadku. Tak sa večer opili-všetci. A moja sestra sa dala dokopy s mužovým kolegom(ako poznali sa už vyše roka, ale vtedy preletela iskra). Sú spolu doteraz.
Mám ešte jednu dcérku, no naraz by to bolo veľa...
Ja som teda rodila dosť dávno...Ale to fakt nikdy nezabudneš.
Teda prvý pôrod –1.júl 1991.
Moja dcérka bola vytúžená, vymodlená... Prišla tri roky po svadbe. Tehotenstvo bolo náročné od začiatku tým, že som neskutočne zvracala. Poležala som si v nemocnici na infúziách dohromady takých 5 týždňov. Ale ináč bolo všetko v poriadku, keby som tak mohla jesť. Po 4. mesiaci sa to zmenilo, začala som príjmať potravu. Celkovo som pribrala takých 9kg. Bola som celé tehotenstvo vlastne doma, najprv mi bolo zle a potom ma prepustili z organizačných dôvodov.
Termín som mala 29.6. na Petra-Pavla. Už týždeň pred termínom som ležala v nemocnici, začala som mierne krvácať ale s takými kúskami krvných zrazenín. Absolvovala som vyšetrenia, či sa mi neodlupuje placenta, ale nič závažné nezistili, tak ma len pozorovali. Staral sa o mňa pán primár, bol veľmi milý. Ale 2. júla išiel na dovolenku. Tak ma 1.júla ráno pozrel, povedal, že som otvorená na špičku prsta a že ideme rodiť.
Wau! Ja prvorodička som vybehla ešte do automatu, zavolať mužovi do roboty -IDEM RODIŤ!!(blbá to nána, som nevedela čo má čaká a to je na prvom pôrode to najlepšie)
Tak som si ľahla rovno na pôrodnú sálu, po klystíre a rôznych meraniach panvy a okolo 9.00 mi pichli infúziu, vyvolávačku. Nič mi zatiaľ nebolo, ležala som na sále, ktorá bola len pre jednu rodičku. Prišli sa na mňa pozrieť nejakí medici, ktorým sa práve začínala prax...Vypýtala som si deku, začínal júl, ale bola hrozná zima. Tak som tam ležala a postupne prichádzali bolesti, tak som akurát sledovala hodiny, lebo sa ma pýtali na intervaly kontrakcií. Vedľa bola sála s tromi stolmi, bol obyčajný pracovný deň, tak som si vypočula priebeh niekoľkých pôrodov(našťastie som nič nevidela), rodičky kričali, mne bolo všelijako, najmä psychicky sa vo mne stupňovalo napätie. Okolo 14.00 mi pán doktor prepichol plodovú vodu. Potom sa bolesti prudko zhoršili a intervaly skrátili. Začalo ísť pomaly do tuhého. Zvíjala som sa od bolesti, v jednej ruke stále napichnutá infúzia, do druhej mi dali kyslík, ktorý som dýchala, lebo sa spomalili ozvy. Tak to išlo ešte niekoľko hodín, ktoré mi pripadali ako dni...Keď prišli tlaky, bolo to veľmi nepríjemné, hlavne keď mi doktor nakázal-ešte netlačte, vydržať, tak som to predýchavala...Koniec pôrodu bol napodiv dosť rýchly, dvakrát som zatlačila a dcérka bola na svete. Mala 3,00kg a 49cm. Bolo 18.30 a ja som bola hrozne hladná.(to je popôrodný pocit, baby???) Malú mi hneď zobrali vykúpať a vyšetriť, potom mi ju ukázali. Bola krásna, tak naozajstne, ružovučká, nepopučená, hladučká...ale mi ju nedali pomaznať, hneď ju odniesli na novorodenecké. (prosto baby bolo to ešte v minulom storočí..)
Môj muž bol ten deň v napätí, uznajte žena mu ráno volá-idem rodiť! A celý deň vyvolával do pôrodnice a nič! Prišiel domov a z tej nervozity poumýval všetky okná v byte, z oka videl kolegu tak ho zavolal hore. Prišla aj moja sestra, oni s mamou nemali telefón, tak chcela vedieť ako to dopadlo(mama ležala s angínou). Tak čakali. Večer zavolal primár, že má dcéru a všetko v poriadku. Tak sa večer opili-všetci. A moja sestra sa dala dokopy s mužovým kolegom(ako poznali sa už vyše roka, ale vtedy preletela iskra). Sú spolu doteraz.
Mám ešte jednu dcérku, no naraz by to bolo veľa...