Zazitky z porodu

Zuzana

Moni, krasne si to napisala, ja som to nemala take pekne, ale pokusim sa nieco pridat.

Joj ako dobre sa to číta, keď už je po.

No baby, tak rodíme.
Ja som teda rodila dosť dávno...Ale to fakt nikdy nezabudneš.
Teda prvý pôrod –1.júl 1991.
Moja dcérka bola vytúžená, vymodlená... Prišla tri roky po svadbe. Tehotenstvo bolo náročné od začiatku tým, že som neskutočne zvracala. Poležala som si v nemocnici na infúziách dohromady takých 5 týždňov. Ale ináč bolo všetko v poriadku, keby som tak mohla jesť. Po 4. mesiaci sa to zmenilo, začala som príjmať potravu. Celkovo som pribrala takých 9kg. Bola som celé tehotenstvo vlastne doma, najprv mi bolo zle a potom ma prepustili z organizačných dôvodov .
Termín som mala 29.6. na Petra-Pavla. Už týždeň pred termínom som ležala v nemocnici, začala som mierne krvácať ale s takými kúskami krvných zrazenín. Absolvovala som vyšetrenia, či sa mi neodlupuje placenta, ale nič závažné nezistili, tak ma len pozorovali. Staral sa o mňa pán primár, bol veľmi milý. Ale 2. júla išiel na dovolenku. Tak ma 1.júla ráno pozrel, povedal, že som otvorená na špičku prsta a že ideme rodiť.
Wau! Ja prvorodička som vybehla ešte do automatu, zavolať mužovi do roboty -IDEM RODIŤ!!(blbá to nána, som nevedela čo má čaká a to je na prvom pôrode to najlepšie)
Tak som si ľahla rovno na pôrodnú sálu, po klystíre a rôznych meraniach panvy a okolo 9.00 mi pichli infúziu, vyvolávačku. Nič mi zatiaľ nebolo, ležala som na sále, ktorá bola len pre jednu rodičku. Prišli sa na mňa pozrieť nejakí medici, ktorým sa práve začínala prax...Vypýtala som si deku, začínal júl, ale bola hrozná zima. Tak som tam ležala a postupne prichádzali bolesti, tak som akurát sledovala hodiny, lebo sa ma pýtali na intervaly kontrakcií. Vedľa bola sála s tromi stolmi, bol obyčajný pracovný deň, tak som si vypočula priebeh niekoľkých pôrodov(našťastie som nič nevidela), rodičky kričali, mne bolo všelijako, najmä psychicky sa vo mne stupňovalo napätie. Okolo 14.00 mi pán doktor prepichol plodovú vodu. Potom sa bolesti prudko zhoršili a intervaly skrátili. Začalo ísť pomaly do tuhého. Zvíjala som sa od bolesti, v jednej ruke stále napichnutá infúzia, do druhej mi dali kyslík, ktorý som dýchala, lebo sa spomalili ozvy. Tak to išlo ešte niekoľko hodín, ktoré mi pripadali ako dni...Keď prišli tlaky, bolo to veľmi nepríjemné, hlavne keď mi doktor nakázal-ešte netlačte, vydržať, tak som to predýchavala...Koniec pôrodu bol napodiv dosť rýchly, dvakrát som zatlačila a dcérka bola na svete. Mala 3,00kg a 49cm. Bolo 18.30 a ja som bola hrozne hladná.(to je popôrodný pocit, baby???) Malú mi hneď zobrali vykúpať a vyšetriť, potom mi ju ukázali. Bola krásna, tak naozajstne, ružovučká, nepopučená, hladučká...ale mi ju nedali pomaznať, hneď ju odniesli na novorodenecké. (prosto baby bolo to ešte v minulom storočí..)
Môj muž bol ten deň v napätí, uznajte žena mu ráno volá-idem rodiť! A celý deň vyvolával do pôrodnice a nič! Prišiel domov a z tej nervozity poumýval všetky okná v byte, z oka videl kolegu tak ho zavolal hore. Prišla aj moja sestra, oni s mamou nemali telefón, tak chcela vedieť ako to dopadlo(mama ležala s angínou). Tak čakali. Večer zavolal primár, že má dcéru a všetko v poriadku. Tak sa večer opili-všetci. A moja sestra sa dala dokopy s mužovým kolegom(ako poznali sa už vyše roka, ale vtedy preletela iskra). Sú spolu doteraz.
Mám ešte jednu dcérku, no naraz by to bolo veľa...

Ja sa chcen podeliť o svoj prvý porod ten bol najľahší, už som niekde spomínala, že som pri prvom mala 25 r. manžel bol na vojenčine, vtedy ešte vysokoškoláci boli rok, a ja som bola doma vysoko tehotná a on niekde na Šumave, rukoval vseptembri a ja som mala rodiť koncom oktobra , termín porodu sa samozrejme posúval ale ja keďže som nevedela čo ma čaká som sa vobec nebála, Nad ránom asi o5.OO mi odtiekla plodová voda s krvou, moja sestra, ktorá bola pri mne, vzala veci a mňa a išli sme ,keďže sme bývali blizko nemocnice tak preši, v nemocnici má vyšetrili raz , dvakrat a už som to nepočítala a stále sa nič nedialo, voda odtečená dokonca s krvou a ja som sa neotvarala a ani žiadné bolesti neboli, pridali mi samozrejme vyvolávačku a čuduj sa svete stále nič , žiadne kontrakcie, brucho mi vravelo, že moja trhni si. A to už bolo 8.OO a dieťa si hovelo a ja s ním keďže som rodila prvýraz ani som nepomyslela na nejaké komplikácie. Ale moji lekári už boli nervoznejší, báli sa, lebo dieťa už sadalo dole a ja stále nič, kočky chápete, že som nemala absolutne žiadne bolesti. No a vtedy mi povedali, že nedá sa nič robiť mila pani, musíme robiť sekciu, lebo by sa dieťa mohlo udusiť a ja keď musíte ,tak musíte, vobec , ale vobec som sa nebála. A tak mi urobili sekciu , chlapček bol krásny, zdravý, matka relatívne tiež ,viete , stehy po porode boleli , ale čo to je proti porodným bolestiam. Stehy sa zahojili a ja som stále nevedela, čo to je rodiť.A musela som rodiť ešte 3x , aby som zistila čo je bolesť pri porode a zistila som to až pri 4. porode , vtedy som rodila tak ako sa má bolesťami a bolestivým porodom, ale chcem povedať všetkým, ktoré ešte len budú rodiť, že nemusia rodiť v bolestiach, lebo niekedy je to také rýchle, že nestihnete ani zaregistrovať , že Vás niečo bolí a dieťa je na svete. To sa mi stalo pri druhom, keď ma napichli vyvolávačkou a ja som rodila ako nasilu, vytlačili so mna Vikinu a bolo to, pri treľom to bolo trošku iné , nie také nasilu, bolo to spontánne a bolesť sa dala zniesť bez problémov. Keď začali bolesti tak som si pochodila, odtiekla vode a už som rodila. Takže musím povedať, že zákonite som musela rodiť 4. raz, aby som vedela, čo je to porod.

Keďže som pôrod absolvovala dvakrát ,aj ja sa s vami podelím o to
aké to bolo. Keď som čakala Peťka manžel bol pracovne v Lýbii a ja
som už v 7-8 mesiaci bola celá opuchnutá a mala som zvýšený tlak ,tak
ma poslala doktorka ležať do nemocnice.Asi 2 týždne som ležala na izbe s mamičkou ktorá čakala trojčatá. Po cis.reze sa jej narodili
2 chlapci a dievčatko všetci zdraví, ale preležala v nemocnici celé
tehotenstvo.Dnes by to asi nehrozilo.Potom ďalšej spolubývajúcej
ráno odtiekla plodová voda.No to ste hádam ešte nezažili,postavila sa ráno z postele a po izbe akoby niekto vylial
vedro plné vody ,potopa po celej izbe.Poobede boli na svete jej dvojčatá chlapček a dievčatko. Ja som sa tak nejak preľakla ,že to
pri obede prišlo aj na mňa . Zažila som prvú kontrakciu.Keď už boli
bolesti častejšie baby ma presvedčili že to už bude pôrod.Tak som išla za setričkou a nasledovlo vyšetrenie, holenie a klystír. A to mi teda dali. Ja som celú dobu na pôrodnej sále behala do záchodu a späť a medzitým som sa zvíjala od bolesti a sľubovala sama seba že už nikdy žiadne dieťa rodiť nebudem. Ja hlúpa som sa za celých 9
mesiacov nikoho neopýtala čo ma čaká a ako sa má taký pôrod zvládnuť. Nechodila som na psycho fyzickú prípravu ,čo mi patrične sestričky vykričali,keď som nevedela ako mám dýchať a tlačiť . Pri
neustálom behaní na WC som svoje prvorodené dieťa skoro porodila tam na záchode.Sestrička sa ma síce vypytovala či ma už tlačí ako na stolicu.To ma po klystíri ale tlačilo stále. Tak som tlaky presedela na záchode a na pamiatku mi z toho zostla modrina na celej polovici zadku.To potom mali zábavu doktori na vizite ,že čo som to robila_? KeĎ som už začínala rodiť doviezli jednu rodičku z výťahu a tá len ľahla na stôl a už bola dcerka na svete. Mňa za ten čas tlaky prešli a keď už prišla doktorka ku mne ,tak nie anie vytlačiť to dieťa von.Vtedy sa mi ušli tie výčitky ,že som nechodila na príparavu a už sestrička zháňala primára a zvon ,že ináč to nepôjde. Inak že sa dieťa pridusí.Tak a toto ma veru prebralo. Zo strachu že môžem o dieťa prísť som za pomoci sestričiek ktoré mi tlačili na brucho akosi už konečne môjho Peťka priviedla na svetlo sveta o 20 :10 hodine. O dvojčatách Vám napíšem zajtra.

Dievčatá, už som pre vás pripravila novú rubriku Rodíme, ľavou zadnou, takže vaše pôrodné zážitky, píšte prosím do osobných poznámok. Hodila som tam už aj vaše príspevky, ktoré ste napísali tu.