ja som v tomto asi netypická - používam jeden nožík na všetko, vláčim ho so sebou na všetky dovolenky (a potom trpnem, či som nezabudla). Ostrím si sama. Však to žiadna veda. Je pravda, že také kúsky ako azijci s ním nedokážem, ale ani nepotrebujem.
Teda, na krájanie pečiva mám ešte dlhä pilku, inak iba jeden. Kiež by som aj v inom bola taká minimalistická. Lebo pokiaš ide napríklad o mini mixeriky na frapé, tak zo záhadného dovodu som kupila 4. Nepoužívam ani jeden, lebo frapé nerobím, respektíve 1-2 do roka. Nemajú šancu sa opotrebovať 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pamätáte na tú vetu z Kuba?
Nožíky boli vždy niečo posvätné u nás v kuchyni. Začínalo to kúpou prvého, zlomením špičky, prvým zarezaním do prsta a hádkou, lebo je tupý a gazda ho nenabrúsi ako je rok dlhý a potom gazda namosúrene zmizol i s nožíkom, lebo veru on chce rezne s tým nožom odkrojené a nie hubovej, akú mu manželka nadelila pre čepieľku. No a potom sa objavil s iskierkou v oku a huncútsky potichu nožík dal na stôl a ušiel a najbližšom jedle len kukal na prsty kuchárky a usmieval sa - no čo, už ho máš ostrý?, lebo prst mala olepený náplasťou, ale na stole trónili rízky.
Tento cirkus sa s menšími či väčšími obmenami opakoval vo všetkých domácnostiach, kde som mohla byť pri umývaní riadu a varení.
Ja som si to zariadila teda s manželom inak, osku mám v kuchyni, nebráni mi nič nožík nabrúsiť si sama (aj to občas spravím), ale priznám sa - pre mňa ten cirkus okolo nožíkov je už tradícia a tradície a zvyky našich predkov treba dodržiavať, tak z času na čas si aj ja rypnem.
A môj chlap má rovnaký pocit zadosťučinenia, že je potrebný a žiadaný a bez neho umreme hladom, lebo ani chleba nebudeme mať si čím odkrojiť a ja polepené prsty. A tradície pokračujú a rodina je pokope a kráča v šľapajach ako jej predkovia.
Takže svet sa točí, jako má byť.
Ako tak sledujem ale tie YouTube kanály s receptami japončíkov, závidím im a strašne presne ten nožík. Keď si spomeniem aký nožík ostril môj starý otec, či dedo a vidím tie premakané, diamantové čepele a ja neviem čo, za ktorými iste stojí rod vyrábajúce mačety a meče pre samurajov, túžim aj ja po takom nožíku.
A asi si nejaký aj zaobstarám. Lebo doteraz taký s obrovskou čepeľou nemám.
Ktohovie, čo by môj starý tatko na taký povedal. A ako sa to vlastne bude brúsiť.
Ale pozerať, ako sa to krája v podstate "samo" ... no parááááda. Najviac tajím dych, keď fláknu na doštičku kus jahňaciny a o 30 sekúnd ( ja viem, zostrihané, ale aj tak), majú niečo v konzistencií paštéty. Ja by som vytiahla mlynček na mäso, ale pravda že čepeľ utrieš a máš hotovo oveľa rýchlejšie ako ten mlynček čistiť.
Tak začínam snoriť po internetových stránkach a vyberať nožík.
Len neviem, či zvyšok rodiny bude až tak spokojný s tým nožíkom. Lebo s takou mačetou, hlavne zeleninu krájajú. A tú my chlapi teda môžu - ale len ako prílohu.