Kornej Čukovskij: "Od dvoch do piatich"

Kornej Čukovskij, ruský básnik, prekladateľ a literárny kritik (1882-1969), napísal svoju knihu Od dvoch do piatich na základe svojho štyridsaťročného skúmania vývinu detskej reči a myslenia. Kniha bola mnohokrát vydávaná a do každého vydania Čukovskij dopĺňal nové a nové detské slová a výroky, ktoré mu posielali rodičia detí z celého Sovietskeho zväzu. Vo svojej knihe však Čukovskij čerpal aj zo srbských, českých, gruzínskych, švédskych, fínskych a anglických ľudových básničiek a rozprávok.

Čukovskij píše, že od druhého roku života sa každé dieťa stáva geniálnym lingvistom a potom, k piatemu-šiestemu roku, túto geniálnosť stráca. U osemročných detí už po nej niet ani stopy, lebo sa stratila jej potreba - dieťa totiž úplne zvládne základné princípy materinskej reči.

Deti si neosvojujú reč len napodobňovaním, ale aj tým, že s ňou polemizujú - napríklad tvoria slová podľa prísnej logiky:
Ak to, čím šijú, je šidlo; to, čím sa umývajú, je mydlo; to, na čom lietajú, je lietadlo; to, čím rýpu zem, je rýpadlo - tak potom to, čím sa brzdí, je brzdidlo.
Ak ten, čo obchoduje, je obchodník a ten, čo pracuje v záhrade, je záhradník; tak potom ten, čo nosí listy, je listárnik.

Ak slovo neobsahuje podstatu toho, čo pomenúva, dieťa slová "opravuje":
Na vešiaku veci visia - takže je to visiak.
Holič strihá vlasy - je to strižič.
Suchárik sa chrúme - je to chrumkárik.
Ventilátor sa vrtí - je to vrtilátor.
Lopatkou sa kope - je to kopatka.

Pri všetkých týchto "opravách" slov vychádzajú deti z činnosti. Slovesá, ktoré vyjadrujú činnosť, sú pre deti veľmi príťažlivé a pohotovo si vytvárajú vlastné:
Hodinky hodinkujú.
Celý stromček je obsviečkaný!
Dym sa komíni.
Odškrupinuj mi vajíčko!
Zakladivkuj tento klinček.
Poďme lopatovať sneh!
Joj, žihľava ma požihľavila!
Už som sa načajpil.
Pozri, ako dážď namláčil!
Daj mi rozobálčiť obálky.
Na čo sa tak zaočila?
Pridveril som si ruku!
Zakľúčujem dvere.

Deti perfektne vycítia význam predpôn (za-, vy-, na-, roz-, od-, ob-, u-, pri-, atď.) a aktívne ich používajú:
Dieťa nechce osolené vajíčko: "Vysoľ ho naspäť!"
Skladá z papiera: "Trápil som sa, trápil a vytrápil som si loďku!"
Prezerá si obrázok: "Nijako neviem rozchápať, čo je na tomto obrázku!"
Hostia odchádzajú: "Otecko, už sa odhosťujú!"

Predpony deti odtŕhajú od koreňa slova aj v slovách, kde to dospelí nerobia:
"Najprv som sa električky bál, ale potom som vykol, vykol, až som privykol."
Logicky - ak existuje slovo privykol, musí existovať aj slovo vykol.

Rovnako však zaobchádzajú deti aj s časticami záporu:
"Aký si ty nezbedník!" "Nie, otecko, ja som zbedník!"
"Jaj, aké motorné opice!"
"Neplač, on ťa udrel nevdojak!" "Nie, vdojak, udrel ma vdojak!"
"Rozprávaš nehoráznosti!" "Čoby, horáznosti!"

Deti si často spájajú slová do dvojíc protikladov:
"Včera bolo surové počasie." "A dnes je varené?"
"Toto je stojatá voda." "A kde je ležatá?"

Takéto dvojice slov si deti často "opravujú", aby boli aj zvukovo podobné: žĺtok a bĺtok, alebo žielok a bielok, začiatok a končiatok, lyžíky a nožíky, predavač a kupovač, práškový cukor a kúskový cukor.

Nové prídavné mená deti tvoria menej často (prídavné mená v detskej reči tvoria len tri-štyri percentá):
"Prečo má jašterica ľudovské prsty?"
"Naše rádio je veľmi revacie."
"Radšej sa pôjdem prejsť nedoobedovaný."

S nepravidelnými slovesami deti zaobchádzajú tak, ako keby boli pravidelné:
Rybka oživela.
Stará mama ma natrila.
Ty nedáš, ale ja si bernem.
Ja vám to ukladiem.
Namaľovaj mi psíka.
Peťo Vierku zmlátil a Vierka nahlas plačala.
Ukladila som bábiku spať.
Len čo si ležnem, už sa mi sníva.

Deti berú naše ustálené slovné spojenia a idiomy ("vziať nohy na plecia", "vytrieť niekomu kocúra", "vysedela dieru do stoličky") doslova, lebo ich chápanie zmyslu slov a slovných konštrukcií je ostrejšie ako u dospelých:
"Nepôjdem do školy, tam sa pri skúškach deti prepadávajú."
"Naša Iriška nechodí spávať so sliepkami - tie ďobú, ona spáva sama v postieľke."
"Pri tebe človek aj rozum stratí!" "Pri mne nestratíš: nájdem ho a podám ti."

Pri takomto prístupe k reči deti neraz význam slova pochopia nesprávne: povaľač je človek, ktorý robí povaly; uličník robí ulice; mlynica je mlynárova žena a kozák, prirodzene, muž kozy.

Všetky slová, ktoré deti vytvorili, sú pri učení sa rodného jazyka zákonitým procesom. Rozvoj reči je zároveň rozvojom mysle.
A keď si deti dostatočne osvoja reč, môžu nám dať pomocou slov nahliadnuť do ich kúzelného detského sveta:

Pštros je žirafa, len je to vták.
A čo, nožík je vidličkin muž?
Pod posteľou bývajú myškine vtáčatká.
More má jeden breh a rieka dva.
Mám rád cesnak, vonia klobáskou!
Jurko má v nose hnačku!

Deti v predškolskom veku zvládnu zázračnou rýchlosťou neuveriteľné množstvo intelektuálnej práce. Nielenže sa naučia dokonale reč, ale aj orientovať sa v množstve súvislostí, poznatkov, vzájomných vzťahoch medzi jednotlivými javmi, predmetmi, ale aj vo vzťahoch častí a celku. Detské otázky: "Prečo?" "Načo?" "Ako? " a túžba detí dozvedieť sa na ne odpovede je jednou z najdôležitejších čŕt detskej psychiky.

Detské úvahy o tom, ako prišli na svet:
Keď som sa narodila, mama s otcom boli v divadle. Vrátili sa - a ja som už bola tu!
Počúvaj, mama: keď som sa narodil, ako si vedela, že som ja Juríček?
Ako to, kde som sa vzala? Veď ty si ma porodila svojimi vlastnými rukami!
Aj chlapcov rodia mamy? A načo sú potom oteckovia?
Tata, ako ľudia vedia, či sa narodil chlapček alebo dievčatko? Veď nemajú ani nohavičky ani sukničky!
Mama, a kto sa skôr narodil - ty, alebo ja?

Úvahy o smrti:
Ujo, veď viete, že umrieť je veľmi zle! Veď je to na celý život!
Pochovávajú starých ľudí. To ich sejú do zeme, a z nich vyrastú maličkí - ako kvety.
Mama, ja viem teraz všetko! Ty budeš ráno aj večer jedávať kyslé mieko a ja nebudem: potom budeme rovnakí a umrieme spolu!
Kto bude pochovávať posledného človeka?

Čukovskij veľkú časť svojej knihy venoval rozboru detských ľudových riekaniek, rečňovaniek a rozprávok. Toto kultúrne dedičstvo považuje za veľmi dôležitý prostriedok k rozvoju detskej reči a tým aj detského myslenia. Hra so slovami a detské rýmovačky sú pre deti vlastne akýmsi mentálnym tréningom.

Niektoré časti tejto knihy sú síce poplatné dobe a mieste jej vzniku, ale jej hlavná myšlienka je nestarnúca - deti na celom svete sa učia materinskú reč rovnakým spôsobom. Okrem toho je táto kniha vydareným príkladom, že aj odborná kniha môže byť veľmi zaujímavá a zábavná.