Presná definícia

10:00 SEČ
Kdesi na severozápade Slovenskej republiky
Záhrada pri našom dome

Je nedeľa, desať hodín, deti sú napapané, manžel preč, konečne mám trošku času. Počasie si na tento deň rezervovalo nečakane teplo a slnečno. Okamžite som zbalila decká a vyrazila do záhrady. Jedno spokojne buvá v kočíku, druhé sa hrabe v pieskovisku na konci záhrady. Ja som zahrabaná v skalke, ktorú zanedbávam odkedy sme sa nasťahovali. Musím predísť tomu, čo postihlo náš smrek – že ju vyhlásia za chránenú jedinú pôvodnú slovenskú džungľu. A budem si tam musieť platiť vstupné.
Vtáky štebocú, slnko mi praží do chrbta (že som si zrovna na tento deň obliekla čierne tričko). Idyla.
V tom do idyly vpadne detský krik: „Maminkááááááá! Maminkááááá!“ a dupot drobných nôh sa rúti neomylne rovno ku mne.
„No čo je, chrobáčik?“
„Poď mi niečo postaviť.“
„A čo?“
„Takú tunelovú reštauráciu.“
Lopatka mi ovisla vo vzduchu. „Akú?“ Počujem dobre?
„Ale – ale – ale takú tunelovú.“
Aha. Pomaly vstávam, dávajúc si čas na rozmyslenie, čo to asi chce byť. Je dosť možné, že v minulosti sme sa s tým už stretli, len pod iným názvom. Preberám pamäť z jednej strany na druhú. Za tie roky sa tam nahromadilo hodne bordelu, ale tunelová reštaurácia, ani jej asociácia tam nefiguruje. Nič sa nedá robiť, moja ratolesť nedočkavo podupáva pri mne, musím ísť za ním. „Ale ja asi neviem postaviť tunelovú reštauráciu.“ snažím sa zachrániť si dôstojnosť vševedúcej matky.
„Ale vieš.“ odtuší mi naspäť sebaisto. Bodaj by nie, doteraz nebolo veci, čo by maminka nevedela. No maminkina sebaistota začína dostávať vážne trhliny.
Darmo sa namáham, nepamätám sa žeby som niekedy niečo také stavala. „A ako sa to stavia?“ skúšam nenápadne sondovať. Snáď sa chytí a napovie mi.
„Ale ty vieš.“ netrpezlivo ma vedie k pieskovisku. Som v koncoch. „A aká je to vlastne tá tunelová reštaurácia?“
Synáčik na mňa uprie modré okále. „No predsa taká, akú chcem.“ zadefinuje presne svoju požiadavku.
Tak, a teraz babo raď.

14:24 SEČ
Kdesi na severozápade Slovenskej republiky (jednoducho tam kde predtým)
Kuchyňa (tá v našom dome, nie tá vojenská základňa)

Robím na notebooku a drobec sa motá okolo. Už je zo mňa nervózny, lebo sa mu už asi pol hodiny nevenujem. Najprv sa ma snaží od počítača odtiahnuť násilím, potom mi začne schválne ťukať do klávesnice, kým nedostane po prstoch a ide sa fúkať do kúta. Na pracujúcu maminku však nič nezaberá, tak použije najúčinnejšiu taktiku – začne vyťahovať riady zo šuflíkov a vláči mi ich do obývačky, kde si z nich stavia hrad. Niežeby som bola proti detskej fantázii, ale zhľadúvať potom varešky zašité medzi epedami gauča a podobné chuťovky, to naozaj nemusím. Vidím, že detská trpezlivosť pretiekla, tak zachraňujem situáciu tým, že ho nachvíľu pustím k počítaču a pustím mu pár videoklipov na Youtube ako už veľakrát predtým. A bežím všetko zase nenápadne poodnášať, kým je toho málo a je to ešte nakope v strede izby, nie všade možne a hlavne nemožne. Ibaže...
„Maminkáááá! Ja nechcem toto video. Ja chcem toho Favorita.“
„???“ nespomínam si, že by som mu niekedy ukazovala Favorita. „Akého Favorita?“
„No toho, čo máš v počítači. Toho, čo chcem.“ A je to tu zas!
„Je to nejaký videoklip?“ napomáham mu, teda hlavne sebe, lebo on presne vie, čo chce. To len jeho nechápavá matka si musí všetko dať stokrát vysvetliť.
„Áno, ten v noubúku, ten čo si tam mala.“
Hm, krok vpred. Asi teda nechce nejaký obrázok, ale videjko, kde to auto je. Ibaže nič také sme predsa nepozerali. Možno bolo v nejakej skladbe. Ale meno interpreta a názov skladby od neho čakať nemôžem. Najviac tak vie povedať, že chce počúvať tetu Nelly a to znamená, že chce All good things... A Horkýže slíže zase skladbu Zabili ma ešte vlani. Ostatné máme zadefinované podľa nejakej charakteristickej črty daného videoklipu. (To so psíkom, to s červenými balónmi, ...)
Dlhou reťazou otázok a odpovedí sme nakoniec došli k záveru, že Favorit v počítači je video zaradené do kolonky Favorites (obľúbené) na mojom konte, ktoré mám na Youtube. Že si môžem vydýchnuť? Figu. Je ich tam asi šesťdesiat. Ratolesť trvá na tom, že chce TO favoritové video. Darmo vysvetľujem, že favority sú vlastne všetky, že mi musí nejak povedať, čo sa v tom videu robí. Ďalší hint: „Skáču tam také polonahé tety.“ Hľaď ho, aká slovná zásoba, kdeže to vzal? Super. V devädesiatich percentách videoklipov skáču dnes polonahé tety. Či sa to už ku skladbe hodí alebo nie.
„A čo je tam ešte?“
„Je tam také autíčko, čo ide veľmi rýchlo.“ No, ak sú tety, je obvykle aj nejaký tvrdý frajer na vytuningovanom aute.
„A sú tam svetielka, čo blikajú. To chcem.“ hľadí na mňa ako niekto, kto vám dal už všetky nápovedy, no zrejme hovorí s mentálne zaostalým indivíduom. Pretože maminka je stále bezradná. Žiaľbohu, svetelné efekty akosi k tomu predchádzajúcemu neodmysliteľne patria tiež. Žiadna stopa.
„A je tam jeleň.“ zavalí nakoniec.
„???“ Jeleň?!
„Taký obrovský. A to autíčko nakonci vybuchne.“
Ahá! Svitlo mi.
„Ty myslíš to kreslené video, kde idú tí štyria chlapci v autíčku po diaľnici a stretnú toho obrovského losa?“
„Áno to. To je to, čo chcem! To mi pusti!“
Tak, a sme pri tom. Žiadne skáčuce polonahé tety, žiaden tvrdý frajer, žiadne efekty. Obyčajný kreslený videoklip od Gorillaz.

PS: Ten smrek, čo spomínam... Moji rodičia ho kedysi našli v Tatrách ako drobunký stromček, vytrhnutý, zvädnutý a pohodený pri ceste. Tak ho vzali domov. Zasadili ho pri bráne, ale stromček, hoci sa ako-tak ujal, vyzeral skôr ako obeť globálneho znečisťovania a kyslých dažďov, než strom. Tak ho pichli do kúta záhrady, aby nedesil návštevy. A tam sa potvora ujal, zakorenil, vytiahol sa do krásy... dnes má vyše tridsať rokov, košatí sa, týči sa nad náš poschodový dom, ohrozuje káble telefónneho vedenia, patrí medzi okrasné dreviny, bývali na ňom veveričky a tento rok straky, bol prehlásený za dominantu ulice a pod hrozbou pokuty presahujúcej desaťtisíce máme zákaz ho zrezať. Tak hor sa na skalku, než s ňou dopadneme podobne.