Kamila!V žiadnom prípade nie si stará!Myslím,že je to v tom,že myslíme a chceme urobiť milión vecí naraz.Aj mne sa to občas stáva,keď som v strese,alebo veľmi vyťažená.To ma upozorňuje na to,že musím poľaviť.Stará(xi-xi),myslím,že každý je taký starý,aký sa cíti.Nezáleží na veku.Ja,keď vystrájam s deťmi si pripadám ako pubrťáčka,čo myslíš,je to v poriadku?
Vystrájanie s deťmi je v najsamlepšom poriadku, čím viac tým lepšie.
Ja som dosť spomalená, takže si nemyslím, že chcem toho urobiť veľa naraz, len by som sa čo najrýchlejšie chcela dostať k počítaču
.
Len sa mi zdá, že čo je veľa to je moc, toho môjho "dristania".
Kamila, ja riešim taký istý problém, to isté ako Ty a niekedy sa mi stane ,že na nejaký výraz si nemôžem spomenúť a tak dlho trapim svoju hlavu, že som ešte naštvanejšia a aj tak na to neprídem. Bežne chodím do špajze a neviem čo som chcela doniesť, alebo zoberiem niečo iné a až keď sa vrátim na pôvodné miesto prídem na to čo som chcela. Vysostne má to vytáča, riešim to tak, že sa snažím rozprávať pomaly a musím prísť na slovo, ktoré chcem povedať a povedať ho správne, ale minule sme sa bavili o tom ruskom špionovi ktorého otrávili a ja som chcela povedať, že veď otrávili aj toho ruského speváka s gitarou, ktorý si vzal francuzsku herečku a po dlhom , dlhom trápeni som prišla na to, že to bol Vysockij ale na meno jeho ženy som si nespomenula doteraz . Ale píš si, že teraz pôjdem dole a nalistujem si jej meno v nejakej encyklopedii a to sa mi to meno, kde si ukrýva v zákuti mojej mysle a viem ho , lebo Vysocki je moja srdcovka ,ale poraď ako ho vydolovať z tej blbej makovice. Tak nám neostáva nič iné len trénovať a trénovať naše hlavy makovičky aby sme ich nemali, len na česanie.
Kamila, nie si sama AJ ja dosť často neviem nájsť vhodné slovo. Alebo myslím, že som povedala niečo dobre a v skutočnosti tam hodím úplne iné slovo a zmením celý význam. A čo je úžasné, často niečo hľadám a nevidím to a pritom to mám pod nosom. Totalna slepaňa. Tieto "úkazy" sa u mňa vyskytujú odvtedy, čo som doma. Bude to asi tým, že myslím na veľa vecí, čo treba spraviť, že slovná zásoba je mizernejšia /napriek tomu, že dosť čítam/ a že väčšinu dňa sa rozprávam len s deťmi a robím viac vecí naraz.
Tu zisťujem, že som napokaon asi len normálna, lebo nie som jediná. Ja občas pošlem deti ohriať si obed do chladničky a pod. Zámena domácich elektrospotrebičov je u mňa normálna (ale rozlišujem ich) a aspoň sa zasmejeme, keď to dopletiem. Je to tým, že my maminy musíme myslieť na sto vecí dopredu...
Dievcata,
myslim ze je to uplne normalne a to ze obcas zabudenem solovo alebo ho mame na jazyku...chichi, ved existuje aj vykladovy slovnik v roznych jazykoch, tak aj my opisme o co ide....
Ja si horsie zapamatam mena, ale telefonne cisla a ine ciselne kombinacie...to mi nerobi problem ani dnes, dokonca som pojazdny telefonny zoznam...Kazda sme na nieco, a ked si pamatame prezyvku alebo meno polovicky a deti....chichi...tak sme ok!!!
Takže sa k vám pridávam ,podobne je to aj u mňa stou špajzou,že neviem po čo som
prišla, zabúdam mená detí,ktoré boli u nás včera , dnes nie a nie si spomenúť na
ich meno a spotrebiče ,vo dvore nám stoja dve miešačky a ja stále synovi hovorím
nech ide zakryť tie práčky do dvora. No nie anie im prísť na meno.
vsetko ste to pekne vymenovali tak ja len dodam:
- pocas prveho tehotenstva som bola pozriet kamaratku, isla som za nou vlakom, stravili sme spolu prijemne dve hodinky, ona isla do prace a ja zase naspat vlakom...vlacik prijechal, ja donho nastupila, nasla si miesto pri okne a pozeram na akysi dazdnik oprety na nstupisti o stenu...ked sa dvere zavreli a vlak sa pohol mi doslo, ze ten dazdnik bol moj...a taketo spomalene prenosy kablom mam dodnes
mne sa dodnes rehocú, keď sme dobiehali na zastávku a ja kričím "noviny!"
...nechápali. tak znova "televízor!"..., nakoniec som to našla a že "autobus!" ja fakt nechápem, ako som mohla trepnúť také blbosti...no úplne vedľa. ale s materstvom to nesúviselo, mala som čerstvých 16
DenisaAAA
Ta som sa orehotala jak kôň.Hlavne na tom,čo napísala Hrošica a DenisaAAA.Ja chytám skraty,ked myslím na "sto" vecí naraz.Uz sa mi stalo,že som veci nehodila do práčky,ale do záchodovej misi./Nechápem prečo sú tie dvere hned vedľa seba.Ako sa mám potom trafiť do tých správnych?/...
Veď ste tu poopisovali veľa z mojich zážitkov. Aspoň sa človek nasmeje.
Keď prídeme z väčšieho nákupu, musíme najskôr ponosiť veci z auta do budovy k výťahu, a potom to zase nakladáme do výťahu... Výťah má také tie samootváranie, posuvné dvere, treba dať medzi buď krabicu s mliekom, prah na pranie, prípadne nohu, ruku,aby sa to nezatvorilo, lebo ak sa raz zatvorí, tak väčšinou zdrhne, výťah. Bola som dôsledná, vždy som myslela na všetko, hlavne na tie nebezpečnejšie varianty. Raz v dobrej nálade som šupla sediaceho Adama v kočíku do výťahu, mal vtedy 5-6 mesiacov, otočila som sa, kľudne som brala tašky a chceli ich dať do výťahu. Dvere zatvorené, a už som len mohla sledovať po ktorých poschodiach ide. Niekedy sa hrávajú deti s výťahom, a chodí hore dolu len tak. Ja som začala kričať a plakať, čo som to vyviedla a čo to moje chúďatko, hlavne nepriviazané, čo ak vypadne, a určite bude plakať... Skúšali sme privolať vedľajší vyťah, napotvoru nič nefungovalo, muž utekal po schodoch na 10 poschodie kde stáli oba výťahy. Takto sme sa chvíľu naháňali, až po 10 minútach sa výťah otvoril a vyšla jedna pani s kočíkom a vyrehotaným Adamom. Už som si dávala potom pozor..... iba o týždeň som urobila to isté. Teraz som nevrieskala, počkala som kým mi niekto malého privezie dolu.
A tie ostatné veci, robím takisto bežne, práčka, chladnička, dávam to naopak, sem tam niečo čo mám upratať, upracem do koša...
Veď čo už, ten život nemôže byť len vážny..
No ja ešte pridám ako pri upratovaní som hodila do pece/normálna pec s ohňom/zlaté naušnice a už som ich nikdy nevidela, darmo som potom prehliadla popol na kolenách ako popoluška. A holúbkovia neprišli pomôcť a tak sestra dodnes vymáha na mne zlaté náušnice ktoré boli jej.
No a keď ja k tomu pridám moje zážitky, čo som všetko strčila do chladničky namiesto do práčky, do skrinky atď.... aj okuliare som si tam našla párkrát... tuším sme cez kopírák.
a uz si mala kluce v mraznicke?
Ja so dodnes nenasla kluce od Felicie, ktoru sme uz pred 2 rokmi predali!!!!!
u nas sa take stalo, ale tentokrat nie mne, mužovi, netusim preco "polozil" prave tam
kľúče ešte nie,ale peňaženku som tam položila aj s nákupom (do chladničky) a potom som obvolala kamarátky a vrátila som sa aj do obchodu. Nakoniec som sa musela zamyslieť a išla som krok za krokom až som ju našla. Smiala som sa na sebe ešte dve hodiny.
...ja som kľúče akurát zabudla vo dverách z vonkajšej strany.Až ked som sa vrátila domov a vypliešťala oči na zámok,mi to došlo.Už viem prečo mám psov/to by musel byť fajny blbec,keby si dovolil otvoriť dvere/
K tejto téme ma trochu dokopal aj článok v najnovšom Zdraví o Alzheimerovej chorobe. Ja ťažké rozlíšiť, čo má na svedomí stres, alebo spomínaná choroba. Ja len dodám jeden poznatok, rovnaký účinok ako medikamentózna liečba má aj trénovanie pamäte, získavanie nových poznatkov, sociálny kontakt (ten si poctivo pestujeme na tejto stránke), tak hor sa dámy do štúdia čohokoľvek ...
No,uľavilo sa mi, že nie som jediná takto postihnutá a snáď ani začiatok Alzheimera mi nehrozí (máme 82 ročnú tetušu s touto diagnózou...jáááj... tak by som nechcela skončiť!) nuž makajme, turbujme si mozogáne, nech sme fit aj v penzii... (nachvíľu som zauvažovala nad našou stránkou keď budeme v penzii, ako ju potom pomenujeme "superdôchodkyňa" ? Hm ... ? )
Nanič babka by stačilo, potom budú iné problémy, sťažujúce sa nevesty a zaťkovia na svokru, a opačne, pohľad svokier, a babky a vnúčatá.... Niežeby by sa mala stránka špecializovať, ale tiež mi napadlo čo tak o 15 -20 rokov, mladšia generácia možno bude mať iný štýl, iný jazyk. Bolo by však super keby to zostala mamko-babko stránka.
Babuľky, načo také ďalekosiahle pohľady...
Alzhaimerova choroba to je des. Ale neviem, či sa jej dá predchádzať. Určite však trénovanie mozgovne nikdy nieje na škodu. Ale keď ja som táááááááááka lenivá!!!
Ani by som nepovedala, ved mas tolko prace,ze Ta obcas ani nevidime...tak preco vravis, ze si leniva!!!!
Mne sa stala nedavno taka vec, ze som aj zacala verit na paranormalne javy a policajti mali zo mna svandu. Potrebovala som rychlo ist na aute do mesta. Obciansky som vzala z kredenca do ruky a vrhla sa na hladanie vodicaku - deti zas rabovali moju penazenku. Tak som sla rovno nazriet za postel, ved tam sa toho zmestiii... Klasika, bolo tam vselico, ale vodicak nie. Kym som snorila za postelou, vypadol mi z ruky OP. Aspon som to citila, lebo dnes uz som si nie ista ani tym, ci som ho vobec drzala. Jednoducho som dosnorila, vystrela som sa a rozhliadala sa, ze zdvihnem spadnuty OP. Do dnesneho dna som ho nenasla. Mysteriozny pripad.
To my sme takto nenašli jeden obrázok na stenu. Dodnes nechápeme, kam sa podel.
Uz ked ste vyniesli na svetlo Bozie tento blog, doplnim po rokoch ako sa veci mali. Asi po 5 rokoch od straty OP a fakt som uz bola presvedcena o mojich halucinaciach, zneistila som sama seba tak, ze som uz neverila ani tomu, ze som OP vobec mala v ruke. Ale teda po cca 5 rokoch sme menili podlahu, resp. tiger sa rozhodol polozit na forsty plavacku (pozor, jeden zo znakov poruchy osobnosti - neustale prerabanie prerobenych veci) a vytrhal listy okolo stien. Vysavala som bordel, co po tej robote zostal a vtedy SOM TO ZBADALA! Tenky plastovy pasik precnieval spod forstov. "Ty sviniar! Ja som to vedela!!!" - skricala som a mastila do kupelne po pinzetu. Ano, bol to moj pod zem prepadnuty OP. Padol mi kamen zo srdca, ze som predsa len normalna :-D Co sa pletenia slov tyka, uz sa to aj u mna prejavuje naplno a novy partak po mojom boku spustil u mna syndrom predbiehajucej papule :-D zrazu si moja huba ide svoje a vobec ma k tomu nepotrebuje. Sa nasmejeme ojojoj :-D
som sa vytesila na vas :D
ja hladam permanentne mobil, kluce, nabijacku na mobil, dialkac, predlzovacku, penazenku...ked mam more casu, tak presne viem kde su, ale ked sa ponahlam, tak ich nikdy nenajdem na povodnych miestach
mobil, penazenku a dialkac maju obcas na svedomi deti
inak na strednej skole som byvala za roztrzitu, obcas sa mi to este vynori, ale v poho
co sa tyka informacii, co kde citam a podobne, mam prirodzeny filter na mena, tie si jednoducho nepamatam :D aj to kazdemu dopredu poviem...
v podstate si pamatam momentalne len veci okolo deti
Ja už týždeň hľadám adventný veniec...Mal svoje stabilné miesto, ale som sa rozhodla trochu upratať a teraz ho niet - už sme všetci prehľadali celý dom.
Poučenie: neupratovať - lepší organizovaný neporiadok ako poriadok, v ktorom sa nik nevyzná!
Tak ja som zacala hladat krasne Mikulasske sacky v utorok vecer a nenasla....pouzila som vlanajsie, ale za to som si upratala supliky v kuchyni a tak....
PS:Budem mat k roku nocňve...ak ich najdem....
ja som ani vlaňajšie nenašla, som utekala TESCA a musela kupiť tie najdrahšie, čo ešte ostali!!!!
My sme ale dvojka....
Ja som si spomenula,ako sa nám raz "stratilo" diaľkové ovládanie k telke. Mala som nejasnú podvedomú vidinu, že ho mám na svedomí ja... ale kde,ako,prečo...??? Nebolo ho. Uznáte,životne dôležitá vec!!! Aj cieľovú odmenu som vypísla sa nájdenie ... nepomohlo. Byt poprevracaný kompleto - a stále nič! Nuž sme si zahovorili u známeho nové. V ten večer, ako nám ho priniesol, som ho našla... Bol strčený v zlatých stránkach a tie boli strčené v najmenej používanom šuplíku v obývačke ...
V tej chvíli sa mi aj v hlave rozsvietilo, že ahááá, však to ja vtedy... Našťastie,známy vzal nový ovládač späť. No ako na mňa manžel pozrel... akokeby som z vlastného rozmaru zdementnela. Ach jáááj ...
Dobrý deň,kamilka ako ste dopadli keď ste si mýlili slova?boli ste niekde s tým?zlepsilo sa Vám to časom?
Bola som na testoch u psychologičky, aby zistila ci za tym nemoze byt zacinajuci neurologicky problem, podla výsledkov testov vraj nie, skor rozhasene emocie, mozno trochu moja tetania. Tu potvrdil predtym neurolog. Skoncila som nakoniec na psychoterapii, neskor na antidepresivach, uz nie kvoli problemom s pamatou. Rozpravam a pisem striedavo oblacno, ;) stale doplnam magnezium a b komplex, vela spim a som cez den menej unavena, obcas funkcnejsia. ;)
Dosť často sa mi stávalo, že som dristala somariny. To jest myslím niečo a poviem úplne niečo iné. Napríklad chcem povedať snehuliak , poviem Mikuláš, alebo namiesto chleba vianočku alebo ešte menej súvisiace veci. Deti aj zo mňa srandu mali. Striedajú sa u mňa obdobia, keď je to lepšie, alebo horšie.
Momentálene je to zase hrozné. Keď k tomu pridám problémy z rozpamätávaním sa na to o čom som chcela písať, alebo márne hľadám výraz, na ktorý si za svet neviem spomenúť. Najviac je však toho, že myslím na niečo a trepnem úplne iné slovo, občas aspoň príbuzné. Deti sa už snažia domyslieť čo som asi chcela povedať, alebo sa len tvária nechápavo.
To že pri ťukaní do klávesnice mám v skoro každom druhom slove hlásky v opačnom poradí, beriem ako samozrejmosť.
Niekde som čítala, že PMS má niečo podobné na svedomí. Keď som to raz rozoberala s psychologičkou, tak spomínala tuším dlhodobý stres. Alebo žeby som už bola stará a nevyspatá, alebo ...
Stáva sa aj vám niečo podobné, častejšie?