Dobrý večer, pán Vyskočil. Opäť sa na Vás obraciam s prosbou o radu. Teraz ohľadom môjho syna. Navštevuje 1.ročník strednej školy. Už v prvom polroku sme riešili hrozné známky. Oproti základnej škole sa rapídne pohoršil. Pripisovala som to zmene prostredia, systému, prístupu. Do školy chodil s nechuťou, všetci boli zlí, mal pocit, že ho učitelia nemajú radi. Snažila som sa mu vysvetliť, že stredná škola je o niečom inom ako základná, nehovoriac o tom, že na základnej bol deväť rokov, za ten čas sa vytvorili určité väzby a aj na strednej škole sa postupne vytvorí iný vzťah s pedagógmi. Nič nepomáhalo. Na polroku chcel prestúpiť na učňovku. Rozprávala som sa s triednou učiteľkou. Aj podľa nej by to bola škoda, dohodli sme sa, že nech to ešte nevzdáva, v 2.polroku budú chodiť na prax, bude to pre neho zaujímavejšie. Z piatich dní bol na praxi 3. V prvý deň prišiel domov veľmi spokojný, páčilo sa mu, rozprával zážitky, pracovný kolektív si pochvaľoval. Na ďalší deň už elán upadal a po treťom dni už na prax odmietol ísť, lebo sú tam vraj na neho zlí. Keď som sa opýtala, čo to znamená, vraj bol kuchár na neho prísny, neustále ho "komandoval", je z tej práce unavený. Hovorila som mu, že ako učeň by bol takto konfrontovaný každý mesiac, nie raz za pol roka. Chvíľu bolo o zmene školy ticho, ale už to riešime opäť a s väčšou naliehavosťou. Doniesol zo školy upomienku o nedostatočnom prospechu z cudzieho jazyka. Dohodli sme sa na doučovaní, ktoré doteraz odmietal. Avšak dnes, keď mal mať prvé stretnutie s lektorkou, neprišiel. Argumentuje tým, že on na jazyky nie je, aj tak prepadne a samozrejme, na vine sú všetci, len nie on. Keď som sa ho opýtala, ako to chce riešiť, povedal mi, že nijako. Že mu je to jedno. Tak som mu povedala, že v poriadku, ale pre mňa je škola prvoradá a vzhľadom na jeho prístup, nebudem finančne podporovať futbal, ktorý ho plne zamestnáva. A tu nastal ďalší problém. Začal ma vydierať, že prestane chodiť do školy úplne a ak prepadne, ublíži si. Neviem, ako to riešiť. Na základnej škole bol integrovaný pre špecifické poruchy učenia. Na strednej škole bolo potrebné opäť navštíviť špeciálneho pedagóga, čo odmietol. Mám pocit, že chce len "brať", ale nie je ochotný nič urobiť. Domáce práce sú rovnako zdrojom neustáleho napätia. Na všetko má čas, prípadne svoj podiel na chode domácnosti neurobí, čo má vplyv na správanie sa ostatných súrodencov. Nemá záujem o brigádu, ale nároky vysoké má. Vreckové som mu prestala dávať, keď som zistila, že fajčí.
Pred 5 rokmi sme spoločne navštívili psychológa, pre iné problémy. Teraz návštevu odmieta. Mám pocit, že situáciu nezvládam. Na jednej strane chápem, že puberta je náročné obdobie, ale na druhej strane mám obavy, aby som z neho nevychovala "povaľača". Dnes mi povedal, že je týraný, ale taký istý pocit mám aj ja. Ako z tohto začarovaného kruhu von? Ďakujem.
Komunikujem s triednou učiteľkou, podľa nej je v škole z tých slušnejších
Dobrý deň Fany,
postavili ste ma pred neľahkú úlohu, poradiť s málo informáciami v zložitej situácii:). Ale skúsiť to môžem... So staršími deťmi je problém, že vplyv máme menší a problémov sa za tie roky ich veku nakopilo viac a my žneme čo sme zasiali. Domáce práce keď raz neboli robené formou dohody a nenaučil sa návykom a nepomohli ste mu prebrať za ne zodpovednosť "zamladi", teraz už sú možnosti dosť obmedzené a ostáva veriť že vo vlastnom byte sa jeho vzťah k poriadku obnoví a že sa naučil veľa z pozorovania Vás, čo tam bude môcť využiť.
Jediné čo máme na staršie deti je vzťah, a keď sme nepestovali vzťah, nechali sme sa pohltiť riadením a organizačnými vecami, zrazu ostaneme bez zbraní a s malým vplyvom pred značnými ťažkostami. Z toho sa ale odvíja aj riešnie, opäť začať s budovaním dôvery a rovnocenného vzťahu, aby ste sa stali viac partneri pri riešení týchto problémov než súperi. Ale sa obávam že k tomu Vám cez písmenká môžem pomôcť len málo. Možno začať by sa dalo tým, že miesto hovorením jemu hovorte s ním. Ale musí tam byť veľa porozumenia. Jemu v škole nie je dobre môžte to skúsiť pochopiť z jeho uhla a dať mu najavo že to vidíte. Ak sa to bude dariť bude trochu ochotnejší k dialógu. Tiež nemôžete brať riešenia situácie na seba, inak ho vlastne de facto zbavujete akejkoľvek zodpovednosti za jeho život a on už nemá dôvod sa akokoľvek snažiť.. Keď poviete že pre Vás je jeho škola na prvom mieste, potom vlastne hovoríte, že sa o to staráte viac vy než on a tiež sa tým stávate ľahko manipulovateľná, pretože mu dávate do rúk páku cez ktorú na Vás môže pôsobiť. A i keď pri presadzovaní požadiaviek sa snažíte asi byť celkom tvrdá, pevná, zdá sa že potom príde bod keď zmäknete a už sa vám tú zodpovednosť čo ste si privlastnili tým že rozhodujete o ňom niesť nechce. Preto som písal prvý odstavec. Dať mu v tejto fáze nazad zodpovednosť znamená vystaviť sa riziku, že ozaj sa nerozhodne podľa vašich predstáv, a že sa možno, hoci i zo vzdoru, rozhodne nie úplne najšťastnejšie. Ale opäť chrániť ho od toho znamená brať na seba jeho zodpovednosť a stať sa zraniteľnou a manipulovateľnou a dostať sa do ešte väčšej brindy. Ako to vidíte Vy, dáva to nejaký zmysel?
Takže dialóg, snaha porozumieť, vydolovať v sebe viac dôvery a odvahy nechať mu zodpovednosť ktorá mu prináleží a sebe ktorá prináleží Vám, a v žiadnom prípade nedávať mu ultimáta a rozhodnutia za neho. Baviť sa o rôznych alternatívach môžete. Môžte povedať, že toto sa vám nezdá správne rozhodnutie a poďme hľadať iné alternatívy, a čo by potreboval aby to zvládol od vás a pod. Na tomto (spôsob komunikácie a práca na lepšom vzťahu) môžete so psychológom pracovať aj sama, nemusí tam chodiť on. Keby ste ho poslali ku mne, pracoval by som len s Vami alebo s vami dvoma spolu. Nemyslím, že s ním by som nejak mohol pohnúť v niečom inom než v jeho osobných problémoch, a aj to len vtedy keby ON chcel. Ďalšie dobré tipy ako na to nájdete v knižke a na kurzoch Respektovat a byt respektovan (www.respektovanie.sk)
Neviem či som Vám nejak pomohol, v každom prípade prajem zdárny koniec a držím palce.
s pozdravom,
Ivan Vyskočil
Komentáre
Dobrý večer...myslím, že už som Vám raz napísala, že "by som Vás potrebovala bližšie"...rozumiem tomu, čo ste napísali, len neviem to použiť. Uvedomujem si, že aplikujem naučený prístup výchovy mojich rodičov. Len na rozdiel od mojich detí, na mňa a na sestru to fungovalo. Nuž, ale ako ďalej... Máte pravdu, nemám vzťah so svojimi deťmi. Teda myslím, že s dcérou ako odišla na internát a našla si priateľa, sme si oveľa bližšie. Ale myslím si, že je to aj tým, že už nemá "full service", že sa o mnohé musí postarať sama. So synom som si vždy akosi rozumela viac. Teraz si uvedomujem, že to bolo asi len tým, že bol ešte vo veku, keď "neodporoval". Celkovo si uvedomujem, že sa mi o vzťahu píše veľmi ťažko...bola som vychovávaná v tom, že rodič je RODIČ a dieťa ho má plne rešpektovať. Napíšem úprimne, neviem, ako sa dohodnúť na domácich prácach, ako pomôcť prebrať zodpovednosť. Rozprávali sme sa o tom doma veľakrát s deťmi, že na chode domácnosti sa musíme podieľať všetci. Je málo situácií, kedy niektorí z nich urobí niečo sám od seba.
...nechali sme sa pohltiť riadením a organizačnými vecami...to ste vystihli úplne presne. Len človek si to neuvedomuje, robila som to v dobrej viere, že takto bude rodina fungovať. Som rozvedená, mala som pocit, že musím prevziať na seba aj "prísnu" ruku otca. Mala som pocit, že to robím vyvážene. Ako sa hovorí cukor a bič.
Vystihli ste veľmi veľa vecí...snáď aj všetko...naozaj sa cítim manipulovateľná a zraniteľná. Je mi úplne jasné, že je to tým, že sa do vecí príliš "angažujem", verím, že rozumiete, ako to myslím. Povedala som si, že už nevládzem, že na to s prepáčením kašlem, nech si urobí, ako chce. Je to jeho život. Ale zase som urobila chybu. Nechala som ho v tom probléme samého. Neopýtala som sa ho, čo potrebuje odo mňa. To bolo veľmi pekné, ako ste to napísali "Môžete povedať, že toto sa vám nezdá správne rozhodnutie a poďme hľadať iné alternatívy, a čo by potreboval aby to zvládol od vás a pod."
Hlavou mi behajú ďalšie slová, vety...otázky. Neviem ich však v tejto chvíli "dať na papier"... Je to veľmi čerstvé... Ak dovolíte, zajtra ešte napíšem. Dnes už nevládzem. Ďakujem Vám. Veľmi mi pomáhate a posúvate ma vpred. Ešte raz ďakujem.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pokojne napíšte aj zajtra. Ako vravíte, po nátlaku a riadení ste ho nechali v tom náhle samého, tj. bez tlaku, a on si to zinterpretoval že už nič nemusí keď netlačíte. Východisko je v rozhovore, dialógu. zjednodušene povedané, Na všetko sa ho pýtajte, načúvajte pozorne, ale aj vyjadrujte svoje názory a opäť sa pýtajte a načúvajte. Cieľ je dohoda tak, aby obaja ste boli spokojní. Vzdajte sa ambície priniesť riešenie inak budete "okupovaná" vašimi predstvami a ujde vám že to čo povedal môže byť tiež schodná cesta. Nejde len o riešenie ale aj to to že v takomto rozhovore ukazujete že vám na ňom záleží, že ho považujete za kompetentného aj keď v niektorých veciach máte obavy ale chcete byť skôr opora než diktátor. To môžete povedať aj jemu. AK to tak máte. *Toto treba ale spravme to tak aby sme ani jeden netrpeli. V podstate je to jednoduché ako všetky dobré veci:)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak mi to trvalo trošku dlhšie...
Skúsila som ten rozhovor. Preto píšem skúsila, lebo to nemám "v krvi", neustále si uvedomujem, že musím dávať veľký pozor, aby som neskĺzla do mojich zvyklostí.
Včera som mala pocit, že nám to šlo celkom dobre. Rozhovor prebehol v pokoji, bez nejakých vyhrotených momentov. Dnes to už bolo trochu iné. Mala som čo robiť, aby som sa ovládla. Na každú moju snahu bola odpoveď "daj mi pokoj, nechaj ma...je mi to jedno" a pod. Nakoniec napätie trochu povolilo. Uvidím večer, či náš rozhovor mal nejaký zmysel. Teda...zmysel určite mal, ale či sa to niekde aj odrazí... Ďakujem.
Napriek tomu sa cítim veľmi unavená...bezmocná...a asi aj sklamaná.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja by som mozno takou malou skusenostou prispela co sa tyka rozhovorov s detmi. So svojimi detmi {16 a 22 rokov}mam velmi dobry vztah a obaja maju dobru, v zasade bezproblemovu a nekonfliktnu povahu - niekedy az flegmaticku. Ked s nimi chcem hovorit doma, niekedy je to tazke, vacsinou su zaujati nejakou dolezitou cinnostou a rozhovoru nevenuju dostatocnu pozornost. Najviac sa o nich dozviem a najviac sa mi otvoria, ked s nimi zajdem niekde mimo. So synom obcas zajdem v sobotu na nakup, ale najprv zajdeme do cukrarne pokecat, potom si nakupime a pomoze mi s taskami. S dcerou obcas zajdeme nakupit k nam do takeho mensieho obchodneho centra, tak sa najprv zastavime na kavicku a kolacik. Neviem, cim to je, ale celkom inak sa rozpravame mimo ako doma, doma je rodic skor taky dominantny, prikazujuci, v takomto prostredi su skor rodic a dieta skor partneri.
Teraz to nemyslim tak, ze vazny rozhovor so synom treba absolvovat mimo domu, ale raz za cas takto vyjst, nezavazne pokecat je dobre na take utuzovanie vztahu a hlavne vtedy sa rodic venuje len tomu jednemu dietatu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Fany možnosti v tomto poradiť touto cestou sú ozaj obmedzené, preto som sa odkazoval na Respektovat a byt respektovan, najdete to aj na uloz.to , kde je vela dobrých princípov.
Ten rozhovor má slúžiť na zlepšovanie vzťahov, nie na riešenie, aspoň nie hneď. Ak budete mať vysoké očakávania od neho, či od tých rozhovorov, budete sklamaná.
Páči sa mi aj čo píše zeg. Pri starších deťoch keď sa niečo mení, je dobré a niekedy aj nevyhnutné ich do toho zaangažovať. Inak sú podozrievaví alebo to poriadne nezaregistrujú, neveria zmene. Takže je možné sa tak trochu zveriť, povedať, že sa cítite unavená, bezmocná, že ste robili čo ste vedeli tak ako ste vy bola vychovávaná lebo iné nepoznáte ale zdá sa, že to nefunguje a chceli by ste hľadať iné spôsoby, že by ste chceli nadviazať s ním znova kontakt, zlepšiť vzťah, lepšie sa spoznať, viac spolupracovať než bojovať. Či by bol za a ako by to mohlo vyzerať. Nepoznám Vášho syna takže si nájdete svoj spôsob ako toto zdeliť aj ako by to mohlo vyzerať, ide mi skôr o to aby ste boli voči nemu otvorená a úprimná v tom ako to máte. Opäť platí že idé čisto o akési sebaodhalenie, nie o snahu aby on niečo preto menil. Proste ste zistili že ste bezradná a chcete to robiť inak, a neexistuje dôvod, prečo mu to nepovedať a neprizvať k spolupráci, ak ozaj stojíte o iný a lepší vzťah. Taká otvorenosť môže byť veľmi dobrý začiatok otvoreného vzťahu bez zbytočného boja, ale môže dlho trvať kým to takto začne "hrať" aj on. Problém je ako hovoríte, že je ťažké nepadnúť do starých zvyklostí, a to podľa mňa aj preto že nemáte veľa nových. V každom prípade ide o to dávať viac porozumenia a HOVORIŤ ZA SEBA to ako to máte, bez nároku aby on niečo preto menil, skôr je to taká zvedavosť, ako to zoberie alebo ako to napísať. Takže ukazovať ako prežívate situáciu vy, informovať o tom, a zároveň sa snažiť rozumieť ako to má on a ukazovať že rozumiete (tak že skusmo poviete, ako tomu čo hovorí rozumiete). Toľko stručný návod:) Držím palce.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Fany, verim, ze pre teba je to narocna situacia. Mam to kus podobne so starsim synom . skola, pomoc v domacnosti, okolo domu ..., skoda reci. Ale vaizm si aj pozitiva neflaka sa, nepije, nefajci ... len sa vecne hran na pocitaci. Pri nom som sa uz davno naucila, ze nie je snaca ho lamat, nemam rada ani ziadne zakazy,aj ked posledne ma uz k jednej vyhrazke dohnal. U nas su bezne debaty v aute. beriem to tak, ze s desiatich rozhovorov si snad nejake minum vezme k srdcu, mozno sa zamysli, abo ani nie? Stale sa pokusam o vzajomnu dohodu a akceptovat jeho postoj k zivotu, skole aj ked je na mile vzdialeny od mojho.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ono...najhoršie je, že okolo seba mám veľmi veľa (ak nie všetkých, keď tak uvažujem) známych, ktorí sú mimoriadne prísni a nemajú také problémy s deťmi. Som z toho zmätená, nevyznám sa v tom...v sebe. Tí, čo ma poznajú mi hovoria, že som "mäkká", oni by toto nedovolili. Ja mám pocit, že som sa snažila ísť skôr deťom príkladom (nevravím, že na 100% vždy pozitívnym, nebudem zo seba robiť sväticu).
Som akoby medzi dvoma mantinelmi, na jednej strane som vraj na deti až moc dobrá, na druhej strane narážam na problémy, lebo aj ja si uvedomujem, že viac riadim domácnosť, akoby som v nej žila... Cítim sa čoraz viac unavenejšia...cítim, že aj doma je potom atmosfére taká ťaživá, "unavená"...som z toho vykoľajená. Nechápem, čo sa stalo a kedy. Bola som vždy plná optimizmu, dobrej nálady a zrazu sa cítim ako starena. Myslím starena duchom. Chýba mi taká iskra, odľahčenie, aj pri riešení problémov a ťažkostí. Veci prežívam tak starosvetsky. Deti mi vždy povedia, že ja nerozumiem tomuto svetu.
Knihu Rešpektovať a byť rešpektovaný mám. Aj rozčítanú...Bije sa vo mne taká neistota. Na jednej strane princípy podľa knihy, na druhej strane skúsenosti kamarátov, známych. Vždy, keď som riešila nejaký problém, snažila som sa takým pochopením. Potom to nedopadlo nejako dobre (je jasné, že som niekde ja urobila chybu) a už som bola zase v neistote, lebo kamarátky takéto veci riešia prísne a funguje to. Neviem, či mi rozumiete. Určite som priklonená k vzájomnému vzťahu a rešpektovaniu, to mi je blízke a vnímam veci rovnako, len v praxi mi to akosi nejde. Je to taký začarovaný kruh...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dobrý deň Fany,
postavili ste ma pred neľahkú úlohu, poradiť s málo informáciami v zložitej situácii:). Ale skúsiť to môžem... So staršími deťmi je problém, že vplyv máme menší a problémov sa za tie roky ich veku nakopilo viac a my žneme čo sme zasiali. Domáce práce keď raz neboli robené formou dohody a nenaučil sa návykom a nepomohli ste mu prebrať za ne zodpovednosť "zamladi", teraz už sú možnosti dosť obmedzené a ostáva veriť že vo vlastnom byte sa jeho vzťah k poriadku obnoví a že sa naučil veľa z pozorovania Vás, čo tam bude môcť využiť.
Jediné čo máme na staršie deti je vzťah, a keď sme nepestovali vzťah, nechali sme sa pohltiť riadením a organizačnými vecami, zrazu ostaneme bez zbraní a s malým vplyvom pred značnými ťažkostami. Z toho sa ale odvíja aj riešnie, opäť začať s budovaním dôvery a rovnocenného vzťahu, aby ste sa stali viac partneri pri riešení týchto problémov než súperi. Ale sa obávam že k tomu Vám cez písmenká môžem pomôcť len málo. Možno začať by sa dalo tým, že miesto hovorením jemu hovorte s ním. Ale musí tam byť veľa porozumenia. Jemu v škole nie je dobre môžte to skúsiť pochopiť z jeho uhla a dať mu najavo že to vidíte. Ak sa to bude dariť bude trochu ochotnejší k dialógu. Tiež nemôžete brať riešenia situácie na seba, inak ho vlastne de facto zbavujete akejkoľvek zodpovednosti za jeho život a on už nemá dôvod sa akokoľvek snažiť.. Keď poviete že pre Vás je jeho škola na prvom mieste, potom vlastne hovoríte, že sa o to staráte viac vy než on a tiež sa tým stávate ľahko manipulovateľná, pretože mu dávate do rúk páku cez ktorú na Vás môže pôsobiť. A i keď pri presadzovaní požadiaviek sa snažíte asi byť celkom tvrdá, pevná, zdá sa že potom príde bod keď zmäknete a už sa vám tú zodpovednosť čo ste si privlastnili tým že rozhodujete o ňom niesť nechce. Preto som písal prvý odstavec. Dať mu v tejto fáze nazad zodpovednosť znamená vystaviť sa riziku, že ozaj sa nerozhodne podľa vašich predstáv, a že sa možno, hoci i zo vzdoru, rozhodne nie úplne najšťastnejšie. Ale opäť chrániť ho od toho znamená brať na seba jeho zodpovednosť a stať sa zraniteľnou a manipulovateľnou a dostať sa do ešte väčšej brindy. Ako to vidíte Vy, dáva to nejaký zmysel?
Takže dialóg, snaha porozumieť, vydolovať v sebe viac dôvery a odvahy nechať mu zodpovednosť ktorá mu prináleží a sebe ktorá prináleží Vám, a v žiadnom prípade nedávať mu ultimáta a rozhodnutia za neho. Baviť sa o rôznych alternatívach môžete. Môžte povedať, že toto sa vám nezdá správne rozhodnutie a poďme hľadať iné alternatívy, a čo by potreboval aby to zvládol od vás a pod. Na tomto (spôsob komunikácie a práca na lepšom vzťahu) môžete so psychológom pracovať aj sama, nemusí tam chodiť on. Keby ste ho poslali ku mne, pracoval by som len s Vami alebo s vami dvoma spolu. Nemyslím, že s ním by som nejak mohol pohnúť v niečom inom než v jeho osobných problémoch, a aj to len vtedy keby ON chcel. Ďalšie dobré tipy ako na to nájdete v knižke a na kurzoch Respektovat a byt respektovan (www.respektovanie.sk)
Neviem či som Vám nejak pomohol, v každom prípade prajem zdárny koniec a držím palce.
s pozdravom,
Ivan Vyskočil
http://www.sunrise-poradna.sk/